Švajčiarsko

Rímsky amfiteáter Augusta Raurica z roku 44 pred Kr. bol údajne prvou rímskou osadou na území Švajčiarska

V staroveku obývali územie dnešného Švajčiarska keltskí Helvéti, východnú časť Rétorománi, ktorí ju obývajú dodnes (hlavné centrum Locarno). V 1. storočí bolo územie obsadené Rimanmi, ktorí vytvorili dve provincie (Helvétia, Raetia). V 5. storočí územie dobyli germánski Allemani, západnú časť Burgundi. V 6. storočí sa stáva územie súčasťou Franskej ríše. Verdunskou zmluvou v roku 543 sa stalo súčasťou Nemecka.[1]

V 13. storočí oslobodzovacie snahy prejavili kantóny Uri, Schwyz a Unterwalden, ktoré v roku 1291 vytvorili obranný spolok. Položili tak základy budúceho spolkového štátu (najstaršej spolkovej republiky na svete). Neskôr sa ako dátum vzniku starej federácie určil 1. august 1291 a tento dátum sa stal národným sviatkom. Opätovné pokusy Habsburgovcov o podrobenie si Federácie stroskotali v bitkách pri Sempachu (1386) a Näfelse (1388). Federácia postupne dobyla ďalšie územia Habsburgovcov: Aargau (1415) a Thurgau (1460), ktoré sa začali nazývať Poddanské krajiny alebo aj Spoločné panstvo. Ako tzv. Spojenecké kantóny boli sa k Federácii pripojili: Oberwallis (začiatok 15. storočia), St. Gallen (1454) a rétske spolky (1497/98).

Vďaka víťazstvám nad Karolom Smelým, burgundským vojvodom, v rokoch 1476 – 1477 v bitkách pri Grandsone, Murtene a Nancy začala federácia novú expanziu. Ku Švajčiarsku sa pripojili: Unterwallis (1476), Freiburg a Solothurn (1481), Schaffhausen a Bazilej (1501) a Appenzell (1513). Táto federácia pretrvala počas takmer celého 15. storočia (hoci Zürich bol vylúčený z konfederácie v štyridsiatych rokoch 15. storočia pre územný spor) a viedla k významnému rastu sily a bohatstva federácie, najmä vďaka úspechom švajčiarskych žoldnierov. Bazilejský mier v roku 1499 znamenal definitívne odtrhnutie Švajčiarska od Nemecka.

Roku 1513 mala Stará konfederácia už 13 členov: Uri, Schwyz, Unterwalden, Luzern, Zurich, Zug, Glarus, Bern, Freiburg, Solothurn, Bazilej, Schaffhausen a Appenzell. Tradične sa zoznam švajčiarskych kantónov usporadúva tak, že najskôr sa uvádza práve týchto osem kantónov (tzv. Staré kantóny, mestské štáty sa časom zmenili na kantóny spolu so svojím okolím) nasledovaných v zozname kantónmi, ktoré pristúpili k federácii po roku 1481 v historickom poradí.

Pamätná listina revízie federálnej ústavy (1874)

V 16. storočí sa rozšírilo reformné hnutie a náboženské vojny ekonomicky zoslabili krajinu. Úspech reformácie vo Švajčiarsku, vedenej najmä Jánom Kalvínom a Ulrichom Zwinglim, viedol k občianskej vojne medzi katolíkmi a protestantmi v rokoch 1529 a 1531. Násilie medzi katolíckymi a protestantskými kantónmi pretrvávalo i naďalej a vyústilo do bitky pri Villmergene v roku 1656 a 1712. V roku 1506 pápež Július II. začal na svoju ochranu používať Švajčiarsku gardu, ktorá ochraňuje každého pápeža až do súčasnosti. Federácia so svojou povesťou nepremožiteľnosti, získanou počas množstva víťazných vojen, utrpela prvú porážku vo vojne proti Francúzsku v bitke pri Marignane v roku 1515, čím sa zastavila jej expanzia. Od tohto roku sa Švajčiarsko začalo správať ako neutrálny štát.

Vestfálsky mier v roku 1648 medzinárodne uznal suverenitu Švajčiarska. Počas napoleonských vojen sa Švajčiarsko ocitlo pod patronáciou Francúzska. V roku 1798 obsadilo krajinu Francúzsko a vytvorilo Helvétsku republiku, v roku 1803 vnútil Napoleon Švajčiarsku novú ústavu, ktorá obnovila švajčiarsku nezávislosť. Viedenský kongres, ktorý sa konal po porážke Napoleona, v roku 1815 úplne obnovil nezávislosť Švajčiarska a garantoval jeho neutralitu (tzv. večná neutralita). V tomto roku sa Švajčiarsko naposledy rozšírilo a to získaním kantónov Valais, Neuchâtel a Ženeva.

V roku 1847 opäť vypukla vojna medzi katolíckymi a protestantskými kantónmi (Sonderbundská vojna), ktorú vyvolala dohoda siedmich katolíckych konzervatívnych kantónov v Sonderbunde. Vojna trvala menej ako mesiac a zahynulo počas nej menej než 100 ľudí. Ak neprihliadame na niekoľko neskorších vzbúr, išlo o posledný vojenský konflikt na území Švajčiarska.

V roku 1848 bola v krajine prijatá nová ústava, ktorá zmenila dovtedajší spolok suverénnych kantónov na unitárny spolkový (federálny) štát. V roku 1874 bola ústava revidovaná. V ústave bola definovaná federálna zodpovednosť napríklad za obranu (do roku 1848 mal každý kantón vlastnú armádu), obchod či právne záležitosti. Ústava krajiny bola roku 1891 opäť revidovaná, novelou sa obmedzili niektoré nezvyčajné prvky priamej demokracie, ktoré sú v porovnaní s ostatnými krajinami sveta jedinečné i v súčasnosti.

V obidvoch svetových vojnách bolo Švajčiarsko neutrálne. Po prvej svetovej vojne sa Ženeva stala sídlom Spoločnosti národov. Po druhej svetovej vojne však Švajčiarsko do OSN nevstúpilo. Miestne územie sa stalo sídlom mnohých medzinárodných inštitúcií, v roku 1864 napríklad Červeného kríža, Medzinárodného olympijského výbora alebo Ženevskej konferencie. Švajčiarsko bolo členom Spoločnosti národov od roku 1920, v roku 1963 sa stalo členom Rady Európy a v roku 2002 občania Švajčiarska v referende 55% väčšinou hlasov súhlasili so vstupom krajiny do OSN. Krajina sa ako jedna z posledných stala členom OSN 10. septembra 2002.

Švajčiarsko ostalo neutrálne aj počas druhej svetovej vojny, a to aj napriek hrozbe ohlasovanej a očakávanej nemeckej intervencie. Mohutná mobilizácia švajčiarskej armády pod vedením generála Henriho Guisana je často uvádzaná ako rozhodujúci faktor, ktorý zabránil nemeckej intervencii. Súčasní historici zistili, že ďalším faktorom mohol byť aj neprerušený obchod švajčiarskych bánk s nacistickým Nemeckom. V priebehu vojny výrazne vzrástla hospodárska konjunktúra (výroba a vývoz zbraní do Nemecka, prílev zlata a iných aktív do bánk a i.).

Rada štátov spolkového parlamentu

Volebné právo aj pre ženy bolo prvýkrát prijaté 1. februára 1959 v kantóne Vaud, 27. septembra v Neuchateli a 6. marca 1960 v Ženeve. V roku 1971 Švajčiari v referende schválili volebné právo pre ženy aj na federálnej úrovni. V roku 1990 prijal volebné právo pre ženy aj posledný kantón – Appenzel-Innerrhoden, ktorý bol k tomu prinútený švajčiarskym najvyšším súdom 27. novembra, keď volebné právo pre ženy schválil rok predtým kantón Appenzell – Ausserrhoden (30. apríla 1989). V roku 1979 sa krajina rozšírila o ďalší kantón – Jura, keď rok predtým Švajčiari v referende schválili jeho osamostatnenie sa od kantónu Bern. 18. decembra 1998 schválil švajčiarsky parlament novú ústavu, ktorú občania prijali v referende 18. apríla 1999. Ústava vstúpila do platnosti 1. januára 2000.

Švajčiarsko nie je členom Európskej únie, hoci sa o členstvo v EÚ uchádzalo v máji 1992, no občania krajiny v referende vstup do EÚ odmietli. Napriek tomu sa švajčiarske právo prispôsobuje európskemu, keďže krajina podpísala s EÚ množstvo bilaterálnych zmlúv. Švajčiarsko je spolu so susedným Lichtenštajnskom členom EFTA. Obe krajiny sú enklávou v priestore EÚ. 5. júna 2005 Švajčiari 55% väčšinou hlasov v referende schválili pristúpenie krajiny k Schengenskej zmluve.

Švajčiarske kantóny

Jazykové oblasti Švajčiarska

Pohľad na Sent v zime, kantón Graubünden

• 1291 –  Uri, Schwyz, Unterwalden (polkantóny Unterwalden ob dem Wald a Nidwalden nid dem Wald)
• 1332 –  Luzern
• 1351 –  Zurich
• 1352 –  Glarus, Zug
• 1353 –  Bern
• 1481 –  Fribourg, Solothurn
• 1501 –  Basel-mesto a Basel-vidiek, Schaffhausen
• 1513 –  polkantóny Appenzell Ausserrhoden a Appenzell Innerrhoden
• 1803 –  St. Gallen, Graubünden, Aargau, Thurgau, Ticino, Vaud
• 1815 –  Valais, Neuchâtel, Ženeva
• 1979 –  Jura

V podnebí sa prejavuje väčší vplyv Atlantického oceánu. Alpy predstavujú výrazné klimatické rozhranie medzi miernym podnebím atlantickým a teplým podnebím stredomorským. Priemerná teplota sa tu pohybuje okolo 11,5 °C. Na celom území je dostatok zrážok (2 400 mm ročne), ktoré sú vo veľhorských výškach aj v lete snehové. Nad snežnou čiarou sú preto rozsiahle oblasti trvalej snehovej pokrývky. Najteplejšie oblasti sú na juhu a juhozápade.[2]

Vodné toky patria k alpskému typu. Najdlhšia rieka je Rýn, ktoré je dôležitá pre lodnú dopravu a spojenie krajiny s morom. Jej najväčší prítok z územia Švajčiarska je rieka Aare (295 km dlhá). Pramení tu aj veľká rieka Rhôna. Pre režim vodných tokov majú veľký význam horské ľadovce. Veľký spád riek využívajú početné vodné elektrárne. Vyrábajú dve tretiny všetkej elektrickej energie.

Prírodnými klenotmi Švajčiarska sú jazerá (je ich vyše 2000), vypĺňajú ľadovcové doliny. Najväčšie je Ženevské (347 km²), ďalej Neuchatelské (216 km²), Bodamské (171 km²) a Vierwaldstattské (114 km²). Z ďalších jazier sú známe Zürišské (89 km²) a najvyššie položené švajčiarske jazero Thunské (48 km²). Švajčiarsku patrí aj časť pohraničných jazier s Talianskom (napr. Luganské).[1]

Švajčiarsku flóru možno zatriediť do troch pásiem, podľa nadmorskej výšky v ktorej sa vyskytuje.

1. Do nadmorskej výšky 600 m n. m. (na juhu až 800 m n. m.) prevládajú zmiešané lesy. V tomto pásme sa darí aj vínnej réve a v najjužnejšom kantóne Ticino aj subtropickým rastlinám: figovníky, palmy, mandľovníky a iné.
2. Do výšky 1 200 m n. m. rastú listnaté lesy (buky, duby, javory) a od tejto výšky ihličnaté lesy (jedle, smreky, smrekovce, borovice, limby). V lesoch hojne rastú rôzne druhy húb.
3. Vo výške 1 600 – 2 300 m n. m. vzácne rastie kosodrevina a nad týmto pásmom už len trávy, mach, lišajníky a iné vysokohorské rastliny. Zvláštnosťou Švajčiarska je aj minimálny výskyt buriny.

Vo Švajčiarsku žijú kamzíky, svište, zajace, vysoká a srnčia zver, diviaky, orly, supy a sokoly. Na juhu Švajčiarska žijú aj hady, jašterice, rysy a dokonca aj kozorožce. V horských potokoch a jazerách žijú mnohé druhy rýb, najpočetnejšie sú pstruhy. V nižších polohách v lesnom pásme žije rys ostrovid a divá mačka. Lesy pokrývajú len asi štvrtinu rozlohy územia, sú chránené zákonom a nesmie sa zmenšovať ich rozloha.

Ochrana prírody a životného prostredia je v popredí záujmu štátu, ale aj starostlivosti všetkých obyvateľov. Najstarší (a súčasne druhý najstarší v Európe) je jediný Švajčiarsky národný park (169 km²) založený v roku 1914, ležiaci v Engadine v povodí horného Innu. Na území štátu sa nachádza množstvo prírodných rezervácií (napr. Kärpf, Derborence a i.).

V poľnohospodárstve prevláda živočíšna výroba, najmä chov hovädzieho dobytka na mlieko. Je rozšírený na horských lúkach a pasienkoch. V teplejších mesiacoch sa hovädzí dobytok, ovce a kozy pasú na bohatých pastvinách horských oblastí a v zime schádzajú do dolín. V hornatom teréne vôbec nie je jednoduché obrábanie pôdy, ale úrodné doliny a vo veľkom využívajú. Najúrodnejšie pôdy pre rastlinnú výrobu sú na Švajčiarskej plošine. Najviac sa pestujú obilniny (pšenica, jačmeň), zemiaky a cukrová repa. Zvláštnosťou je, že taký hornatý štát, akým je Švajčiarsko, vyniká v pestovaní ovocia.[2] Na teplejších a na juh odvrátených horských svahov sa pestuje aj vinič. Krajina je preto známa produkciou vína z oblasti Ženevského jazera.[5]

Polovica svetovej produkcie hodinek pochádza zo Švajčiarska, na obrázku hodinky Omega Speedmaster

Švajčiarsko nemá takmer žiadne nerastné suroviny. Všetky potrebné suroviny, vrátane fosílnych palív, farebných kovov a dreva, sa dovážajú. Priemysel sa preto zameriava na výrobky s malou spotrebou surovín, ktoré vyžadujú vysoko odbornú prácu. Je to najmä presné strojárstvo (výroba hodiniek značky Rolex, šperkov, meracích a optických prístrojov, písacích a počítačových strojov, elektronika). Každý rok sa vyváža až 50 miliónov kusov hodiniek. Dôležité postavenie má aj výroba liekov. Potravinárstvo spracúva mlieko na kvalitné syry (preslávený ementál) a vyrába svetoznáme čokolády (najväčšie podniky Nestlé a Jacobs-Suchard). Všetky tieto výrobky Švajčiarsko aj vyváža.[2]

Železničná trať Dampfbahn Furka-Bergstrecke

Vo Švajčiarsku je veľmi rozvinutá cestná aj železničná dopravná sieť. Cesty sú známe svojou kvalitou, a to nielen diaľnice, ale aj regionálne cesty nižších kategórií. Pravidelné autobusové spojenie je snáď do každej alpskej dedinky. Cesty vedú nielen po častých mostoch, ale najmä cez mnohé tunely, ktorých je snáď najviac v celej Európe. Železničná doprava je známa pohodlnosťou, rýchlosťou a najmä presnosťou. Nezabudnuteľným zážitkom je cesta známymi Alpskými expresmi. Po mnohých rozľahlých jazerách premávajú osobné lode ako miestna doprava.

Finančné služby sú životne dôležité pre švajčiarske hospodárstvo. Bankárov sem lákajú liberálne bankové zákony a politická stabilita.[3] Švajčiarske banky a poisťovne patria k najvýznamnejším na svete, pretože cez ne prechádza mnoho obchodných operácií. Štát profituje z bankového tajomstva, ktoré bolo uzákonené v roku 1934. Kritici tvrdia, že pomáha kryť aj šedú ekonomiku v mnohých krajinách sveta. Okrem toho veľa domácich aj zahraničných firiem umiestnilo v krajine helvétskeho kríža svoje výskumné a vývojové centrá.[5] K známym vedcom žijúcim vo Švajčiarsku patril Albert Einstein, ktorý sa do krajiny prisťahoval roku 1895.

Moderná doprava a vysoká úroveň služieb vytvárajú veľmi dobré podmienky pre cestovný ruch. Vo Švajčiarsku sa zrodila svojho času moderná vysokohorská turistika. Popredná strediská ako St. Moritz, Zermatt a Davos sa stali symbolom luxusnej dovolenky pre bohatú klientelu z celého sveta.[5] Návštevníci obdivujú v celej krajine nádhernú prírodu, čisté a upravené prostredie, rozvinuté ubytovacie a stravovacie zariadenia. Z návštev miliónov turistov má štát každoročne veľký zisk. Okrem tradičných zameraní (letné a zimné športy, rekreácia, horolezectvo, kúpeľníctvo) sa rozvinul tiež obchodno-kongresový turizmus pre ľudí so špeciálnymi požiadavkami.

Jazyky Švajčiarska
Mapa rozšírenia jazykov vo Švajčiarsku
Úradný jazyk(y)	francúzština, nemčina, taliančina, rétorománčina
Hlavný jazyk imigrantov	albánčina, chorvátčina, angličtina, portugalčina, srbčina, španielčina, turečtina, ukrajinčina
Hlavný cudzí jazyk(y)	angličtina
Jazyk(y) nepočujúcich	nemecký jazyk nepočujúcich, francúzsky jazyk nepočujúcich, taliansky jazyk nepočujúcich
Vzhľad bežnej klávesnice	QWERTZ

Švačiarsko má tri oficiálne úradné jazyky: nemčina, francúzština a taliančina (článok 70 Ústavy), ale štyri národné jazyky t. j. okrem týchto troch ešte rétorománčinu (článok 4 Ústavy). Nemecky rozpráva 63 % obyvateľov prevažne v centrálnej, východnej a severnej časti krajiny. Francúzsky hovorí 22 % obyvateľov žijúcich na západe a juhozápade (v kantónoch Fribourg, Jura, Vaud, Valais, Neuchâtel, a Ženeva) a taliansky hovorí 8 % obyvateľov žijúcich prevažne v kantóne Ticino a na juhu kantóna Graubünden. Rétorománsky hovorí menej než 1% populácie, prevažne v kantóne Graubünden na juhovýchode. Napriek jazykovým rozdielom sa väčšina obyvateľov krajiny považuje za Švajčiarov.

Na oficiálnej úrovni sú používané len tieto tri oficiálne jazyky. V parlamente je zabezpečené simultánne prekladanie medzi týmito jazykmi. Hovorová nemčina, tzv. švajčiarska nemčina, je odlišná od spisovnej nemčiny (sú to vlastne mnohé a odlišné švajčiarske dialekty), oficiálne je ale používaná spisovná nemčina. Švajčiarska francúzština či taliančina sú ďaleko menej odlišné od svojich, „domovských“ jazykov. V školách je výučba aspoň jedného ďalšieho z oficiálnych jazykov povinná, väčšina Švajčiarov je teda bilingválna.

Sloboda vierovyznania je garantovaná švajčiarskou ústavou (článok 15 Ústavy). Referendom v roku 1973 boli z ústavy vypustené články brániace jezuitskému rádu usadiť sa v krajine, ktoré boli súčasťou ústavy od roku 1848. V krajine neexistuje oficiálna štátna cirkev, väčšina kantónov (okrem Ženevy a Neuchâtelu) však finančne podporuje buď Rímskokatolícku cirkev, Starokatolícku cirkev alebo Švajčiarsku reformovanú cirkev.

Zastúpenie príslušníkov jednotlivých vierovyznaní: rímski katolíci 41,82 %, švajčiarska reformovaná cirkev 33,04 %, iní protestanti 1,94 %, Svedkovia Jehovovi 0,49 %, moslimovia 4,26 %, pravoslávni 1,80 %, hinduisti 0,38 %, židia 0,25 %, budhisti 0,25 %, starokatolíci 0,18 %, bez vyznania 11,11 % a iní.

Hlavné mesto Švajčiarska je Bern (133 tisíc obyvateľov v roku 2017). Najväčšie mesto, hospodárske a kultúrne stredisko je však Zürich (približne 400 tis. obyv.), sídlo mnohých bánk, podnikov a medzinárodného obchodu. Pri Ženevskom jazere leží Ženeva (približne 200 tis. obyv.), obchodné stredisko a sídlo medzinárodných inštitúcií. Dôležitú dopravnú polohu má prístav Bazilej (168 tis. obyv.).[2]

Ukážka ľudových tancov v Lausanne

Švajčiarska hudba nikdy nebola celosvetovo známa, v krajina sa však podobne ako na Slovensku vyvinula folklórna hudba spolu s ľudovými tancami typická pre jednotlivé regióny. Hudobným nástrojom zvláštnym pre Švajčiarsko je dychový nástroj alphorn, v minulosti používaný pastiermi. S hudbou sa tradične spája zvláštny druh spevu jódlovanie. Z tejto krajiny sú známi hudobníci, ako DJ Bobo, skupina Yello, skupina Celtic Frost, ktorá položila základy metálu a tiež progresívni thrasheri Coroner.

Čo sa týka literatúry, je rozdelené podľa jazykových oblastí na štyri časti: nemeckú, francúzsku, taliansku a rétorománsku. Jej vznik sa datuje do obdobia 15. – 16. storočia. K najznámejším dielam švajčiarskej literatúry patrí dráma Viliam Tell od Friedricha Schillera. Zo Švajčiarska však pochádzali aj iní autori: Jean-Jacques Rousseau bol zo Ženevy, kritik a historik Jacob Burckhardt, či ďalší spisovatelia ako Gottfried Keller, Conrad Ferdinand Meyer, Jeremias Gotthelf a Charles Ferdinand Ramuz. Hermann Hesse a Carl Spitteler získali za svoje diela Nobelovu cenu. V 20. storočí to boli najmä Friedrich Dürrenmatt a Max Frisch.

V krajine vychádzajú regionálne periodiká (taktiež podľa jazykových oblastí), ale i niekoľko celoštátnych, napríklad Neue Zürcher Zeitung. Švajčiarska verejná vysielacia spoločnosť SRG SSR idée suisse vysiela televízny program v jazykových mutáciách pre každú jazykovú skupinu (okrem rétorománskej) a rozhlasové programy (vrátane rétorománskej).