Klement III. (protipápež)

Klement III. (lat. Clemens Tertius), vl. menom Guibert z Ravenny, (* okolo 1029, Parma – † 8. september 1100, Civita Castellana) bol taliansky duchovný a protipápež (v období rokov 1080 – 1100). Bol protipápežom až štyroch pontifikov – Gregora VII., Viktora III., Urbana II. a Paschala II.

Klement III., Guibert z Ravenny
taliansky duchovný a protipápež
Narodenie	okolo 1029 Parma
Úmrtie	8. september 1100 Civita Castellana
Odkazy
Commons	Klement III.
Biografický portál

Guibertovo verejné účinkovanie prebiehalo v čase vrcholiaceho boja o investitúru medzi cisárskou a pápežskou mocou. Ako obľúbenec nemeckého cisárskeho dvora bol vymenovaný za cisárskeho kancelára pre Taliansko a v roku 1072 cisárom Henrichom IV. za ravennského arcibiskupa. S veľkou nevôľou bol v tejto funkcii potvrdený pápežom Alexandrom II.

Po Alexandrovej smrti sa novým pápežom stal Gregor VII., s ktorým spočiatku arcibiskup Guibert spolupracoval, no čoskoro sa od neho odvrátil a prešiel k jeho protivníkom. Jeho účasť na zhromaždení Gregorových oponentov, požadujúcich pápežovo zosadenie, mu „vyniesla“ exkomunikovanie.

Zvolenie za Gregorovho protipápeža bolo odpoveďou cisára Henricha IV. na vypuknutie roztržky s Gregorom VII. kvôli spôsobu obsadzovania biskupských úradov. V júni 1080 ho v severotalianskom meste Brixen nechal zvoliť za pápeža. O štyri roky nato, keď sa Henrich zmocnil Ríma, bol v tomto úrade potvrdený aj rímskym klérom a ľudom. 24. marca sa v Lateránskej bazilike konala intronizácia, na ktorej prijal meno Klement III. Gregor VII., bol nútený hľadať útočisko v Anjelskom hrade.

Obrat vo vývoji udalostí nastal keď Henrich musel pod nátlakom opustiť Rím. Klement sa uchýlil do Ravenny odkiaľ riadil svoj neúspešný boj proti gregoriánskej strane.

Do Ríma sa opäť vrátil, keď na Petrov stolec po Gregorovej smrti zasadol Viktor III. Vyvíjal všemožné aktivity na uznanie svojej legitímnosti. Po počiatočnej podpore zboru kardinálov začal v polovici deväťdesiatych rokov jeho vplyv slabnúť; v roku 1098 musel z Ríma opäť utiecť. V exile prežil celý zvyšok pontifikátu Viktora III. aj jeho nástupcu Urbana II. Po nástupe Paschala II. v roku 1099 hodlal opäť bojovať, no okolnosti boli proti nemu. Uchýlil sa do, od Ríma severne položeného Civita Castellana, kde začiatkom septembra nasledujúceho roku zomrel.