Mikuláš II. (Rusko)

Narodil sa v rodine cárovnej Márie Fiodorovny a cára Alexandra III. ako jedno zo šiestich detí. Už vo včasnej mladosti mal Mikuláš milenku – balerínu Matyldu Krzesinskú, ktorú opustil a po smrti svojho otca sa oženil s Alicou Hessensko-Darmstadskou, vnučkou kráľovnej Spojeného kráľovstva Viktórie, ktorá po sobáši v roku 1894 prijala nové náboženstvo a meno Alexandra Fiodorovna.

V roku 1895 sa cárskemu páru narodila prvá dcéra, Oľga Nikolajevna; v roku 1897 prišla na svet ďalšia dcéra, Tatiana Nikolajevna. Cárovná si veľmi želala chlapca, ale v roku 1899 sa jej narodila ďalšia dcéra – veľkokňažná Mária Nikolajevna, tak isto ako aj v roku 1901, keď sa narodila ich štvrtá dcéra – Anastázia Nikolajevna. Cárovná s cárom zúfalo túžili mať syna a ich želanie sa napokon splnilo v roku 1904, keď sa narodil cárovič Alexej Nikolajevič, no cár sa z neho nikdy nestal. U Alexeja sa v detstve prejavila závažná porucha zrážanlivosti krvi – hemofília, ktorá sa vyskytovala v rodine cárovnej, hoci samotná cárovná nemala nijaké príznaky tejto choroby, iba ju prenášala.

Mikuláš bol napriek svojej miernej povahe veľkým obdivovateľom svojho otca Alexandra III. Presadzoval cársku absolutistickú moc, ale sám bol nerozhodný a neschopný riešiť zásadné problémy, v ktorých sa krajina nachádzala.[1] Mikuláš II. sa zúčastňoval na vedení bojových operácií počas rusko-japonskej vojny v rokoch 1904 až 1905. Pričom výrazne podcenil nepriateľské sily. Po neúspechoch Ruska, ako aj prehlbujúcej sa nespokojnosti obyvateľstva s podmienkami v krajine sa začala prvá ruská revolúcia, ktorá otriasla pozíciou cára. Mikuláš II. bol preto nútený prisľúbiť vytvorenie ústavy a vznik parlamentu – Štátnej dumy. Vznik parlamentu a dumy považoval za veľkú chybu a po celý čas sa pokúšal oslabovať jeho moc.[1]

Mikuláš podporoval viaceré spiatočnícke a kontrarevolučné organizácie ako boli napr. radikálni černosotenci, kde bol čestným členom. [2]

V roku 1914 Rusko držalo ochrannú ruku nad Srbským kráľovstvom, ktorému Rakúsko-Uhorsko po atentáte na následníka trónu Ferdinanda d’Este, vyhlásilo nesplniteľné ultimátum, čo malo za následok vypuknutie 1. svetovej vojny. Cár odišiel na front. Cárovná sa starala o chorého cároviča Alexeja s pomocou ruského mystika Rasputina. Spolu so svojimi dcérami sa až do roku 1916 starali v cárskej nemocnici v Cárskom Sele o zranených vojakov. Vo februári 1917 po štátnom prevrate cársku rodinu deportovali do vyhnanstva na Sibír. Rok 1917 strávili v Toboľsku spolu s niekoľkými dvornými dámami a služobníctvom (tí s cárskou rodinou odišli dobrovoľne a niektorí z nich sa už nikdy nevrátili). Tu ich zastihla aj boľševická októbrová revolúcia.

Na začiatku roka 1918 ich deportovali do Jekaterinburgu, kde žili v dome Ipaťjeva. V suteréne tohto domu cársku rodinu 17. júla 1918 vyvraždili, keď sa k mestu blížili oddiely bielogvardejcov. V tom istom roku zavraždili aj cárovho brata Michaila Alexandroviča Romanova a sestru cárovnej, Alžbetu (Ellu) – ženu cárovho strýka Sergeja.