Červený kríž

Základné princípy boli schválené XX. Medzinárodnou konferenciou Červeného kríža v októbri 1965 vo Viedni:

• ľudskosť (humanity)
• nestrannosť (impartiality)
• neutralita (neutrality)
• nezávislosť (independence)
• dobrovoľnosť (voluntary service)
• jednotnosť (unity)
• univerzálnosť - svetovosť (universality)

Až do polovice 19. storočia neexistovala žiadna systematická starostlivosť o vojnou zranených, žiadne zariadenia pre umiestnenie a ošetrovanie, ani ošetrujúci personál s primeraným vzdelaním. Roku 1859 navštívil švajčiarsky obchodník Henri Dunant v Taliansku francúzskeho cisára Napoleona III. s cieľom obnovenia obchodných povolení v Alžírsku. Pri tejto návšteve zažil 24. marca 1859 bitku pri talianskom mestečku Solferino. V tejto bitke bolo počas jedného dňa zabitých 6000 vojakov a 25000 zranených. Nedostatočná lekárska starostlivosť a utrpenie zranených na neho tak zapôsobilo, že zabudol na svoje zámery a niekoľko dní sa plne venoval organizácii a ošetrovaniu zranených. Svoje zážitky spísal roku 1862 v knihe "Spomienky na Solferino", ktorú potom poslal politikom a vojenským hodnostárom celej Európy. Jedna z jeho myšlienok bola výzva na zriadenie organizácií, ktoré by sa v mieri pripravili na pomoc zraneným v najbližších vojnách.

Prvá národná organizácia pod Červeným krížom bola založená koncom roka 1863 v Stuttgarte (Württembergische Sanitätsverein).

V auguste 1864 bola švajčiarskou vládou zvolaná do Ženevy ďalšia konferencia a 22. 8. 1864 bol podpísaný šestnástimi štátmi tzv. Prvý Ženevský dohovor. Na jeho základe sú napr. zariadenia, vozidlá, personál označené červeným krížom považované za neutrálne. Prvé aktivity pod symbolom červeného kríža prebehli v roku 1867 v nemecko-dánskej vojne na bojisku pri Langensalze.

V nasledujúcich rokoch potom vznikli národné Červené kríže skoro vo všetkých európskych krajinách. Nemecko-francúzska vojna v rokoch 1870 - 1871 potom demonštrovala ich potrebu.

Henri Dunant musel v roku 1867 ohlásiť bankrot (nevenoval sa svojim obchodom) a Červený kríž opustiť. Roku 1871 pomáha v parížskych uliciach raneným. V roku 1894 ho vo švajčiarskom Heiden v útulku pre chudobných objavuje novinár Georg Baumbarger. Jeho články o Dunantovom smutnom osude prebehnú tlačou a pohnú svetovou verejnosťou. K narodeninám mu gratuluje anglická kráľovná a pápež. Roku 1901 dostáva ako prvý človek Nobelovu cenu mieru. Zomiera o deväť rokov neskôr vo veku 82 rokov.

V roku 1876 sa Medzinárodný výbor premenoval na dodnes platný názov: Medzinárodný výbor červeného kríža (MVČK), francúzsky: Comité international de la Croix-Rouge (CICR), anglicky: International Committee of the Red Cross (MVČK) a nemecky: Internationales Komitee vom Roten Kreuz (IKRK).

Liga organizácií Červeného kríža bola založená národnými organizáciami Červeného kríža Anglicka, Francúzska, Talianska, Japonska a USA 5. 5. 1919 s cieľom rozšíriť aktivity Červeného kríža aj na situácie, ktoré s vojnou nesúvisia (prírodné katastrofy, technické nešťastia, epidémie). Už v prvých piatich rokoch po založení sa uskutočnilo 47 zásahov v 34 krajinách. Počiatočná rivalita oboch organizácií bola v roku 1928 vyriešená a došlo k spolupráci pod názvom Medzinárodný Červený kríž. O rok neskôr pristúpila do spolku organizácia Červený polmesiac ako symbol islamských krajín.

V priebehu druhej svetovej vojny boli bežne príslušníci Červeného kríža i ranení vystavení útokom bojujúcich strán. Známe je predovšetkým jednanie nemeckých a japonských vojsk. Vojaci týchto krajín bežne vraždili ranených vojakov protivníka, aby sa o nich v zajatí nemuseli starať.

27. 1. 1991 bol ustanovený dodnes platný názov: Medzinárodná federácia organizácií Červeného kríža a Červeného polmesiaca, anglicky International Federation of Red Cross and Red Crescent Societies (IFRC). Členmi federácie je 189 štátov. Dohromady je dnes globálne pod týmto názvom 98 mil. členov a z toho 300000 trvalo zamestnaných. 

• 
  Znak Červeného kríža vznikol ako reverz švajčiarskej zástavy
• 
  Červený polmesiac
• 
  Červená Dávidova hviezda
• 
  Červený kryštál

Hlavné zásady, ktoré zastáva Medzinárodný červený kríž, sú postavené na princípoch medzinárodného humanitárneho práva, ktoré možno definovať ako súbor medzinárodných práv usilujúcich o obmedzenie použitia násilia v ozbrojených konfliktoch. Riadiacim princípom celého systému ženevského práva je ľudskosť a jeho hlavným cieľom je snaha o humanizáciu ozbrojených konfliktov. Pri vzniku systému výrazne zasahoval a podieľal sa na ňom Medzinárodný výbor Červeného kríža, preto sa o ženevskom práve niekedy priamo hovorí ako o práve Červeného kríža. 

Základným prameňom medzinárodného humanitárneho práva a prameňom, z ktorého Medzinárodný červený kríž vychádza, sú tzv. Ženevské dohovory o ochrane obetí ozbrojených konfliktov. Systém ženevského práva tvoria predovšetkým štyri Ženevské konvencie z roku 1949, ďalej tiež dodatkové protokoly k dohovorom z roku 1977 a 2005 a zvykové pravidlá.

Prvý Ženevský dohovor, tzv. Dohovor o zlepšení osudu ranených príslušníkov ozbrojených síl v poli, bol postupne v rokoch 1906 a 1929 rozšírený, doplnený a taktiež zahrnul do svojho znenia chorých príslušníkov ozbrojených síl v poli.

Druhý Ženevský dohovor, tzv. Dohovor o zlepšení osudu ranených, chorých a stroskotancov ozbrojených síl na mori, bol prijatý v roku 1899 na prvej mierovej konferencii v Haagu.

Tretí Ženevský dohovor, tzv. Dohovor o zaobchádzaní s vojnovými zajatcami, doplnil zmluvný rad roku 1929 na konferencii v Ženeve.

Počas konania druhej svetovej vojny sa dohovory prejavili ako nedostatočné a nastala nutnosť revízie. Tá prebehla roku 1949 a dohovory boli rozšírené. Pribudla Štvrtá Ženevská konvencia, tzv. Dohovor o ochrane civilných osôb počas vojny.

Ženevské konvencie sa v súčasnosti radia medzi najakceptovanejšie zmluvné inštrumenty medzinárodného práva.  Ich zmluvnými stranami je k 1. 3. 2016 196 štátov. 

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Červený kríž

• Slovenský Červený kríž
• Mládež Slovenského Červeného kríža
• International Committee of the Red Cross
• Mládež Slovenského Červeného kríža pri SPU v Nitre