Dejiny Bieloruska

Opoziční poslanci Bieloruského národného frontu nástojili na rozpustenie bieloruského parlamentu a organizáciu nových volieb. Po krajine sa rozbehli petície za rozpustenie parlamentu a bez ohľadu na podpisy zozbierané v priebehu troch mesiacov (vyše 442 000) a nespočetné mítingy, Najvyššia rada republiky ich vyvrátila a spochybnila. Napriek tomu bola za skrátenie volebného obdobia z piatich na štyri roky a vyhlásenie predčasných volieb v roku 1994.

Z predčasných volieb vyšla víťazne strana premiéra Vjačeslava Kebiča, ktorá sa skladala z bývalých členov komunistickej strany. Počas nasledujúceho obdobia sa pokúšalo viesť tradičnú politiku vzdialenú extrémizmu aká bola dovtedy známa obyvateľom krajiny. V roku 1993 preto prijali Zákon o privatizácii, ktorý zabezpečil ochranu kolchozov a štátnych sovchozov. Navyše sa Stanislav Šuškevič snažil zrýchliť privatizáciu štátnych podnikov, v týchto krokoch však nebol úspešný a v auguste 1994 bol na poste predsedu parlamentu nahradený Mjačeslavom Gribom.

Dňa 30. marca 1994 bola Najvyššou radou Bieloruska prijatá nová ústava, ktorá v krajine zabezpečila post prezidenta republiky so širokými právomocami. Prvé prezidentské voľby v histórii Bieloruska sa konali 23. júna a 10. júla 1994. Viačeslav Kebič v nich prehral. Prezidentom Bieloruska sa stal Alexandr Lukašenko, ktorý bol proti rozpusteniu Sovietskeho zväzu. Po nástupe do funkcie začal rozvíjať aktívnu kampaň, aby odhalil korupciu v krajine a počas svojej vlády upevnil vzťahy s Ruskom.

Vo vláde nového prezidenta boli okrem veteránov v politike aj nováčikovia. Aby mal podporu parlamentu presunul nadchádzajúce parlamentné voľby na máj 1995. Čoskoro sa však objavili nové korupčné škandály niektorých ministrov v jeho vláde, a tak sa rozhodli podať demisiu, ktorú Lukašenko neprijal.

Okrem súčasných právomocí, ktoré mu garantovala bieloruská ústava sa snažil získať právo na rozpustenie parlamentu, čo malo za následok mnoho konfliktov medzi Najvyššou radou Bieloruska a prezidentom. V apríli roku 1995 sa pokúsil zorganizovať referendum, ktorým chcel docieliť rozšírenie svojich právomocí. Bez ohľadu na veto parlamentu (poslanci strany Bieloruského národného frontu začali protestnú hladovku) na základe blízkeho vzťahu s Ruskom uzákonil ruštinu za úradný jazyk Bieloruskej republiky. Niektorí poslanci z radov komunistov a demokratov neboli spokojní s rozšírením právomocí prezidenta republiky za čo im bolo zakázané vystupovať v štátnom rádiu a televízii.

V konečnom dôsledku sa Alexandrovi Lukašenkovi podarilo 14. mája 1995 referendum zorganizovať a rozšíriť svoje právomoci o priznanie ruštiny za úradný jazyk Bieloruska, zavedenie vlajky Bieloruskej sovietskej socialistickej republiky v menšej zmene (zmizol kosák a kladivo), o právo kedykoľvek rozpustiť bieloruský parlament a upevnenie ekonomických vzťahov s Ruskom.[3]

Nasledujúce prezidentské voľby aj napriek nízkej účasti voličov len potvrdili (v druhom kole) staronového prezidenta Bieloruskej republiky – Alexandra Lukašenka.

Na jeseň roku 1996 sa v Minsku uskutočnili opozičné sily rad protestov proti prezidentovi a jeho politike v krajine. Ich pokus zosadiť Lukašenka z postu prezidenta Bieloruska však polícia kruto potlačila. V novembri 1996 Alexander Lukašenko uskutočnil malé zmeny v bieloruskej ústave, čím si predĺžil mandát do roku 2001. Prezident znova svojvoľne rozpustil parlament a vymenoval nového premiéra Sergeja Linga. Protesty však aj naďalej pokračovali v nezmenenej réžii. Dňa 19. novembra 1998 poslanci bieloruského parlamentu prijali Občiansky zákonník s prezidentovými zmenami, ktoré sťažili štátnu kontrolu nad uskutočnením ekonomických a sociálnych reforiem počas nasledujúcich rokov. Výsledkom tohto zákona bola nesloboda prejavu bieloruského obyvateľstva. Bieloruská vláda kruto reagovala aj na činnosť bieloruských odborov, ktoré prezident zakázal.

Vzťahy Bieloruska so Západom sa ešte viac zhoršili v roku 1998 po tom, ako sa štátna moc v krajine snažila prinútiť západných diplomatov opustiť ich rezidencie s tvrdením, že ich ide reštaurovať. Diplomati Nemecka, Francúzska, Grécka, Veľkej Británie, Talianska, Poľska, USA a Japonska boli z Bieloruska odvolaní a Rada Európy a Spojené štáty americké zaviedli zákaz vstupu bieloruských vládnych predstaviteľov na územia štátov západnej Európy. Konflikt sa vyriešil koncom roka (1998), keď sa diplomati mohli slobodne vrátiť do svojich rezidencií v Bielorusku. Rada Európy postupne upustila od tvrdých sankcii, USA však oznámili, že nikdy viac už neuznajú Alexandra Lukašenka za zákonného prezidenta Bieloruska.

Opozičné sily sa v roku 1999 znova pokúsili postaviť sa proti prezidentovi a zorganizovali neoficiálne prezidentské voľby. Podľa ich výsledkov sa ich zúčastnilo 53 % voličov, ktorí aj tak v konečnom dôsledku podporili Alexandra Lukašenka. V radoch opozície sa organizáciou predčasných volieb znova rozšíril rozkol v stranách, ktorí sa vzájomne obviňovali z netransparentnosti a falšovania volebných výsledkov. Poslanci bieloruského parlamentu mali tak dôvod začať perzekúcie svojich protivníkov a obviňovali ich z rôznych finančných káuz. V júli roku 1999 sa rozšírili protesty z radov opozície aj na vtedajšieho premiéra bieloruskej vlády Semena Šareckého, ktorý z obavy o jeho zatknutie emigroval do Litvy.

Rozpory medzi prezidentom Alexandrom Lukašenkom a jeho odporcami pokračovali aj v roku 2000. Bez ohľadu na aktivitu opozície, represálie uskutočňované voči nej boli surové. Štátna moc si ich nepriamo obvinila z útoku na prezidenta republiky a ľudí odsudzovala na nútené práce a krátke odňatia slobody. V hlavnom meste Minsku v tomto období vznikali nezávislé vydavateľstvá, aj tým sa však moc v krajine snažila znepríjemňovať život udržovaním monopolu na bieloruské noviny, tlač a masmédiá. Vážnym problémom pre bieloruské obyvateľstvo sa stal zánik dejateľov spoločnosti (Anatolij Majsen, Michail Marinič) a novinárov (Pavel Šeremet). Opozícia z toho začala obviňovať silové zložky štátu, ale prezident Lukašenko to poprel.

Vo februári (18. február 2000) prezident Alexander Lukašenko vymenil bieloruského premiéra Sergeja Linga za Vladimira Jarmošina a v októbri toho roku zorganizoval parlamentné voľby. Tie však ktoré podľa medzinárodných pozorovateľov nespĺňali demokratické štandardy. Voľby vyhrali prezidentovi prívrženci z Národno-patriotického zväzu a do parlamentu sa ešte dostali malopočetné skupiny opozičných strán (Republika) na čele s Valerijom Frolovom a Vladimirom Parfjanovičom. Dňa 9. septembra 2001 sa následne v krajine konali prezidentské voľby. Druhýkrát navrhnutý na post prezidenta – Alexander Lukašenko podľa oficiálnych údajov z Ústrednej volebnej komisie Bieloruskej republiky zozbieral 75,6 % hlasov. Poradie hlasov bolo nasledovné: Vladimir Gončarik (opozičný kandidát) – 15,4 %, Sergej Gajdukevič (Liberálno-demokratická strana) 2,5 %. Kritika zo strany Západu a obvinenia z diktátorského režimu v krajine podnietili Alexandra Lukašenka zastaviť akúkoľvek činnosť misie OBSE v Bielorusku, ktorá však podľa vyjadrenia mocenských orgánov podporovala opozičné sily. Pravda však bola iná. V skutočnosti sa obmedzila pomoc zahraničných zdrojov mimovládnym organizáciám. Preto odpoveďou niektorých západných krajín strednej Európy[4] bolo kolektívne vyhlásenie prezidenta Bieloruska Alexandra Lukašenka za nežiaducu osobu (persona non grata). Začiatkom roka 2005 sa kvôli bieloruskému prijatiu Aktu o demokracii v Bielorusku ešte viac prehĺbili rozpory vo vzťahoch so Spojenými štátmi americkými.

V roku 2003 prezident znova vymenil premiéra krajiny a obvinil vládu z neefektivity jej krokov. Novým premiérom sa 10. júla 2003 stal terajší premiér Bieloruska Sergej Sidorski. O rok neskôr (2004) sa počas vládnej kontroly masmédií a častého zatýkania opozičných lídrov konali voľby do bieloruského parlamentu. Výsleky volieb, ktoré vyhrali provládni kandidáti sú doteraz sporné. Zorganizovalo sa aj referendum, v ktorom sa občania Bieloruska vyjadrili k zmenám a novelizácii bieloruskej ústavy[5]. Väčšina voličov v ňom podporili opätovné zvolenie prezidenta Alexandra Lukašenka na nasledujúce roky. Opozícia však obvinila vládu zo skreslenia výsledkov hlasovania. Spojené štáty americké na základe prijatého Aktu o demokracii v Bielorusku bieloruskou vládou začali pomáhať opozičným stranám a mimovládnym organizáciám v krajine.

Tesne pred ďalšími prezidentskými voľbami stanovenými na jar roku 2006 sa krajina ocitla v politickom napätí. V roku 2005, ako odpoveď na podporu bieloruskej opozicie prejavenú susedným Poľskom, štátna moc v krajine vykázala poľského diplomata z Bieloruska, zakázala všetky dovtedy poľsky vychádzajúce noviny a vymenila riaditeľa Zväzu Poliakov v Bielorusku. V predvečer volieb sa Európsky parlament, v snahe ovplyvniť priebeh a výsledok bieloruských volieb, spolu s americkým kongresom USA Bielorusku pohrozili, že ak sa v krajine porušia ľudské práva a nedodrží slobodné hlasovanie a jeho priebeh, prijmú voči nemu sakncie. Tieto kroky vyvolali negatívnu reakciu zo strany bieloruskej moci a vyslali negatívny znak misii pozorovateľov z krajín Spoločenstva nezávislých štátov, ktorá ich klasifikovala ako narušenie štátnej suverenity Bieloruskej republiky.

Štátne orgány Bieloruska si mysleli, že v období počas volieb a po nich sa bude opozícia pokúšať zopakovať scenár tzv. farebných revolúcii[6], aké sa odohrali v roku 2003 v Gruzínsku (tzv. Ružová revolúcia) a o rok neskôr (2004) na Ukrajine (tzv. Oranžová revolúcia).

V prezidentských voľbách, ktoré sa konali 19. marca 2006 vyhral Alexander Lukašenko, ktorému svoj hlas odovzdalo 82,6 % oprávnených voličov. Na ďalších miestach sa umiestnili Alexander Milinkevič (6 %), Sergej Gajdukevič (3,5 %) a Alexander Kozulin (2,3 %).

Názory zahraničných pozorovateľov na priebeh prezidentských volieb v Bielorusku sa rozchádzali. Pozorovatelia zo Spoločenstva nezávislých štátov považovali bieloruské voľby za slobodné a spravodlivé. Aj Ruská federácia vyslovila spokojnosť z voľbami, ale spochybnila vyjadrenia predstaviteľov OBSE, ktorí tvrdili, že priebeh volieb v Bielorusku sa nezhodoval s kritériami o priebehu zvyčajných demokratických volieb v iných štátoch. Spojené štáty americké zase obviňovali štátnu moc v krajine z falšovania volebných výsledkov. Prezidenti členských krajín Európskej únie prijali spoločnú zmluvu o prijatí sankcií voči bieloruským lídrom vrátane zákazu vstupu bieloruského prezidenta Alexandra Lukašenka do európskych krajín. Navyše, podľa názoru mnohých pozorovateľov, obyvateľstvo Bieloruska podporovalo prezidenta Alexandra Lukašenka iba z toho dôvodu, že sa významne zaslúžil o pozdvihnutie životnej úrovne Bielorusov a bieloruskej ekonomiky od začiatku svojej vlády v roku 1994.

Bieloruská opozícia však výsledky volieb neuznala. Jeden z jej lídrov (Alexander Milinkevič) na margo posledných volieb povedal, že v skutočnosti on získal jednu tretinu všetkých platných hlasov občanov Bieloruska. Na hlavnom námestí v Minsku sa uskutočnili demonštrácie prívržencov opozičných síl za zvrhnutie prezidenta Lukašenka. Niektorí z nich tam vytvorili tzv. stanové mestečko, aby na námestí zotrvali dlhšiu dobu. Stanové mestečko však bieloruská milícia rozohnala a jeho obyvateľov (vyše 200 ľudí) zadržala. Protesty opozície za odvolanie prezidenta však boli neúspešné. Dňa 8. apríla 2006 bol staronový prezident Bieloruskej republiky Alexander Lukašenko opätovne inaugurovaný do úradu prezidenta repubiky na ďalšie štyri roky.

V oblasti ekonomiky Bieloruska sa Alexander Lukašenko pokúšal zachovať štátnu kontrolu nad cenami komodít a kurzom výmeny bieloruského rubľa a posilnil administratívny dozor nad podnikateľskou činnosťou. Privatizácia štátnych podnikov, ktorú prezident spustil v polovici roka 1995 bola však výhodná iba pre firmy blízke prezidentovi a vládnym kruhom. Ekonomické ťažkosti krajiny sa v rokoch 1998 a 1999 odzrkadlili v nedostatku potravín, ich neúrode a stálym deficitom v oblasti zahraničného obchodu. Prezident Lukašenko dúfal, že sa mu situáciu v krajine podarí zlepšiť vďaka bližšej spolupráci s Ruskou federáciou. Výsledom tejto spolupráce bol vznik Spoločenstva Ruska a Bieloruska[7] (po bielorusky: Саюз Расii i Беларусi) dňa 3. apríla 1996 zakotvený v zmluve podpísanej deň predtým (2. apríl 1996). Dňa 25. decembra 1998 obe strany pobpísali rad zmlúv o rozšírení politickej, ekonomickej a sociálnej integrácie a následne 8. decembra 1999 dohovor o oficiálnom vzniku Zväzového štátu Ruska a Bieloruska. O svojom úmysle pripojiť sa k tomuto zväzku v roli pozorovateľa informovala obe krajiny aj Juhoslávia, do ktorej vojenské operácie Severoatlantickej aliancie Bielorusko v roku 1999 ostro odsúdilo[8]. V máji roku 2000 sa prezidenti Ruskej federácie a Bieloruska dohodli na zavedení jednotnej meny. Plánmi spoločnej integrácie bolo aj zavedenie spoločnej štátnej príslušnosti a spoločných postupoch v oblasti zahraničnej obrannej politiky. V marci 2001 boli obe krajiny k splneniu svojich cieľov o krok bližšie, keď zjednotili colné poplatky. V kontexte navrhnutých rokovaní s Ruskou národnou bankou o spoločnom peňažnom systéme Bielorusko prijalo kroky k stabilizácii svojej meny. Spory medzi Ruskou federáciou a Bieloruskom sa však zachovali. S ideou zjednotenia oboch krajín v takejto forme, aká bola navrhnutá ruským prezidentom Vladimirom Putinom v roku 2002 však nesúhlasila bieloruská strana. Bieloruský prezident Alexandr Lukašenko zrušil rad projektov a zmlúv, ktoré brali do úvahy dohodu o Zväzovom štáte oboch krajín a v roku 2004 oznámil, že plán zavedenia jednotnej meny nebude realizovaný.