Rytierstvo

Rytierstvo označuje životný štýl, názory na svet a etický kódex európskych rytierov počas stredoveku.

Počas dvoch storočí, keď západné kresťanstvo dosiahlo svoj vrchol, sa napriek všetkým trvajúcim násilnostiam v spoločnosti vyvinuli isté hodnoty, ktorých dodržiavanie zlepšovalo ľuďom život.

Na sklonku 10. storočia sa objavuje slovo „rytier“. Títo profesionálni bojovníci žili, s výnimkou chudobných rytierov, na hradoch. Na konci 11. storočia sa rytiersky stav stal dedičným a presadil sa lénny systém. Vznikol nový typ šľachty. Vyvinuli sa isté rituály, ako pasovanie za rytiera, očistný kúpeľ, požehnávanie zbraní na oltári, nočná vigília pred pasovaním.

Pokiaľ ide o povinnosti rytiera, veľmi dobre nás o nich informuje dielo Boniza zo Sutri nazvané Liber de vita Christiana (Kniha o kresťanskom živote). Rytier musel byť verný svojmu lénnemu pánovi s jednou výnimkou - keby ho pán nútil zúčastniť sa na nespravodlivej vojne. Bol povinný bojovať za svoju krajinu a zastávať sa chudobných, vdov a sirôt. Nesmel plieniť. Mal prenasledovať heretikov a schizmatikov, ale nadovšetko musel dodržiavať prísahu. Takto pôsobil v službách cirkvi a štátu. Z toho hľadiska sa rytierstvo javí ako inštitúcia, ktorá zabezpečovala mier.

Medzi rokmi 1120 – 1128 vznikol francúzsky epos Le chanson de Roland (Pieseň o Rolandovi). A španielsky rytier, ktorý je opisovaný v Cantar de Mio Cid (Pieseň o mojom Cidovi), je úplne podobný tomu, o ktorom sa píše v spomínanom francúzskom románe.