Štefan Bátori

Štefan Bátori sa narodil 27. septembra 1533 na hrade Somlyó, tiež známom ako Szilágysomlyó, dnes Șimleu Silvaniei. Bol synom Štefana VIII. Bátoriho (†1534) zo šľachtického rodu Bátori, ktorého manželkou bola Katarína Telegdiová. Mal dvoch bratov a tri sestry.

O jeho detstve sa vie len málo. V rokoch 1549-1550 cestoval do Talianska a študoval na univerzite v Padove. Po návrate vstúpil do armády rímskeho cisára Ferdinanda I. a zúčastnil sa na vojenskom útoku proti Osmanom. Po roku 1553 bol Bátori zajatý Osmanmi. Potom, ako Ferdinand I. odmietol zaplatiť zaňho výkupné, pridal sa na opačnú stranu podporiac Jána Zápoľského v jeho boji o moc na východe Uhorska. Ako Zápoľského podporovateľ konal Bátori aj ako feudálny pán, vojenský veliteľ a diplomat. Počas jednej z ciest do Viedne mu bol udelený trest domáceho väzenia na dva roky. V tomto období upadol do nemilosti aj na Zápoľského dvore a jeho pozíciu v Sedmohradsku zaujal uhorský šľachtic Gáspár Bekes. Bátori sa stiahol z politiky ale zachoval si skutočný vplyv a považovali ho za možného následníka Zápoľského.

Po Zápoľského smrti v roku 1571 ho v Sedmohradsku zvolili za vojvodu sedmohradského. Bekes podporovaný Habsburgovcami napadol túto voľbu, ale v roku 1573 zvíťazil Bátori v občianskej vojne v Sedmohradsku a dal Bekesa vypovedať.

V roku 1572 sa vyprázdnil poľsko-litovský trón, ktorý vládol jednému z najľudnatejších štátov Európy, keď zomrel Žigmund II. Poľský a nezanechal dediča. Poľský sejm mal moc voliť nového kráľa a z voľby v roku 1573 vzišiel volený kráľ Henri de Valois - vojvoda Anjouský, neskôr Henrich III [1]. Tento bol tiež nástupcom francúzskeho trónu a čoskoro sa vrátil do Francúzska. Na novej voľbe sa rozhodol zúčastniť Bátori. Medzičasom porazil svojho rivala Bekesa v Sedmohradsku v bitke pri Sinpaule.

12. decembra 1575 po jedenapolročnom bezvládí prímas Poľska Jakub Uchański predstavujúci prohabsburskú frakciu v sejme vyhlásil za kráľa Poľska cisára Maximiliána II., no kancelár Jan Zamojski a iní oponenti nasledovaní mnohými členmi šľachty žiadali ustanoviť člena rodu Piastovcov za poľského kráľa. Po dlhom vyjednávaní sa rozhodli pre Annu Jagelovskú, sestru kráľa Žigmunda II. Augusta, ktorá mala uzavrieť politické manželstvo so Štefanom Bátorim. V januári 1576 Bátori obliekol plášť vojvodu sedmohradského svojmu bratovi Krištofovi Bátorimu a odišiel do Poľska.

1. mája 1576 sa Bátori oženil s Annou Jagelovskou a v ten istý deň ho korunovali za poľského kráľa a veľkovojvodu litovského. Potom ako bol zvolený, začal Bátori používať aj titul knieža sedmohradské.

Bátoriho pozícia bola však krajne ťaživá, aj kvôli domácim politickým odporcom nespokojným s voľbou kráľa. Cisár Maximilián zotrvával na svojom skoršom zvolení, živil domácu opozíciu a pripravoval posilnenie svojho nároku vojenskou akciou. Predovšetkým predstavitelia litovského veľkovojvodstva odmietali uznať Bátoriho ako veľkovojvodu a žiadali ústupky, aby vrátil majetky svojej manželky Anny do majetku Litvy. Poľský sejm mal dodržiavať dohody aj v Litovsku aj v Poľsku a udržiaval vládu v Litovsku pre Litovcov. Bátori prijal podmienky. V júni uznali Bátoriho za veľkoknieža litovské, vojvodu Zakarpatska a Žemaitije (časť Litvy).

Ďalší región, ktorý odmietal uznať Bátoriho zvolenie za kráľa bolo Prusko. Bátoriho situáciu zlepšila Maximiliánova smrť, ale mesto Gdansk stále odmietalo uznať voľbu bez jeho významných ústupkov. Liga hanzovných miest posilnená svojím veľkým bohatstvom, opevneniami a tajnou podporou Maximiliána podporila cisárove zvolenie a rozhodla sa Bátoriho ako legitímneho vodcu neuznať.

Následný konflikt je známy pod názvom Gdanská vzbura. Väčšina ozbrojenej koalície skolabovala, keď sa predlžovalo obliehanie Gdanska Bátoriho silami. Gdansk bol porazený v poľnej bitke 17. apríla 1577. No Bátori nebol schopný dobyť mesto, preto dohodol kompromis. Na výmenu za niektoré požiadavky Gdanska bol uznaný Bátori za vládcu Poľska a Litvy. Tzv. "hnilý kompromis" obsahoval výmenu dlžných daní korune od mesta Gdansk za oslobodenie od plnenia tzv. Karnkowského štatútov, proti ktorým vlastne vystupovali občania Gdanska a ktoré uzákonil ešte posledný Jagelovec.[2]

Zjednotil pod jednotnú administráciu severné provincie, vo februári 1578 uznal Georga Fredericka ako vládcu vojvodstva Prusko a prijal jeho feudálny hold.

Anna Jagiellonská a Štefan Bátori

Potom, ako si poľský kráľ Bátori zabezpečil svoju kontrolu nad provinciami, mal možnosť posilniť svoju moc, v čom mu pomáhal kancelár Jan Zamojski, ktorý sa rýchlo stal jedným z najdôveryhodnejších poradcov kráľa. Zamojski sa pod dohľadom kráľa Bátoriho rýchlo vypracoval do hodnosti hajtmana, keď získal maršalskú palicu pri obliehaní Pskova v roku 1581[3].

Bátori reorganizoval súdnictvo vytvorením "Kráľovského tribunálu" v roku 1578 a "Litovského tribunálu" v roku 1581. Ak niečo oslabovalo jeho kráľovskú pozíciu, málo sa ho dotýkalo, ak strata moci v krátkom období nebola významná. Viacej sa zaujímal o dedenie uhorského trónu.

Poľský sejm mu schválil zvýšenie daní a on sám spustil viaceré reformy posilňujúce armádu, vrátane založenia výberovej pechoty a jednotiek tvorených zo sedliakov. Mnohé jeho plány chceli modernizovať kráľovskú armádu. Reformoval ju podľa modelu uhorských jednotiek v Sedmohradsku. Tiež založil akadémiu vo Vilniuse, tretiu v poradí v kráľovstve, kvôli ktorej pretvoril na univerzitu Jezuitské kolégium. Založil viaceré iné jezuitské kolégiá a bol aktívny aj v propagovaní katolicizmu. Bol rešpektovaný pre svoju politiku náboženskej tolerancie v kráľovstve. Vydal väčší počet dekrétov, daroval v nich ochranu poľským Židom a odmietal akékoľvek náboženské násilie.

V zahraničných vzťahoch hľadal Bátori mier tvorbou silných aliancií. Kvôli pretrvávajúcej nedôvere Habsburgovcov založil tradíciu dobrých vzťahov kráľovstva s jeho západnými susedmi a potvrdil dovtedajšie zmluvy medzi poľsko-litovským kráľovstvom a Svätou ríšou rímskou diplomatickými misiami, ktoré prijal Maximiliánov následník Rudolf II.

Problémy na juhovýchodnej hranici s Osmanskou ríšou dočasne potlačil dojednaním prímerí v júli 1577 a apríli 1579. V januári 1578 presvedčoval Bátori sejm zasadajúci vo Varšave, aby udelil dotácie nevyhnutné pre vedenie vojny proti Moskve.

Veľa jeho dôverných poradcov boli Uhri a kráľ sa stále zaujímal o uhorskú politiku. Bátori si želal pretvoriť svoju rodnú krajinu na nezávislú, silnú mocnosť, ale nepríjemná medzinárodná situácia mu nedovoľovala významne napredovať vo všetkých jeho plánoch v tejto oblasti.

Bátori skladal dobré verše v latinčine a hovoril taliansky a nemecky. Nikdy sa však nenaučil poľský jazyk.

Čo sa týkalo jeho osobného života, opisovali ho ako šetrného vo výdavkoch a jeho obľúbeným trávením voľného času bol lov a čítanie.

Štefan Bátori pod Pskovom, autor Jan Matejko.

Už pred zvolením Bátoriho na poľský trón začal Ivan Hrozný zasahovať do sféry záujmov na severovýchode. Podnikol inváziu do poľsko-litovského kráľovstva cez hranicu s Livónskom (dnešné územie Lotyšska a Estónska). Konflikt mal potenciál narásť a zasiahnuť väčší počet susedných mocností (Rusko, Poľsko, Litovsko, Švédsko, Livónske kráľovstvo a Dánsko s Nórskom). Každá z týchto krajín sa snažila prevziať kontrolu nad Livónskom a výsledný vojnový stret pretrvávajúci viacero rokov sa stal známym ako Livónska vojna.

Okolo 1577 Ivan Hrozný kontroloval väčšinu otázneho územia, ale jeho dobyvačnosť mala krátke trvanie. V roku 1578 poľsko-litovské kráľovské sily zaznamenali viaceré víťazstvá v Livónsku a začali tlačiť Ivanovu armádu naspäť. Toto znamenalo bod obratu celej vojny. Bátori spolu s kancelárom Zamojskim viedol poľsko-litovskú armádu v sérii kampaní do Polocka v roku 1579 a do miesta Velikije Luki v roku 1580.

V roku 1581 sa Štefan Bátori prebil do Ruska a 22. augusta viedol obliehanie mesta Pskov. Zatiaľ čo obliehal mesto, 13. decembra 1581 začal Ivan Hrozný vyjednávať, čo viedlo k prímeriu a k zmluve Jam-Zapolski mier 15. januára 1582. Zmluva bola výhodná pre poľské kráľovstvo. Ivan Hrozný odstúpil Plock, Veliz a väčšinu Livónskeho vojvodstva na výmenu za Velikije Luki a Nevel.

Štefan Bátori

V roku 1584 dovolil Bátori Zamojskému dať popraviť Samuela Zborowského, ktorého odsúdili na smrť za zradu a vraždu, čo zostávalo problémom skoro dekádu. Tento politický konflikt medzi Bátorim a Zborowského rodinou poznačil vzťah medzi monarchiou a šľachtou a bol najväčším sporom na vnútornej politickej scéne mnoho rokov. V zahraničnej politike Bátori zvažoval ďalšiu vojnu s Ruskom, ale jeho plány sa oneskorili kvôli nedostatku podpory zo strany sejmu, ktorý odmietol prekročiť požadované zvýšenie dane.

Bátoriho zdravie sa zhoršovalo už niekoľko rokov. Osobitná komisia krakovskej univerzity pri príležitosti 400. výročia jeho narodenia preskúmala jeho pozostatky a zistila, že jeho smrť spôsobilo zlyhanie obličiek[4]. Zomrel 12. decembra 1586. Nemal nelegitímne deti, napriek vtedajším klebetám tvrdiacim, že by mal mať niekoľko nemanželských potomkov. Nič z týchto klebiet moderní historici nepotvrdili. Po jeho smrti nasledovalo niekoľkoročné bezvládie. Maximiliánov syn arcivojvoda Maximilián III. bol zvolený za kráľa, ale jeho voľbu napadol švédsky kráľ Žigmund III. Vasa, ktorý porazil Maximiliána pri Byczyne a vyhlásil sa za vládcu kráľovstva.

Bátori aktívne podporoval svoju vlastnú legendu sponzorujúc viacero prác o svojom živote a úspechoch, od historických pojednaní po poéziu. Počas jeho života ho spomenuli v prácach Jan Kochanowski, Mikołaj Sęp Szarzyński a ďalší. V poľskej poézii a literatúre sa stal populárnou postavou, bol protagonista v poémach, románoch a drámach od autorov ako sú Jakub Jasiński, Józef Ignacy Kraszewski, Julian Ursyn Niemcewicz, Henryk Rzewuski a iní.

Tiež sa stal objektom malieb, počas života aj posmrtne. Medzi maliarov, ktorí ho maľovali patrili Jan Matejko a Stanisław Wyspiański. Sochu Bátoriho od Giovanni Ferrariho v Padove vztýčili v roku 1789, sponzoroval ju posledný kráľ Rzeczpospolitej Stanisław August Poniatowski. Sochy v Łazienki Palace od Andrzej Le Bruna a v Sniatyn boli inštalované v roku 1904, zničené v 1939. Bol patrónom Vilniuskej univerzity tiež známej ako "Univerzita Štefana Bátoriho" a viacerých jednotiek v poľskej armáde od 1919 do 1939. Jeho meno niesli dve dopravné lode Poľského obchodného námorníctva, MS Batory aTSS Stefan Batory. V modernom Poľsku je po ňom pomenovaná Batory Steelmill, neziskovky Stefan Batory Foundation, Poľská 9. brigáda obrnenej kavalérie, početné poľské ulice a školy. Jeden z okresov mesta Chorzów je pomenovaný tiež podľa neho.

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Štefan Bátori

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Stephen Báthory na anglickej Wikipédii.