Ruský chanát

Ruský chanát (rus. Русский каганат) je hypotetické štátne zriadenie, na čele ktorého stáli Rusi. Niektorých západných a arabských historických zdrojoch mal vládca Ruského chanátu titul chán[1] (po rusky: каган, хакан).

Nicholas Roerich: Hostia zo zámoria (1899).
Obraz z Treťjakovskej galérie.

Územie

Existuje niekoľko variantov, kde sa nachádzalo územie Ruského chanátu:

  • Stredné Podneprie (tzv. Polansko) – územie východoslovanských kmeňov Slovanov[2].
  • Územie pri Azovskom mori – oblasť ľavobrežného Dnepra, stredného toku Donu a horného toku Oky [3].
  • Oblasť Podonia [4].
  • Severozápadná oblasť dnešného Ruska, ktorá bola predtým osídlená škandinávskym obyvateľstvom[5].

Dejiny

Ruský chanát vznikol pravdepodobne v 9. storočí a bol priamym predchodcom Staroruského štátu. Názov chanátu sa od tohto obdobia stal základným historickým termínom, ktorý vznikol v dejinách Ruska v druhej polovici 9. storočia.

Ucelený pohľad na dejiny Ruského chanátu však neexistuje, a to z dvoch dôvodov:

  • Chýbajú zdroje, ktoré by mohli toto obdobie ruských dejín dokumentovať.
  • Politický systém východných Slovanov a obyvateľov Kyjevskej Rusi a ich život v prvej polovici 9. storočia.

Verzie prvých písomných zmienok o Ruskom chanáte

Najskoršia písomná zmienka o tomto chanáte pochádza z roku 839, keď podľa staroruských letopisov ešte neexistoval Staroruský štát.

9. storočie
  • Bertinské anály (839)
CHÁN NÁRODA RUSKÉHO (po rusky: хакан народа Рос)

V oficiálnej franskej kronike je záznam textu s názvom Rozprávanie o byzantskom poslovi. Text hovorí o tom, ako 18. mája 839 prišiel posol na dvor Ľudovíta I. Pobožného s požiadavkou, aby uznal existenciu Ruského chátu [6].

CHÁN NORMANOV (po rusky: хаган норманнов)

V odpovedi na posolstvo byzantského imperátora Basilea I. Ľudovít II. vedie spor o tituloch zahraničných vládcov a tvrdí, že Frankovia – na rozdiel od Byzantíncov – nazývali chanátom iba štát Avarov, a nie Chazarov alebo Normanov [7][8].

O čom sa pojednávalo v stratenom liste Basileiosa I. nie je známe. Normani (doslovný preklad tzv. severní ľudia) sa v tomto prípade stotožnili s Rusmi na základe antologických a latinských prameňov z toho obdobia[9][10].

10. storočie
  • Arabsko-perzskí geografi (Ibn Ruste, Chudul Al-Alam)
CHÁN RUSI (po rusky: хакан рус)

V súhrnom diele Anonymné zemepisné zápisky z 9. storočia sa nachádza najstaršia možná zmienka o východnej Európe z arabského sveta. Na jeho stránkach sa Ibn Ruste a Chudul Al-Alam v zhodujú v názore, že Rusi sa od Slovanov líšia tým, že bývajú na ostrovoch a ich panovník má titul chán[11].

11. storočie – 12. storočie (Kyjevská Rus)

Metropolita Kyjevskej Rusi patriarcha Ilarion vo svojich traktátoch (Slovo o zákone a milosti a Vyznanie viery) nazýva chánom Vladimíra I. ako Veľký chán našej zeme a jeho syna Jaroslava I. Múdreho zase Blahoverný chán Jaroslav.

Referencie
  1. Chán – turecký titul, ktorý mali tureckí vládcovia kočovných kmeňov. Pravdepodobne ho Rusi prebrali od Chazarov. Pre Rusov bol symbolom veľkej snahy o vytvorenie štátu, aby sa tak mohli vyrovnať Chazarom a zároveň súperiť s nimi o to, kto bude mať kontrolu nad slovanskými kmeňmi. Podľa menej známej zdrojov (Peter Golden, Omeľjan Josifovič Pricak) symbolizoval vazalskú závislosť Rusov od Chazarov. V historických prameňoch z 10. storočia sa titul vo vzťahu k vládcom Ruska nepoužíval. Svedčí to o tom, že to v tom čase ho nebolo zvykom používať. Predpokladá sa však, že v tomto období sa používal neoficiálne, práve pre to, že titul nemal kresťanský pôvod. Ale pojem chán sa objavuje v rade staroruských textov z 11. – 13. storočia. Titul bol totiž priznaný kievským kniežatám.
  2. Boris Alexandrovič Rybakov, Lev Nikolajevič Gumilev, Anatolij Petrovič Novoselcev, Alexander Vasilievič Nazarenko.
  3. Georgij Vladimirovič Bernadskij, Valentin Vasilievič Sedov.
  4. Elena Sergejevna Galkina.
  5. Vasilij Vladimirovič Bartov, Omeľjan Josifovič Pricak, Konstantin Zuckerman.
  6. ...že oni, t. j. národ ich, nazývajú sa Rusi (Rhos) a kráľ (rex), ktorý mal titul chán (chacanus) ich poslal spolu s Teofilom za ním. On (Teofil) prosil..., aby z milosti imperátora a s jeho pomocou sa cez jeho krajinu bezpečne dostali do svojej vlasti, pretože cesta, ktorou do Konštantínopolu prišli ležala na území Barbarov. Sám Teofil si neželal, aby sa vrátili tou istou cestou, aby sa im niečo zlého nestalo. Imperátor si dôkladne preštudoval prečo k nemu Teofil s poslami prišiel a zistil, že títo ľudia sú z národa Švédov (Sueones), preto ich pokladal skôr za sabotérov (aj v ich, aj vo svojej krajine), než za priateľský národ. Rozhodol sa ich teda dovtedy zadržať, kým sa nevyjasní ako to vlastne s nimi je – či prišli k nemu s čistými úmyslami alebo nie. Annales Bertiniani, rok 839.
  7. My nazývame chanátom štát Avarov, a nie Chazarov ani Normanov a vládca Bulharov sa nenazýva štátnikom, ale kráľom alebo panovníkom. (PREKLAD DO LATINČINY V BODE 4.)
  8. Chaganum vero nos prelatum Avarum, non Gazanorum aut Nortmannorum nuncupari repperimus, neque principem Vulgarum, sed regem, vel dominum Vulgarum. Chronicon Salernitanum.
  9. Joan Diakon : Benátska kronika, 10. – 11. storočie.
  10. Liutprand z Cremony – diplomat a posol žijúci v rokoch 949 – 968 v Konštantínopole.
  11. Pozri článok Rusi.

Pozri aj
This article is issued from Wikipedia. The text is licensed under Creative Commons - Attribution - Sharealike. Additional terms may apply for the media files.