Železnica

Úplné počiatky železníc možno nájsť u Babylončanov, ktorí už približne 2 200 rokov pred našim letopočtom používali kamenné žľaby na usmernenie pohybu kolesových vozidiel, podobne ako neskôr Gréci a Rimania[1].

V severoanglických a stredoslovenských baniach sa v stredoveku stavali drevené trate pre banské vozíky ťahané koňmi alebo baníkmi. Neskôr, okolo roku 1790, bolo drevo nahradené železom pri výrobe kolies a neskôr tratí [1]. Tu možno hľadať počiatky názvu – zdôraznenie železa v názve je rozšírené v kontinentálnej Európe a v Latinskej Amerike, kým v Anglicku, v Holandsku a na severoamerickom kontinente prevláda označenie podľa koľajovej charakteristiky (Railway, Spoorweg, Railroad).

Prvá americká trať bola pravdepodobne postavená roku 1795 na Beacon Hill neďaleko Bostonu, Massachusetts. Trať bola drevená, s rozchodom približne 60 cm a slúžila na odvoz zeme z vrcholu kopca na jeho úpätie.[2]

Parný stroj, „motor priemyselnej revolúcie“, vyvinuli v 18. storočí Denis Papin, Thomas Savery, Thomas Newcomen a najmä James Watt. Prvé parné stroje však boli príliš ťažké a málo účinné na využitie v doprave. Koncom 18. storočia vzniklo niekoľko parných kočiarov, ktoré napriek nedokonalosti možno považovať za priekopníkov parnej dopravy.

Než sa parný stroj stal dostatočne spoľahlivým a výkonným pohonom, vznikali po celom svete konské železnice. Výhoda použitia železných koľajníc spočívala najmä v znížení trenia, takže kôň dokázal ťahať podstatne ťažší náklad, ako na voze po vtedajších cestách. Mnoho železníc z počiatku 19. storočia bolo postavených ako konské, napríklad prvá verejná železnica – Surreyská železná koľajová dráha v južnom Anglicku otvorená v roku 1803. Podobne, ako takmer všetky železnice pred rokom 1830, i táto slúžila na dopravu nákladov. Prvá konská železnica na európskom kontinente bola Koněspřežná dráha České Budějovice – Linec uvedená do prevádzky v rokoch 1827 – 1836. Na území Slovenska vznikla v rokoch 1836 – 1846 prvá medzimestská konská železnica Bratislava – Sereď (v prevádzke do roku 1872).

Prvá verejná železnica s trvalo parnou trakciou bola Železnica Stockton–Darlington (The Stockton and Darlington Railway, S&DR) oficiálne otvorená 27. septembra 1825. Počas prvej jazdy vlak prepravil až 600 cestujúcich, väčšinou v otvorených uhoľných vagónoch. Popredné osoby viezol jeden experimentálny osobný vagón (pomenovaný The Experiment). Vlak ťahal Stephensonov rušeň Locomotion No. 1, ktorý však nebol dostatočne výkonný, a tak bola parná trakcia zakrátko nahradená koňmi – až do roku 1828[1].

Medzi priekopníkov parnej trakcie patrili Richard Trevithick, Matthew Murray a George Stephenson, ktorí zdokonalili parné rušne tak, že boli schopné konkurovať konskej trakcii. Prvým preukázateľne funkčným rušňom bol rušeň v železiarňach Pen-y-darren konštruktéra Richarda Trevithicka v roku 1804. Za ďalší míľnik možno považovať rušeň Rocket z roku 1829 z dielne Roberta (syn) a Georga (otec) Stephensona, ktorý dokázal použiteľnosť parnej trakcie i pre dlhé trate a stal sa prvým rýchlikovým rušňom sveta[1].

Rocket premávala na prvej medzimestskej trati na svete – Manchestersko-liverpoolskej železnici (Liverpool and Manchester Railway, L&MR) otvorenej 15. septembra. 1830. Dôvodom pre postavenie tejto železnice boli vysoké ceny dopravy na Bridgewaterskom kanáli. V rokoch 1830 – 1840 prepravila vyše 5 miliónov cestujúcich.[1].

Obdobie rokov 1830 – 1850 sa v Spojenom kráľovstve nazýva Železničná mánia (Railway mania) pre prekotný a nekontrolovaný rozvoj železníc: do roku 1842 sa v Británii položilo vyše 2 080 km tratí, v období 1840 – 1850 až 7 200 km[1]. Investičná bublina dosiahla vrchol v roku 1846, nasledujúci pád znamenal krach mnohých projektov, z ktorých mnohé boli neskôr odkúpené preživšími hráčmi za zlomok ceny.

Rozsah železničnej mánie dokladá i to, že 10 010 km tratí bolo vybudovaných na základe projektov schválených parlamentom v období rokov 1844 – 1846, pričom dĺžka dnešnej siete v Spojenom kráľovstve je približne 18 tisíc kilometrov. Dôsledkom mánie trvajúcim dodnes je zdvojenie diaľkových tratí, keďže konkurujúce si spoločnosti nepociťovali potrebu koordinovať vedenie tratí a zdieľať ich časti, a štát žiadnu centrálnu koncepciu nepresadil. Do roku 1870 bolo v Británii v prevádzke 21 600 km železníc[1].

Na európskom kontinente sa v rokoch 1830 – 1850 železnice rozvíjali striedmejšie ako v Spojenom kráľovstve. Európske železnice dlhú dobu buď dovážali lokomotívy z ostrovov, alebo preberali britské vzory v ich konštrukcii. Neskôr o európsky trh súťažili britské lokomotívky s americkými, ktorých výrobky boli adaptabilnejšie na kontinentálne podmienky (členitý reliéf…). Na druhej strane, európski konštruktéri sú autormi mnohých technických vylepšení parnej lokomotívy, najmä v druhej polovici 19. storočia, a taktiež vizionármi nových trakcií (elektrický a dieselový rušeň).

Prvý francúzsky rušeň skonštruoval Marc Séguin, majiteľ patentu na žiarotrubkový kotol z roku 1827. Rušeň s usporiadaním 0–4–0 (B) sa prvýkrát rozbehol 7. novembra 1829 na trati nákladnej konskej železnice Lyon–St. Étienne. Táto železnica je teda prvou traťou s parnou trakciou vo Francúzsku. Do roku 1838 bolo v krajine položených 550 km tratí pre parné vlaky, čiže výrazne menej, než vo Veľkej Británii.

Prvou parnou železnicou v Nemecku bola Bavorská Ľudovítova železnica (Bayerische Ludwigsbahn) otvorená 7. december 1835. Viedla z Norimbergu do Fürthu. Bol na nej nasadený rušeň Adler (Orol) z dielne Georga a Roberta Stephensona s usporiadaním 2–2–2 (1A1). Predchádzala jej úzkorozchodná konská Železnica princa Williama otvorená 20. septembra 1831 na trase Hisbeck–Nierenhof v okolí Essenu. Prepravovala uhlie a od roku 1833 i pasažierov. V roku 1847 bola prestavaná na bežný rozchod a začala sa používať parná trakcia.

24. apríla 1837 bola otvorená 3. nemecká železnica na úseku Lipsko–Althen. Trať bola 7. apríla 1839 predĺžená do Drážďan a stala sa tak prvou diaľkovou železnicou v Nemecku – dĺžka trate bola 120 km. Na trati bol tiež postavený prvý nemecký železničný tunel.

Nemecké trate boli vlastnené štátmi i súkromnými spoločnosťami; jedna z nich, Rýnska železnica (Rheinische Eisenbahn), otvorila v roku 1843 prvú medzinárodnú železničnú linku spájajúcu nemecké mesto Cologne a belgické Antwerpy. Bolo to obdobie rýchleho rozvoja nemeckých železníc – v roku 1845 bolo na jeho území viac než 2 tisíc km tratí, v roku 1855 už viac než 8 tisíc km.

Na české územie dorazil prvý vlak 6. júna 1839.[3]. Šlo o úsek Severnej dráhy cisára Ferdinanda budovanej od roku 1837 z Viedne. Na túto železnicu boli neskôr pripojené mestá Brno (7. júla 1839) a Olomouc (17. októbra 1841). Celá trať až do Ostravy a Bohumína bola uvedená do prevádzky 1. mája 1847.

Prvý parný vlak dorazil do Prahy v auguste 1845 po úseku Olomouc – Praha Severnej štátnej dráhy budovanej od roku 1842. Táto trať bola dobudovaná do Drážďan v rokoch 1845 – 1851.

Dejiny parnej železnice na Slovensku sa začali písať 20. augusta 1848, kedy dorazil do Bratislavy prvý parný vlak po trati Bratislava – Devínska Nová Ves – Marchegg – Gänserndorf (– Viedeň) (výstavba 1846 – 1848).

Prvá komerčná prevádzka parnej trakcia na americkom kontinente začala 9. augusta 1829 na trati Carbondale–Honesdale v Pensylvánii. Vlaky ťahal rušeň Stourbridge Lion britskej výroby. Bol však priťažký a trať rozbil. Rušne dovážané z Británie neboli stavané na americké kľukaté trate s ľahkými zvrškami, ktoré ničili a často sa vykoľajovali. Situáciu sa snažili riešiť americkí konštruktéri rušňov, ktorí stavali lokomotívy šité na mieru domácim podmienkam. Patrili medzi nich Peter Cooper, Isaac Dripps, John Jervis či Mathias Baldwin.

V roku 1830 si zlatník Mathias Baldwin založil dielňu na lokomotívy, ktorá sa neskôr stala najväčšou lokomotívkou na svete. Rušeň Old Ironsides (usporiadanie 2–2–0) z roku 1832 a E. L. Miller (usporiadanie 4–2–0) boli prvým z 60 tisíc parných rušňov z jeho produkcie[1].

15. januára 1831 otvorila spoločnosť South Carolina v okolí Charlestonu prvú americkú pravidelnú linku s parnou trakciou. Vlaky ťahala 1. veľká lokomotíva vyrobená v USA – Best friend of Charleston. Na trati premávali zmiešané osobno-nákladné vlaky a po predĺžení na 218 km sa v roku 1833 stala najdlhšou železničnou traťou na svete[1].

Prvá kanadská trať, Champlain & St Lawrence, bola otvorená 24. júla 1836 z La Prairie (Quebec) do St John (New Brunswick). Rozvoj prebiehal v USA i Kanade smerom z východu na západ. Do roku 1840 bolo v USA položených 4 480 km tratí, do roku 1860 až 49 016 km[1].