Visliansko-odrianska operácia

Počas Jassko-kišinevskej operácie sovietske jednotky obsadili pre Nemcov strategické ploješťské ropné polia v Rumunsku. Strategické bombardovanie pôsobilo nemeckému priemyslu veľké ťažkosti, ktorým nacisti čelili iba rozptýlením a ukrytím výroby pod zemou a bezuzdným nasadením zajatcov a väzňov. Luftwaffe bez paliva a dostatku kvalitných letcov, ktorí by čelili presile spojencov na obidvoch frontoch, bola na kolenách.

Front v oblasti rieky Visly sa po operácii Bagration a Ľvovsko-sandomierzskej operácii stabilizoval v septembri roku 1944, kedy Nemci prisunuli čerstvé jednotky, ktoré postup Sovietov zastavili. Vo Varšave, ktorá zostala niekoľko kilometrov za nemeckými líniami, oddelená Vislou od sovietskych vojsk, prepuklo povstanie poľských vlastencov, prevažne orientovaných na poľskú vládu v Londýne. Stalin odmietol poskytnúť povstalcom pomoc a toto povstanie nacistické jednotky nakoniec potlačili, Varšava bola z veľkej časti v ruinách.

V decembri 1944 siahlo nemecké velenie k vytvoreniu domobrany Volksturmu a jej následnému nasadeniu na front. Volksturm tvorili prevažne príliš starí, alebo mladí povolanci. Do januára 1945 sa problémy nemeckej armády prehlbovali. Na východe prebiehali ťažké boje v Maďarsku a Východnom Prusku, na západe sa Wehrmacht naopak pokúsil v decembri 1944 o prielom cez oblasť Arden. Krátky, ale nečakaný postup nemeckých jednotiek západných Spojencov zaskočil. Kvôli operácii, ktorá bola jednou z posledných väčších ofenzív nacistického Nemecka vo vojne, boli presunuté na západ mnohé jednotky z východného frontu. Vznikli tak priaznivé okolnosti, ktoré zľahčili sovietskym vojskám ich úlohy.

Sovietske velenie pôvodne plánovalo začať ofenzívu v Poľsku až 20. januára. Malo ísť o frontálny útok, na 480 kilometrovom úseku frontu. Hlavnými odrazovými mostíkmi mali byť Sandomierzske, Magnuszewské a Pułavské predmostia. Ale v dôsledku ťažkých bojov prebiehajúcich v Ardenách, a žiadosti Winstona Churchilla, ktorý sa 6. januára v liste spýtal, či môžu Spojenci počítať so sovietskym útokom na Visle[1], sovietske vrchné velenie súhlasilo s návrhom Spojencov začať útoky skôr, a to už medzi 12. a 15. januárom.

Do januára 1945 sa pred 1. ukrajinským a 1. bieloruským frontom nachádzali už len 3 nemecké armády Skupiny armád A (od 26. januára, premenovaná Skupinu armád Stred). Tvorilo ich 28 divízií a 2 brigády bojom opotrebovaných jednotiek, ktoré nestačili na udržiavanie takého dlhého úseku frontu, proti mnohonásobne početnejšiemu nepriateľovi. Nemci mali k dispozícii asi 400 až 596 000[2] vojakov, 4 103 diel a mínometov, 1 136 tankov a samohybných diel a iba 270 lietadiel. Okrem hlavných línií doplňovalo ich obranu niekoľko opevnených miest (festung), ako boli: Modlin, Varšava, Radom, Krakov, Lodž, Bydgoszcz, Poznaň, Vroclav a Schneidmul.

1. bieloruský a 1. ukrajinský front pozostávali z 16 vševojskových, 4 tankových a 2 leteckých armád. Celkovo mali asi 1,5 milióna ľudí, i keď niektoré pramene uvádzajú až 2,2 milióna. Disponovali pri tom 4 529 tankmi a 2 513 samohybnými delami, 13 763 delami, 14 812 mínometmi, 4 936 protitankovými delami, 2 198 raketometmi Kaťuša a asi 5 000 lietadlami. Ofenzíva sa tak začínala za podmienok obrovskej hmotnej prevahy sovietskych vojsk. Na viacerých úsekoch sa snažili Sovieti Nemcov čo najviac zmiasť. V oblasti 1. bieloruského frontu napr. zistili, že Nemci držia svoje jednotky v prvej línii len v noci, pričom ich okolo 10. hodiny ráno sťahovali do vnútorných pásiem obrany. Plánovali na nich preto zaútočiť o 9. hodine, krátko pred stiahnutím.

Útok začali 12. januára 1945 vojská 1. ukrajinského frontu Ivana Koneva útočiac zo sandomierszkeho predmostia na juhu aby odlákali nepriateľa. 14. januára vyrazili z magnuszewského a puławského predmostia južne od Varšavy jednotky 1. bieloruského frontu Georgija Žukova. Sovieti však ráno čelili dileme či útočiť, pretože nad ránom padla hmla, ktorá znížila viditeľnosť na necelých 10 metrov.[3] Žukov však útok schválil. O 8.30 spustilo delostrelectvo Červenej armády krátku ale sústredenú 25-minútovou delostreleckú paľbu. Nemeckú obranu sa podarilo zaskočiť aj predstieraním príprav na obranu. Za prvý deň postúpili Žukovove tanky o 32 km. V oblasti severne od Varšavy zaútočili aj jednotky Rokossovského 2. bieloruského frontu. Sovietske vojská skladajúce sa z 9 armád napadli nemeckú 2. armádu, jedinú v blízkosti mesta. Sovietska 47. armáda obkľúčila a spolu s ostatnými jednotkami do 17. januára Varšavu obsadila. Následne sovietske vojská postupovali severozápadným smerom.

Operácia postihla v podstate celý front od Varšavy po Jasło na predhorí Karpát na asi 560 km úseku. Hlavné sily Skupiny armád A 4. tanková, 9. a 17. armáda boli útokom zo Sandomierze čoskoro porazené. Spôsobili to aj Hitlerove rozkazy, na základe ktorých boli v blízkosti frontu sústredené veľké zásoby. Sovieti prenikli do hĺbky asi 100 – 150 km. V oblasti Skarżysko-Kamienna bolo obkľúčených niekoľko nemeckých divízii. V rámci 1. bieloruského frontu postupovala aj 1. poľská armáda, ktorej velil Zygmunt Berling. Táto jednotka sa zúčastnila bojov o Varšavu. 19. januára prvosledové oddiely 3. gardovej tankovej armády, 5. gardovej a 52. armády pri prenasledovaní nepriateľa prenikli na územie nemeckého Sliezska. V tej istej dobe ľavé krídlo sovietskej ofenzívy obsadilo Krakov.

Situácia na fronte od januára do mája 1945

Genrál-plukovník Josef Harpe, veliaci skupine armád A bol 20. januára 1945 nahradený generál-plukovníkom Ferdinandom Schörnerom. Nemci začali urýchlene presúvať na ohrozené miesto sily zo Nemecka i západného frontu. Medzi 20. a 25. januárom po ťažkých bojoch vojská 1. bieloruského frontu prenikli ďalšími líniami nemeckej obrany v oblasti Poznane obkľúčili 60 tisícovú nemeckú armádu. Medzi 22. januárom a 3. februárom dosiahli Sovieti postupne na rozličných miestach zamrznutú rieku Odru. Na viacerých miestach: pri Steinau an der Oder (dnes Ścinawa), Vroclave, Oppelne (dnes Opole) a Küstrine sa im podarilo získať aj predmostia, bolo to 500 km od miest odkiaľ vyrazili na začiatku ofenzívy. Pri Vroclave kládli však Nemci trvrdý odpor a bránili sa až do mája. Sovietsky postup sa kvôli logistickým problémom so zásobovaním na čas jarného odmäku zastavil. Sovietski velitelia, ktorých zlé počasie do značnej miery pozbavilo leteckej podpory sa tiež obávali útokov na krídla svojich vyčerpaných vojsk z Východného Pruska, Pomoranska a Sliezska. Front stál necelých 70 km od Berlína. V tej istej dobe vojská 4. ukrajinského frontu, obsadili zvyšok južného Poľska a severnej časti Slovenska.

27. januára vojská 60. armády generála Kuročkina na ľavom krídle Konevovho 1. ukrajinského frontu oslobodili komplex koncentračných táborov v Osvienčime – Auschwitz II Birkenau a Auschwitz I. Vojaci boli svedkami najväčšieho vyhladzovacieho tábora aký kedy svet videl. V tábore v tej dobe zostalo len 7 600 väzňov, ktorých už ich strážcovia nestihli povraždiť. Konevove vojská postupne začali uzatvárať obkľúčenie okolo Sliezska. Strata tejto oblasti bola ťažkou ranou pre nemeckú zbrojnú výrobu. Nemecký minister zbrojenia Albert Speer odporučil Hitlerovi aby ukončil vojnu.

Delegácia nemeckých dôstojníkov prichádza dohodnúť kapituláciu Breslauskej pevnosti 6. mája 1945

V dôsledku Visliansko-odrianskej operácie Nemci prišli o 35 divízií, ďalších 25 stratilo 50 až 70 % živej sily. Zajatých bolo okolo 86 000 nemeckých vojakov, väčšina z nich v kotloch pri Poznani a Vroclave. Začalo byť evidentné, že nemecká armáda už nemá šancu viesť efektívne akcie na obidvoch frontoch. Sovietska armáda v dôsledku bitky vyrovnala front a získala prístupy k Berlínu. Jej straty boli tiež vysoké, padlo a bolo nezvestných asi 43 476 vojakov, ďalších 150 717 bolo ranených. V Poľsku, ktoré bolo najspornejšou zo Spojeneckých krajín, v dôsledku vzájomnej nevraživosti medzi Poliakmi a Sovietmi, spôsobenej najmä prepadnutím krajiny Sovietskym zväzom v roku 1939, sa začalo s obnovou krajiny, spojenej s bojom o moc medzi komunistickým a národným krídlom.

Nemenej významný bol prenik na územie Tretej ríše. Sovietske vojská sa na tomto území dopustili mnohých zločinov, krádeží, rabovania a znásilňovania, ktoré vrhli na Červenú armádu veľmi zlé svetlo. Veľa vojakov v tom videlo formu pomsty za konanie nemeckých vojsk na území ZSSR, kde dovtedy v dôsledku nemeckého vpádu zahynulo alebo bolo zavraždených asi 12,5 milióna civilistov. V Nemecku preto vyvolal príchod sovietskych vojsk masový exodus obyvateľstva na západ, ktorý bol spojený s ďalšími stratami na životoch. Pri anglo-amerických náletoch na Drážďany medzi 13. a 15. februárom zahynulo najmenej 35 000 ľudí, väčšinou utečencov, ktorí sa nemali kam pred náletmi ukryť.

1. Erickson, John and Ljubica: Hitler versus Stalin/The Eastern Front in Photographs ISBN 1-84222-242-2. Londýn, Carlton Books 2001, s. 209
2. Richard Natkiel, Robin L. Sommer, S.L. Mayer: Atlas of World War II ISBN 0-7607-2043-6. New York, Barnes & Noble Books 2000, s. 162
3. Vasilij Ivanovič Čujkov: Od Stalingradu po Berlín. Bratislava, Nakladateľstvo Pravda 1988, s. 510 - 513

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Visliansko-odrianska operácia