Albrecht z Valdštejna

Narodil sa v tvrdzi Heřmanice ako syn Viléma z Valdštejna a Markéty Smiřické zo Smiřic, ktorí sa držali viery Jednoty bratskej. Po ich skorom úmrtí ho dal strýko z matkinej strany, Albrecht Slavata z Košumberka, vychovávať od pätnástich rokov v Olomouci v konvikte jezuitov, kde prestúpil na katolícku vieru. (Vzhľadom na svoju vypočítavú povahu však bol v dospelosti katolíkom len na oko.[1])

Ďalej študoval na evanjelickej univerzite v Altdorfe, a v spoločnosti význačného matematika Petra Vergunda navštívil Nizozemsko, Anglicko, Francúzsko a Taliansko, kde tiež v Bologni a Padove študoval matematiku a astronómiu. (Astronómia bola vtedy neoddeliteľne spojená s astrológiou, ktorej sa po stretnutí s Keplerom stal Valdštejn celoživotným horlivým vyznavačom.[1]) Po návrate z Talianska sa dal v roku 1604 najať ako fendrych (práporčík) na vojenské ťaženie cisára Rudolfa II. proti Turkom, kde si vyslúžil povýšenie na hajtmana. Z uhorského ťaženia si však domov priniesol aj uhorskú nemoc, teda syfilis, ktorá ho psychicky ovplyvňovala až do konca života.

Od roku 1608 bol hajtmanom v službách arcivojvodu Mateja II. Habsburského. Jeho úlohou bolo po boku neskúseného Maximiliána z Lichtenštejna najať na Morave pluk nemeckých žoldnierov. Ale celý spor medzi Rudolfom II. a Matejom II. bol 24. júna 1608 ukončený podpisom libeňského mieru, čím Rudolf stratil Rakúsko, Uhorsko a Moravu. Valdštejn sa tak mohol vrátiť k dvoru.

V roku 1609 sa oženil výhodne s Lukréciou Nekšovnou z Landeka, mladou vdovou po Arklebovi Prusínovskom, pánovi z Víckova, ktorý bol o dobrých dvadsať rokov starší, a zomrel v roku 1608. Usadil sa na jej sídle vo Vsetíne, no už po piatich rokoch jeho manželka zomrela a jemu sa podarilo získať všetok jej majetok ako dedičstvo; pripadli mu tak rozsiahle majetky na Morave, ku ktorým pripojil i 14 majetkov svojho strýka. Druhýkrát sa oženil 9. júna 1623 s Máriou Elizabetou z Harrachu (* 1601 – † 1656). Mali dve deti, dcéru Mariu Alžbětu (1625 – 1662) a syna Albrechta Karla (* 1627), ktorý po troch týždňoch zomrel.

V roku 1615 na generálnom sneme zemí Českej koruny zlyháva pokus obnoviť konfederáciu stavovských obcí všetkých zemí monarchie a nebola vyriešená ani otázka spoločnej obrany a daní. Ale moravská zemská vláda s hajtmanom Ladislavom z Lobkovic sa vyslovila kladne k obrane a menovala troch plukovníkov moravského stavovského vojska, ktorí mali za úlohu v prípade potreby najať 3000 pešiakov a 1000 jazdcov – medzi nich vedľa Jiřího z Náchoda a Petra Sedlnického patril i Albrecht z Valdštejna.

V roku 1617 podporil armádu arcivojvodu Ferdinanda vo friulskej vojne (severovýchodná časť hranice medzi Rakúskom a Slovinskom) proti Benátkam dvomi stovkami jazdcov (ktorých najal za vlastné peniaze) v obkľúčenej pevnosti Gradíšky (Gradisca d'Isonzo). V bojoch sa osvedčil a neskôr to vo svojej vojenskej kariére zhodnotil. 29. júna bol v Prahe korunovaný za českého kráľa Ferdinand II. Habsburský. Ten primäl cisárskeho vyslanca v Madride k podpisu mierovej zmluvy.

Valdštejnov horoskop od Keplera

Medzitým prepuklo stavovské povstanie. Spolu s ďalšími protestoval v júni 1618 proti vypovedaniu jezuitov zo zeme, za čo bol direktormi potrestaný domácim väzením. Po tom, čo Thurn vtrhol na Moravu, zhromaždil svoje vojsko a pokúsil sa, hoci neúspešne, prehovoriť svojich vojakov k prebehnutiu na cisársku stranu. Nakoniec odovzdal cisárskej pokladni ukradnutú stavovskú pokladnicu a za to bol menovaný cisárskym plukovníkom. Za to sa samozrejme stavy uzniesli, aby bol zo zeme vypovedaný a jeho statky skonfiškované. Od tejto doby sa preto už mohol spoliehať len na víťazstvo cisárskych.

Jeho vojsko sa do tzv. českej vojny zapojilo v bitke pri Záblatí, pri obrane Viedne a tiež do bitky na Bielej hore. Hoci sa sám bojov nezúčastnil, jeho pluk si počínal výborne a Albrecht bol menovaný cisárskym komisárom v severozápadných Čechách, kde tvrdým spôsobom vymáhal kontribúcie. Jeho pluk sa pred popravou 27 českých pánov podieľal tiež na zatknutí Kryštofa Haranta z Polžic a Bezdružic.

Keď bolo víťazstvo cisárskej strany dovŕšené, zúčastnil sa spolku, ktorý vytvorili zemský miestodržiaci knieža Lichtenštajn, židovský bankár Jakub Baševi z Treuenburka, holandský obchodník Hans de Witte a Pavel Michna z Vacínova. Spoločne založili mincovné konzorcium, ktoré razilo znehodnotené mince – tzv. dlhé mince. Celý podnik skončil štátnym bankrotom, on však týmto podnikom zarobil. Ďaleko väčšie zisky však získal nákupom konfiškátov medzi rokmi 1621 – 1625, medzi nimi vynikalo dedičstvo po Smiřických a Rödernovcoch. Objem ziskov z týchto špekulácií je odhadovaný až na 6 miliónov rýnskych zlatých.

V roku 1625 sa frýdlantské panstvo zmenilo na Frýdlantské kniežatstvo, v roku 1627 bolo povýšené na Frýdlantské vojvodstvo. Jeho územie bolo vyňaté zo Zemských dosiek Kráľovstva českého, a stalo sa tak akýmsi štátom v štáte. Hlavným centrom Frýdlantska sa stal Jičín, dotýkalo sa i hranice Sliezska, a mohlo sa tak i odtrhnúť od zvyšku kráľovstva. Medzi Valdštejnovými plánmi bolo v Jičíne zriadiť sídlo biskupstva, univerzitu a vlastný snem. Od roku 1628 tu mal právo menovať šľachticov, povyšovať sídla na mestá a raziť mince na ktorých bolo heslo INVITA-INVIDIA! = Navzdory závisti! Do Jičína pozval jezuitov, ktorí tu založili internát. Kraj nebol zaťažený daňami, a bol preto nazývaný tiež terra felix – šťastná zem.

Valdštejn s odznakmi svojho postavenia, s insígniami Rádu zlatého rúna, maršalskou palicou a šerpou

V roku 1625 sa Valdštejn ujal velenia cisárskych vojsk, bol menovaný generalissimom a žal úspechy vo vojne falckej, dánskej a švédskej. Jeho ťaženie koordinoval s veliteľom vojsk Katolíckej ligy, Janom Tsarclaesom Tillym, ale medzi armádou cisárskou a ligistickou panovala istá rivalita. Bolo tak hlavne preto, že najvyšší veliteľ bavorský vojvoda Maximilián sa snažil o upevnenie moci Bavorska, a teda oslabenie cisára. Oproti tomu Valdštejn sa snažil o potvrdenie moci cisára, dokonca chcel zo Svätej ríše rímskej národa nemeckého vytvoriť dedičnú monarchiu, týchto jeho veľkých plánov sa v konečnom dôsledku zľakol i sám cisár. Jeho armáda bola tvorená najprv 30. tisíc mužmi, postupne ale narastala až na 100 tisíc. Prezident cisárskej vojenskej rady Rombald Collalto vytiahol s ním do boja spoločne, ale po pol roku sa kvôli nezhodám vrátil do Viedne, kde na neho žaloval. Cisár ho potom poveril reorganizáciou armády, ale tou si získal veľa nepriateľov.

Najväčším protivníkom priamo na bojovom poli mu však bol dánsky kráľ Kristián IV., ktorý počas dvoch rokov úplne ovládol celé severné Nemecko a vyvolával u protestantského obyvateľstva veľké nadšenie.

V roku 1627 kúpil Zaháňske kniežatstvo, o rok neskôr (1628) mu bolo prepožičané vojvodstvo meklenburské a bol menovaný generálom námornej armády Oceánskeho a Baltského mora. V tom istom roku dostal Rád Zlatého rúna, ktorým sa mohli chváliť len skutočné európske elity. Ale zároveň mu umrel jediný syn, princ Karel, a jeho ochranca Karel z Harrachu.

Bavorský vojvoda Maximilián kritizoval od jari 1629 cisára Ferdinanda II. za prílišnú toleranciu Valdštejnovho vojnového ťaženia a rabovania. Pretože cisár potreboval potvrdiť voľbu svojho syna Ferdinanda rímskym kráľom, obetoval Valdštejna a v decembri 1629 ho odvolal z velenia kvôli jeho nerozhodnosti voči postupu dánskeho kráľa.

Toto odvolanie sa stalo finančnou pohromou pre neho i jeho spoločníkov (de Witte spáchal samovraždu kvôli bankrotu). Vrhol sa tak do iného podnikania, zakladal pivovary, mlyny a textilné a zbrojárske manufaktúry. Žil v novo zariadenom paláci dnes známom ako Valdštejnský palác, dnešnom sídle Senátu Parlamentu ČR na Malej Strane.

Situácia cisárskej armády sa však rýchlo zhoršovala. Švédsky kráľ Gustáv II. Adolf preplavil svoju armádu do severného Nemecka a postupoval ďalej; ako spojenca si získal saského kurfirsta Jána Juraja I. V bitke pri Breitenfelde porazil 17. septembra 1631 cisárske vojsko. V novembri dobyli Sasi Prahu a z Čiech utiekol i Valdštejn. O mesiac neskôr prijal ponuku stať sa znova generalissimom cisárskej armády. Podmienky si tvrdo diktoval, ale počas pár mesiacov vybudoval štyridsaťtisícovú armádu. Cisár mu dal hlohovské vojvodstvo v Sliezsku ako náhradu za stratené Meklenbursko.

Do mája 1632 postupne oslobodil Čechy i Bavorsko, ale 16. novembra prebehla bitka pri Lützene, ktorá neskončila jeho víťazstvom, ale nerozhodným výsledkom. V tejto bitke však padol švédsky kráľ Gustáv II. Adolf a jeho armáda bola značne demoralizovaná. Valdštejn si vyslúžil tvrdú kritiku strahovského opáta Kašpara z Questenberka a prezidenta vojnovej rady Jindřicha Šlika. Po ústupe do Čiech ho čakal súd so 17. vinnými plukovníkmi. Armáda nebola rozpustená so zámerom oslobodiť Sliezsko. On sám sa presunul z pražského paláca späť do Jičína, kde mu 16. mája 1633 hovorca českej emigrácie Jan Varlejch z Bubna ponúkol českú kráľovskú korunu. Leto 1633 patrilo oslobodzovaniu Sliezska.

Zavraždenie Albrechta z Valdštejna v Chebe

Kríza začala v súvislosti s vpádom weimarského vojvodu Bernarda do Bavorska. Regensburg podľahol Švédom 14. novembra 1633 a nič im už nemohlo zabrániť vpádu do Rakúska. Valdštejnovi bolo nariadené, aby svojou armádou tesne po splnení úloh v Sliezsku vtiahol do Bavorska. V Plzni sa však, i kvôli príchodu zimy, rozhodol nariadiť svojej armáde ubytovať sa. To bolo pochopené cisárovo vojenskou radou ako váhanie a zrada voči cisárovi. Jeho konkurenti neustále posielali sťažnosti a memorandá žiadajúce jeho zosadenie. Jeho zdravotný stav bol tiež veľmi vážny. Zmocnenec rakúskeho a španielskeho dvora kapucín Diego Quiroga mu kvôli tomu ponúkol dokonca dobrovoľné odstúpenie z funkcie vrchného veliteľa cisárskych vojsk. To ho ale rozhorčilo. 11. júna 1633 pozval do Plzne všetkých dôstojníkov od veliteľov plukov vyššie a nasledujúceho dňa títo velitelia podpísali prísahu, v ktorej mu sľubovali vernosť.

Toto zhromaždenie však presvedčilo dosiaľ nerozhodného cisára, aby 24. januára podpísal dekrét, ktorým zbavil vojsko vernosti Valdštejnovi a velenie zveril Gallasovi. Podľa cisárskeho patentu mal byť Valdštejn spolu s poľným maršalkom Kristianom Illovom a plukovníkom Adamom E. Trčkom, čoby strojcovia vzbury, zatknutí a dopravení do Viedne. Fakticky však bol tento výnos rozsudkom smrti.

22. februára sa vydal na cestu do Chebu, kam dorazil 24. februára. Plukovník Walter Butler spolu s Walterom Leslieom a Johnom Gordonom usporiadal pre neho a jeho priateľov hostinu. Tá bola signálom na likvidáciu Valdštejna a jeho prívržencov. Ale Albrecht sa na túto hostinu nedostavil, zostal v dome, kde bol ubytovaný (Pachelbelovský dom). V hodovnej sále boli zavraždení Illov, Kinský, Jindřich Niemann a Trčka z Lípy. Vrahovia sa vydali do Albrechtovho domu, kde horlivý rotmajster Walter Deveroux zavraždil vojvodu tzv. partizánou (bodnou a sečnou zbraňou podobnou halapartni).

Dôvody Valdštejnovho správania boli dlho záhadou a viedli k rade značne fantastických teórií, podľa ktorých napríklad usiloval o českú kráľovskú korunu a pod. Pravda je však zrejme ďaleko prízemnejšia. Už v dobových zápisoch sa hovorí o jeho „uhorskej nemoci“, ktorou bol s pravdepodobnosťou rovnajúcou sa istote syfilis. Toto ochorenie si asi priviezol z niektorého uhorského ťaženia.

Asi od roku 1630 trpel generalissimus tretím štádiom tejto choroby. Jeho konanie po roku 1630 je takmer učebnicovým príkladom tohto štádia syfilisu (poruchy osobnosti, demencie, progresívnej paralýzy). Valdštejn často robil unáhlené a úplne nezmyselné rozhodnutia, nebol schopný súvisle uvažovať, nezmyselne a radikálne menil svoje príkazy ap. Jeho „chebská anabáza“ bola takmer nepochybne snahou „nezomrieť v posteli“, ale v boji, lebo ako vojak telom i dušou v žiadnom prípade nechcel pripustiť, aby neskonal hrdinskou smrťou… (jeho kroky je však nutné tiež vnímať vo svetle uposlúchnutia priaznivej veštby jeho dvorného astrológa Vlacha Seniho približne z roku 1630, resp. po jeho prvom odvolaní z funkcie cisárom.[1])

Otázka, či zradil cisára je zložitá, pretože ako vrchný veliteľ mal plné právo vyjednávať s protivníkovou stranou. Cisárovi však zrejme bolo potrebné predložiť pádny argument pre obmedzenie jeho značného vplyvu a sám o sebe bol tŕňom v oku mnohým ľuďom. Navyše sa i vojenské schopnosti generalissima s postupujúcim priebehom choroby značne znižovali, čo jeho politickí protivníci pri viedenskom dvore tiež chápali ako potvrdenie dohadov o jeho zrade.

Majetok zavraždených si rozdelili medzi sebou vrahovia a vojaci. Zavraždení boli pochovaní v Stříbre, ale mŕtvola vojvodu bola v roku 1636 prevezená do Valdíc do kartúzy. Po zrušení kartuziánskeho kláštora v roku 1785 boli jeho ostatky pochované v Mnichovom Hradišti, kde už zostali.

Jeho ohromný majetok bol skonfiškovaný, jeho rodina získala späť len pražský palác pre Maximiliána z Valdštejna a panstvo Česká Lípa pre vdovu Isabelu.

Postava frýdlantského vojvodu sa stala významným motívom európskej literatúry od dôb romantizmu – venovali sa mu napr. Friedrich Schiller alebo Gertrud von le Fort. V českej literatúre Valdštejnovi vydobyl veľmi dôstojné miesto Jaroslav Durych svojimi dvomi valdštejnskými trilógiami – tzv. Malou valdštejnskou trilógiou Rekviem a Veľkou valdštejnskou trilógiou Blúdenie. Cisársky generalissimus je tiež jednou z hlavných postav románu Tŕňová koruna Václava Beneše Třebízskeho.

• 
  Albrecht z Valdštejna, medirytina, okolo 1625
• 
  Albrecht z Valdštejna
• 
  Albrecht z Valdštejna
• 
  Albrecht z Valdštejna

1. Jan Dolenský: Obrázkové dějiny národa Československého, Díl II., Nakl. Jos. R. Vilímka, Praha 1924, str. 93 – 94, 106

• Valdštejnský palác v Prahe
• Valdštejnská záhrada

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Albrecht z Valdštejna

• Albrecht z Valdštejna (Pplk. Dr. Pavel Minařík, CSc.)
• Albrecht z Valdštejna a jeho doba (Ing. Ondřej Krejcar)
• výstava Albrecht z Valdštejna a jeho doba
• Zradou ke kariéře (Bílá místa - dokument TV)

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Albrecht z Valdštejna na českej Wikipédii.