Piotr Arkadievič Stolypin

Narodil sa v nemeckých Drážďanoch v rodine ruského veľvyslanca, generála Arkadia Stolypina. Jeho rodičia boli priateľmi Gogoľa a Tolstého. Ruský básnik Lermontov bol jeho bratrancom z tretieho kolena.[1] Jeho otec bol atamanom uralského kozáckeho vojska a počas rusko-tureckej vojny (1877 – 1878) velil armádnemu zboru, ktorý bojoval v Bulharsku.

Študoval na Vilniuskom gymnáziu, neskôr sa s rodičmi presťahoval do mesta Oriol. Cestoval po Európe so svojimi rodičmi a okrem ruštiny plynule rozprával po nemecky, anglicky a francúzsky.[2] V roku 1881 začal študovať na matematicko-fyzikálnej fakulte Peterburskej univerzity, ktorú ukončil v roku 1885. Bol výborným študentom a školu ukončil s titulom kandidáta vied. Medzi jeho pedagógmi bol napr. D. Mendelejev.[3]

V roku 1884 zomrel pri súboji Stolypinov starší brat Michail. Onedlho Piotr Stolypin požiadal o ruku jeho snúbenicu Oľgu Borisovnu Neidhardt. Manželia žili v mieri a harmónii, stali sa rodičmi piatich dcér a jedného syna.[3] Oľga Borisovna Stolypina zomrela v roku 1944.

V rokoch 1889 – 1902 pôsobil v Kovnianskom ujezde ako vysoký štátny úradník a sudca. Úspešne sa tu venoval rozvoju ekonomiky regiónu a postupne stúpal v hierarchii štátnej správy. Svoje pôsobenie v tejto oblasti neskôr považoval za najšťastnejšie obdobie svojho života. Videl však tiež, že život v guberniách je spleťou podriadenosti, korupcie, byrokracie a práva.[4]

Vďaka známosti s ministrom vnútra Viačeslavom von Pleve bol v roku 1902 menovaný za gubernátorom v Hrodne v dnešnom Bielorusku. Neskôr v rokoch 1903 až 1906 pôsobil ako gubernátor v pravdepodobne najproblematickejšej gubernii v krajine - v Saratovskej gubernii. Počas tejto práce videl zaostalosť, chudobu a problémy, ktoré v Rusku pretrvávali. Na rozdiel od západných gubernií, v ktorých predtým pôsobil, v Saratovskej gubernii stále pretrvával zastaralý občinový systém poľnohospodárstva.[2] V gubernii boli pravidelné roľnícke vzbury, najmä po revolúcii v roku 1905. Stolypin sa významnou mierou podieľal na potlačení revolúcie v gubernii. Inicioval jednak poľné súdy a použitie trestu smrti pre teroristov, zároveň sa však angažoval vlastným príkladom a rad nepokojov upokojoval osobne bez použitia zbraní.[3] Navštívil rad rebelujúcich obcí a osobne sa rozprával s radikálnymi agitátormi. Známou sa stala príhoda v jednej z dedín, kde prehovoril atentátnika so zbraňou v ruke aby ju zložil, tým že si rozopol kabát a žiadal ho nech naňho vystrelí.[2] Týmito krokmi si získal priazeň cára Mikuláša II. ale aj povesť tvrdého úradníka ochotného pre udržanie poriadku použiť silu.

Stolypin so svojou manželkou Oľgou.

26. apríla 1906 bol menovaný na post ministra vnútra. Po tom, čo cár povolil zriadiť prvú ruskú Štátnu dumu. Keď bola prvá Duma pre nesúhlas s politikou cára Mikuláša II. rozpustená bol 8. júla 1906 zároveň menovaný do funkcie Predsedu rady ministrov (teda de facto predsedu vlády). Obdobie jeho vlády, až do jeho smrti v roku 1911 bolo búrlivé. Hlavnou politickou myšlienkou P. A. Stolypina bolo, že reformy krajiny sa dajú úspešne uskutočniť len vtedy, ak existuje silná štátna moc. Preto boli jeho reformy spojené so zintenzívnením boja proti revolučnému hnutiu, represiami polície a boji proti slobode tlače.[5]

Stolypinovym hlavým cieľom bola pozemková reforma, ktorá ďalekosiahlym spôsobom ovplyvňovala hospodárstvo krajiny a početné nespokojné vidiecke roľnícke obyvateľstvo. Roľníkov sa snažil zrovnoprávniť aj zavedením rovnosti pred civilnými súdmi. Jeho ďalšie reformy však mali za cieľ aj modernizáciu štátnej správy, polície a súdnictva, zavedenie sociálneho poistenia robotníkov, náboženskú slobodu, zavedenie dane z príjmu, povinnú školskú dochádzku, autonómiu vysokého školstva a zahraničnú politiku nezávislú na cárovi.[4]

Bol si vedomý, že riešenie postavenie roľníckeho obyvateľstva, ktoré v krajine prevažovalo je jedným z rozhodujúcich faktorov, ktorý bude rozhodovať o prežití krajiny, resp. udržaní cárskeho zriadenia. Za rozhodujúcu považoval likvidáciu zastaralého a neefektívneho občinového systému hospodárenia a jeho nahradenie malými dedičnými rodinnými hospodárstvami. Reforma bola vykonaná niekoľkými metódami. Dekrét z 9. novembra 1906 umožnil roľníkom opustiť občinu a napokon zákon zo 14. júna 1910 prinútil občinu opustiť všetkým roľníkom. Roľník by mohol požadovať scelenie parciel do jedného pozemku, alebo sa odsťahovať na samotu (rus. chutor); na kúpu týchto pozemkov vznikla Roľnícka banka, ktorá poskytovala veľké peňažné úvery; vzhľadom na nedostatok pôdy v strednom Rusku vláda podporovala presídlenie roľníkov na východ za Ural. Prisťahovalcom boli poskytnuté pôžičky na usídlenie na novom mieste, boli vytvárané štátne sklady pre poľnohospodárske stroje; poskytované agronomické poradenstvo, lekárske poradenstvo a veterinárna starostlivosť.[6]

Stolypin okamžite zaviedol prísne právne kroky proti odporcom vlády. 3. júna 1907 v rozpore so zákonom rozpustil druhú Štátnu dumu, a pozmenil volebné právo tak, aby sa po nových voľbách do dumy dostalo menej predstaviteľov roľníctva, etnických menšín a predstaviteľov ľavicových strán, zatiaľ čo stúpol počet okťabristov, nacionalistov a krajnej pravice, ktoré ho podporovali.[4] Jeho cieľom nebolo vytvoriť liberálnu demokraciu, ale upevniť a zlepšiť fungovanie krajiny pod cárovým vedením ako akúsi modernizovanú autokraciu[7]. Na druhú stranu kládol existenciu ruského štátu nad záujmy cára a jeho dynastie.[2] Tieto kroky boli videné negatívne rôznymi skupinami nielen ľavicou ale aj krajnou pravicou, časťou šľachty, predstaviteľmi ortodoxnej cirkvi aj viacerými skorumpovanými úradníkmi, ktorých ohrozovala jeho práca.

Stolypinove reformy mali kladný dosah na ruské hospodárstvo. Hospodárstvo bolo aj vďaka reformným krokom stabilnejšie, zvyšovala sa kúpna sila obyvateľstva a zvýšili sa zásoby valút v dôsledku predaja obilia do zahraničia.[8]

Postupom času sa však Stolypin dostával do čoraz väčších sporov s cárskou rodinou. Imperátorka proti jeho vôli presadila svojho kandidáta na šéfa polície P. G. Kurlova, ktorý dal následne Stolypina sledovať a kontrolovať jeho korešpondenciu.[2] Zároveň sa dostal do sporov s cárom pre zmeny v štruktúre lokálnej samosprávy (zavedenie zemstiev) ako aj pre zásahy do financovania armády, na ktorú si robil nároky výlučne cár.

Stolypinova chata poškodená explóziou po atentáte v roku 1906, pri ktorom bola zranená jedna z jeho dcér.

V období rokov 1905 až 1911 bolo na Stolypina spáchaných 11 atentátov.

Koncom augusta 1911 bol pozvaný do Kyjeva na otvorenie pamätníka Alexandrovi II. Informácie o možnom atentáte mu boli známe, napriek tomu cestoval do Kyjeva bez ochranky. Atentát sa udial 1. septembra 1911 v priebehu divadelného predstavenia diela Rimského-Korsakova Rozprávka o cárovi Saltánovi. Počas prestávky po druhom dejstve bol Stolypin postrelený dvoma ranami eserom D. G. Bogrovom pred očami cára a jeho 4 dcér. Jedna guľka zasiahla Stolypina do pravej ruky, druhá sa od medaile odrazila do pečene. Zomrel na následky zranení 5. septembra 1911 v noci. Ako sa neskôr ukázalo, atentátnik Bogrov nebol iba ľavicový revolucionár, ale zároveň tajný spolupracovník polície. Dodnes preto panujú dohady, že mohol byť zavraždený tajnou políciou so súhlasom cára.[2]

Stolypin predpokladal, že sa stane obeťou atentátu a želal si aby bol pochovaný na mieste, kde bude zavraždený. Bol preto pochovaný v Kyjevsko-pečorskej lavre v Kyjeve.