Bitka o Verdun

Mesto Verdun hralo významnú strategickú úlohu pri obrane francúzskeho vnútrozemia pred útokmi z východu, v dôsledku svojej polohy na rieke Máse (Meuse) po celé storočia. Podobne tomu bolo aj na začiatku 1. svetovej vojny, keď sa po bitke na Marne nemecké vojská museli vzdať pôvodného plánu na bleskové obsadenie nepriateľského územia. Charakter bojových operácií prinútil obidve strany zakopať sa a prejsť k zákopovej vojne, čo spôsobilo, že ani jedna zo strán nemohla tak ľahko dosiahnuť rýchle víťazstvo.

V roku 1915 sa Nemci pokúsili preraziť počas 2. bitky o Ypres, Briti sa o to isté pokúsili v bitke pri Neuve Chapelle a Francúzi pri Champagne. Tieto bitky mali za následok ťažké straty na živej sile na oboch stranách. Náčelník nemeckého generálneho štábu Erich von Falkenhayn podľa niektorých názorov nadobudol presvedčenie, že napriek tomu, že prielom nie je ľahko uskutočniteľný, je možné nepriateľa nechať vykrvácať. Plánoval zaútočiť na pozície, z ktorých Francúzi nemohli ustúpiť, jednak pre ich strategickú hodnotu, ako aj pre ich národnú pýchu. Ako cieľ budúcej ofenzívy vybral mesto Verdun-sur-Meuse, starobylé mesto obohnané opevneniami z 17. až 19. storočia, ktoré ležalo na spojnici nemeckých území a Paríža. Rozhodovali však aj ďalšie okolnosti, Verdun bol z troch strán izolovaný a viedla k nemu iba jediná cesta Voie Sacrée, po ktorej bolo beztak poddimenzované francúzske zásobovanie veľmi sťažené. Naopak Nemcami držaná železnica, umožňovala skladať zásoby iba 12 míľ od mesta. Očakávalo sa preto, že takáto opotrebovávacia vojna bude výhodnejšia pre Nemcov. Neskoršie výskumy historikov však poznamenávajú, že Falkenhayn bitku pôvodne ako opotrebovaciu nikdy nekoncipoval a za takúto ju označil až vo svojich memoároch. Prelomenie obrany pri Verdune by otvorilo cestu do tyla frontu a mesto, ktoré bolo súčasťou významného železničného systému by bolo pre Nemcov cennou korisťou, ktorá by zlepšila ich postavenie.

Mapa bitky

21. februára 1916 začala 1200 nemeckých kanónov deväťhodinovú delostreleckú prípravu, počas ktorej vypálili vyše milióna granátov, na fronte širokom len 40 km. Nasledoval útok nemeckého III., VII. a XVIII. armádneho zboru. Pri útoku boli po prvýkrát Nemcami použité aj plameňomety. Francúzska obrana Verdunu bola na začiatku bitky veľmi slabá. Väčšina delostreleckých zbraní, ktoré boli súčasťou opevnení boli odstránené. Za dva dni útoku sa Nemcom podarilo obsadiť Bois des Caures ale postúpili zatiaľ iba 5 km. Napredovanie výrazne spomaľovali dva prápory vedené plukovníkom E. Driantom, ktoré však Nemci nakoniec zatlačili k Samogneux, Beaumont a Ornes. Až v tomto momente si francúzske velenie uvedomilo narastajúce nebezpečenstvo v oblasti a začalo konať.

24. februára bol francúzsky XXX. zbor nútený ustúpiť na druhú líniu obrany a bol posilnený jednotkami XX. zboru vedeného generálom Balfourierom. Tie boli okamžite nasadené do boja. Toho večera náčelník francúzskeho generálneho štábu, generál de Castelnau, poradil najvyššiemu veliteľovi generálovi Joffremu aby poslal do oblasti Verdunu 2. armádu generála Petaina. Castelnau vymenoval za veliteľa Verdunského úseku frontu generála Pétaina a 2. armádu prikázal rýchlo premiestniť do oblasti.

Pevnosť Douaumont pred začiatkom ostreľovania

Nemecký 24. (Brandenburský) pechotný pluk zatiaľ 25. februára obsadil strednú časť francúzskych opevnení pri Verdune - pevnosť Douaumont. Pri dedine Douaumont sa však nemecký postup spomalil výdatným snežením ako aj húževnatou obranou 33. pechotného pluku, ktorému Pétain dávnejšie velil. Počas týchto bojov padol do zajatia aj kapitán Charles de Gaulle, ktorý bol v tej dobe veliteľom jednej z rôt 33. pluku. Znížená intenzita bojov umožnila Francúzom urýchlene prisunúť do oblasti 90 000 mužov a 23 000 ton munície zo železničného uzla v Bar-le-Duc. To bolo možné najmä vďaka automobilovej preprave po Voie Sacrée, pretože železničná trať vedúca do mesta bola od roku 1915 v nemeckých rukách.

Tak ako počas väčšiny ofenzív na západnom fronte sa v dôsledku postupu strácala výhoda vlastnej delostreleckej podpory, pretože vrastali problémy s presunom delostreleckých zbraní po zničenej krajne, k čomu sa navyše pripojilo i nevhodné počasie. Ako Nemci postupovali hlbšie do nepriateľských pozícií, prenikali čoraz viac do palebného poľa francúzskych kanónov dislokovaných na západnom brehu Másy, takže na každý nový nemecký útok odpovedalo čoraz viac francúzskych diel. Ako vojaci nemeckej 5. armády útočili pozdĺž východného brehu na juh stretali sa so silnou paľbou Pétainových kanónov z druhého brehu, ktorá ich neustále odtŕhala od ich krídel. Kvôli obsadeniu celej dediny Douaumont, ktoré bolo zavŕšené 2. marca 1916, prišli Nemci o 4 pluky (vyše 10 000 mužov).

Po tom čo sa Nemcom nepodarilo obsadiť Verdun frontálne, obrátili svoju pozornosť na krídla a pokúšali sa francúzske pozície obchvátiť útokmi na vrch Le Mort Homme 6. marca a pevnosť Vaux 8. marca. Počas troch mesiacov zúrivých zákopových bojov sa Nemcom podarilo obsadiť dediny Cumières a Chattancourt západne od Verdunu a pevnosť Vaux, ktorej obrancovia sa vzdali 2. júna. Straty počas týchto bojov boli na oboch stranách vysoké. Pétain sa pokúsil šetriť svoje jednotky v obrane ale 1. mája bol povýšený a poverený velením Skupiny armád Stred a vystriedaný viacej ofenzívnym generálom Robertom Nivellom.

Nemci zatiaľ obrátili svoju pozornosť na ďalší taktický ciel, ktorým pre nich bola pevnosť Souville. 22. júna 1916 začali ostreľovať francúzske pozície granátmi s difosgénom a ďalšieho dňa zaútočili s 60 000 mužmi, pričom sa im podarilo obsadiť batériu Thiaumont a dedinu Fleury. Boje o Souville, ktorý pri tomto útoku nezískali pokračovali do 6. septembra.

1. júla 1916 Francúzi a Angličania v severnej časti západného frontu zaútočili na Somme a prinútili tak Nemcov stiahnuť časť svojho delostrelectva na obranu tohto úseku. Ako boje pokračovali do jesene, nemecké jednotky sa vyčerpali a Falkenhayn bol na poste náčelníka generálneho štábu nahradený Paulom von Hindenburgom. Hindenburgov zástupca, hlavný ubytovateľ generál Erich Ludendorff, čoskoro nadobudol v Nemecku veľkú moc.

21. októbra 1916 začali Francúzi pod vedením generála Nivellea protiofenzívu. Kombinovala ťažké delostrelecké ostreľovanie a prudké útoky pechoty. Pomocou 400 mm ťažkých diel, ktoré prepravili na po železnici ostreľovali pevnosť Douaumont, pričom ich paľbu korigovali z pozorovacích lietadiel. Pevnosť aj vďaka tomu získali naspäť už 24. októbra. 2. novembra vyrvali Nemcom z rúk aj pevnosť Vaux. Nasledujúca fáza ofenzívy, ktorá sa začala 11. decembra zatlačila Nemcov takmer do svojich pôvodných pozícií.

Podstatne menšie francúzske ofenzívne akcie sa v oblasti Verdunu uskutočnili v auguste 1917, kedy sa im podarilo získať späť výšiny Mort Homme.

Pre Ústredné veľmoci, ktoré neoplývali takým veľkým ľudským potenciálom ako krajiny Dohody, by znamenala útočná operácia, pri ktorej prišli o viac vojakov než ich nepriateľ prehru. V bojoch v okolí Verdunu Nemci Francúzom spôsobili o niečo vyššie straty na živej sile, než sami utrpeli, ale nedosiahli pomer strát 2:1 ako pôvodne plánovali, a to aj napriek tomu, že na začiatku početne niekoľkonásobne prevyšovali obrancov Verdunu. Obrana mesta sa pre Francúzov stala symbolom ich sebaobetovania a odhodlania vojakov vydržať aj tie najťažšie podmienky. Francúzske straty boli skutočne zdrvujúce, Pétain preto navrhol aby jednotky v prvých líniách na fronte postupne rotovali, čím sa čiastočne obnovovali ich sily. A jednotlivci tak mali možnosť sa lepšie vyrovnať s hrôzami bojov. Rotácia jednotiek tak spôsobila, že „Verdunskej žmýkačky“ sa postupne zúčastnilo až 70% príslušníkov francúzskej armády. Naopak boje na nemeckej strane zasiahli len 25% nemeckých síl.

Úspech statických opevnení v bitke viedol francúzskych vojenských teoretikov k vytvoreniu Maginotovej línie, ktorá v neskoršom období mala chrániť francúzsko-nemecké hranice.

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Battle of Verdun na anglickej Wikipédii.

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Bitka o Verdun