Michail Illarionovič Kutuzov

Narodil sa v ruskom Petrohrade 16. septembra 1747 v rodine generálporučíka a senátora Illariona Matvejeviča Goleniščev-Kutuzova. Od siedmich rokov navštevoval Šľachtickú delostreleckú a inžiniersku akadémiu, kde vyučoval aj jeho otec. Školu dokončil vo februári 1761 v hodnosti inžiniera-práporčíka, na škole zostal ako vyučujúci matematiky.

V roku 1762 mu bolo zverené velenie jednej z rôt granátnického Astrachaňského pluku, ktorému v tej dobe velil talentovaný plukovník Alexander Vasilievič Suvorov. Ako veliteľ menších jednotiek bojoval proti poľským povstalcom. V roku 1770 bol prevelený k 1. armáde generála-poľného maršala Rumjanceva, s ktorým sa zúčastnil viacerých bitiek. Zúčastnil sa štvrtej rusko-tureckej vojny za čo bol povýšený do hodnosti podplukovníka. V júli 1774 bol počas bojov o dedinu Šumy (dnes Kutuzovka) severne od Alušty na Kryme ako veliaci práporu ťažko ranený. Nepriateľská guľka mu prerazila ľavý spánok a vyletela pri pravom oku, na ktoré natrvalo oslepol. Bol vyznamenaný radom sv. Juraja 4. triedy. Po skončení liečenia, ktoré využil aj na vzdelávanie bol poverený vedením jednotiek ľahkého jazdectva a v roku 1777 povýšený do hodnosti plukovníka.

V roku 1785 bol menovaný do funkcie veliteľa ním sformovaného horského streleckého zboru. Pre nasadenie svojej jednotky vypracoval nové taktické spôsoby boja, ktoré popísal v zvlášť vydanej príručke. V roku 1787, po začiatku ďalšej vojny s Tureckom, bránil so svojim zborom hranice pozdĺž Južného Bugu. V lete roku 1788 sa zúčastnil obliehania Očakova, tu bol v auguste 1788 druhýkrát ťažko ranený do hlavy. Tentoraz guľka prerazila tvár a vyšla zátylkom. Kutuzov prežil a v roku 1789 prevzal samostatný zbor s ktorým obsadil Akkerman, bojoval pri Căușeni a viedol útok na mesto Bender.

22. decembra 1790 sa zúčastnil útoku na tureckú pevnosť Izmail. Prejavenú odvahu a veliteľské schopnosti, keď sa pohyboval na čele útoku svojej kolóny, zvlášť dobre hodnotil jeho veliteľ generál Suvorov. Kutuzov bol následne menovaný do funkcie veliteľa pevnosti, povýšený do hodnosti generálporučíka a vyznamenaný radom sv. Juraja 3. triedy. Odrazil pokusy Turkov o znovuzískanie Izmailu a 16. júna 1791 neočakávaným útokom rozprášil tridsaťdvatisícové turecké vojsko pri Babadage. V bitke pri Măcine v júni 1791 ako veliteľ časti vojsk kniežaťa Repnina rozvrátil pravé krídlo tureckých vojsk. Za toto víťazstvo bol vyznamenaný radom sv. Juraja 2. triedy.

Po skončení vojen s Turkami velil vojskám v Poľsku a vo Fínsku. V roku 1802 Kutuzov upadol do nemilosti cára Alexandra I., bol odvolaný z funkcií a žil na svojom panstve v Goroškách. V tej dobe sa Ruské impérium zaplietlo do Napoleonských vojen. Roku 1805 ho cár vymenoval za veliteľa jednej z dvoch armád, ktoré mali pomôcť rakúskym vojskám čeliacim Napoleonovej invázii. Ruské vojsko však prišlo do Rakúska až po porážke väčšiny síl rakúskej armády. Kutuzovova armáda v tej dobe zostala osamotená proti protivníkovi, ktorý mal asi trojnásobnú početnú prevahu a tak bol nútený pod tlakom nepriateľských síl ustupovať na severnú Moravu, kde sa stretol s posilami.

Na bojisko v tej dobe dorazil ruský cár Alexander aj rakúsky cisár František II., ktorí sa povzbudení miernou početnou prevahou nad Napoleonovým vojskom rozhodli zaútočiť aj napriek Kutuzovovym radám ustúpiť. 2. decembra 1805 sa spojené rusko-rakúske vojská stretli blízko Slavkova u Brna s Napoleonovym vojskom. Sám Kutuzov bol v nasledujúcom boji ľahko ranený do tváre. Ruské a rakúske vojská utrpeli od Napoleona ťažkú porážku. Cár Alexander I. Kutuzova z porážky nikdy priamo neobvinil, no bol presvedčený, že za ňu môže práve on. To aj napriek tomu, že skutočnú vinu za porážku mali obaja štátnici. Kutuzov bol následne prevelený do menej významných funkcií.

V roku 1811 bol v dôsledku vzrastajúceho nebezpečenstva na ruských hraniciach v oblasti Rumunska poverený vedením Moldavskej armády. V nasledujúcej vojne s početne slabším vojskom zastavil postup Ahmed-pašu, zničil jeho armádu a prinútil ho vzdať sa.

24. júna 1812 Napoleon, ktorý hodlal potrestať Ruské impérium za porušovanie blokády Anglicka, vtrhol s asi 500 000 mužmi do krajiny. Napoleonove vojsko, v ktorom bolo mnoho Poliakov a ďalších spojencov Francúzska, početne prevyšovalo ruské sily takmer dvakrát. Rusi pred Napoleonom ustupovali a aplikovali taktiku spálenej zeme, aby nepriateľa čo najviac oslabili. Ruskému veleniu bolo zrejmé, že Francúzom možno vzdorovať len tým, že sa vyhnú rozhodujúcej bitke v ktorej Napoleon hodlal zničiť jadro ruského vojska. Na obsadenom území sa proti Francúzom rozhorela rozsiahla partizánska vojna.

Alexander I. v tej dobe do čela ruských vojsk menoval Kutuzova. Ten bol, na nátlak cára, nútený zastaviť ústup pred Moskvou, aby sa 7. septembra 1812 v mohutných opevnených postaveniach pri Borodine pokúsil Napoleona zastaviť. V celodennej bitke pri Borodine, ktorá sa skončila ruským ústupom bol spečatený osud Moskvy. Kutuzov sa po krvavej bitke, v ktorej stratil takmer polovicu živej sily svojich vojsk, rozhodol pre bezpečnejší variant ústupu. V bitke padol i generál Bagration. Francúzi následne vošli do Moskvy, ktorú ustupujúci Rusi zapálili.

24. októbra 1812 utrpel Napoleon prvú väčšiu porážku na Ruskom území v bitke pri Malojaroslavci. 3. novembra 1812 bol v bitke pri Viazme porazený slabšími silami generála Miloradoviča zbor maršala Davouta. 22. novembra bol Napoleon obkľúčený pri Berezine. Z pasce sa mu podarilo uniknúť iba s 50 000 mužmi vďaka chybe ruského admirála Čičagova.

Ruské vojská však prinútili Napoleonovu armádu ustupovať po tej istej ceste, ktorou prišla. Pohyb v zime v tejto vydrancovanej oblasti, kde navyše operovali partizánske vojská, celkom podlomil sily francúzskych vojsk. Do jari Rusi prenasledovali zvyšky francúzskych vojsk cez Poľsko do Nemecka. Pri postupe Kutuzov v sychravom počasí nachladol a 28. apríla 1813 v poľskom meste Bolesławiec podľahol chorobe a zomrel.