Križiacke výpravy do východného Stredomoria

Na jar 1096, t. j. ešte pred 15. augustom, sa konala Výprava chudoby, ktorá predchádzala rytierskej križiackej výprave. Zúčastnili sa jej predovšetkým chudobní roľníci (aj deti). Tiahli neozbrojení, bez zásob potravín a bez peňazí, cestou lúpili a vraždili. Samozrejme, že obyvatelia krajín,kade tiahli, ich vraždili tiež. Roľníci pochádzali hlavne z oblasti severného Francúzska a západného Nemecka. V rámci tejto výpravy došlo k dovtedy najväčším židovským pogromom v Porýní a južnom Nemecku. Napriek protestom biskupov boli úplne zničené tri židovské obce (Worms, Mohuč, Speyer). Silno preriedené oddiely, ktoré napriek varovaniu byzantského cisára preplávali Bospor, boli v októbri v prvej bitke porazené Seldžukmi pri Xerigordone.

Hlavný článok: Prvá križiacka výprava

V auguste 1096 sa začala 1. (typická) križiacka výprava, ktorej sa zúčastnili predovšetkým feudáli (rytieri rôznych kniežat), ale aj vyšší. Usilovali sa rozšíriť svoje panstvá a získať na Východe vplyv a bohatstvo. Výprava sa skladala zo štyroch menších výprav, ktoré vyšli z viacerých miest v Európe. Jednotlivé skupiny prechádzali po súši od jari až do zimy roku 1096 cez Uhorsko. Jeden nedisciplinovaný prúd, ktorý v oblasti Trenčína prešiel z Moravy na Slovensko, kde plienil, bol potom v júni rozprášený v okolí Nitry. Výpravy sa zúčastnilo spolu asi 330 000 križiakov. Do Palestíny sa dostalo okolo 40 000.

Stretli sa na jar roku 1097 v Carihrade. Tu byzantský cisár križiakov urýchlene dopravil do Malej Ázie, ale najprv museli prisľúbiť, že (bývalé) byzantské územia po dobytí zostanú (aspoň ako vazali) v Byzantskej ríši. 19. júna križiaci odovzdali Byzantskej ríši dobytú Nikaiu a 29. júna porazili sultána z Ikonionu pri Dorylaione (dnes: Eskišehir). V Malej Ázii hroznou horúčavou umierali denne desiatky rytierov oblečených do ťažkých brnení. Keď sa im 1098 podarilo doraziť do Malého Arménska (založeného koncom 11. stor. v dnešnom juhovýchodnom Turecku utečencami z Arménska dobytého Seldžukmi), načerpali síl, odpočinuli si a tiahli ďalej. Založili svoj prvý štát, Edesské grófstvo na čele s Balduinom Boulogneským, a 3. júna dobyli Antiochiu, jedno z najväčších miest východného Stredomoria, a založili tu kniežatstvo na čele s Bohemundom Tarentským, na ktoré si neustále robila nároky Byzantská ríša. Za významnej pomoci janovských a benátskych kupcov, ktorí im po mori dovážali drevo na baranidlá a podobne, sa im 15. júla roku 1099 po nesmierne krvavej bitke podarilo zmocniť sa Jeruzalema a založiť prísne kresťanské Jeruzalemské kráľovstvo (1099-1244). Keď posádka mesta bola porazená, začala sa hromadná masakra obyvateľov mesta. Križiaci nebrali ohľad na to či im v ceste za korisťou stojí moslim alebo žid, žena alebo dieťa, muž alebo starec. 28. júna potom ešte križiaci porazili vojsko vezíra al-Afdala z Egypta. Prvými vládcami Jeruzalemského kráľovstva bol Gottfried (Bohumír) Bouillonský (1099-1100), jeho brat Balduin (I) Boulogneský (1100-1118) a Balduin (II) Bourgský (1118-1131).

Na okolí existovali tri územia podriadené Jeruzalemskému kráľovstvu - grófstva, z toho dve vojvodstvá: Tripolis a Edessa a jedno kniežatstvo Antiochia. Neskôr vznikli aj ďalšie križiacke štáty, nie nevyhnutne podriadené Jeruzalemu.

Počas ďalších výprav (pozri dolu) križiaci striedavo strácali a získavali Jeruzalem, ale boli využití aj na dobytie iných území (napr. Byzantskej ríše).

Hlavný článok: Druhá križiacka výprava

Po obsadení Edessy atabegom Zengim z Mosulu roku 1144 sa uskutočnila druhá križiacka výprava pod vedením francúzskeho kráľa Ľudovíta VII. a nemeckého kráľa Konráda III. (české pramene uvádzajú aj české knieža Vladislava II.), ktorá sa vcelku skončila neúspešne. Hlavnú časť nemeckej armády porazil pri Dorylaione sultán z Ikonionu v októbri 1147, zvyšok tejto hlavnej časti sa pri Nikaii pridal k Francúzom tiahnucim pri pobreží mora. Konrad sa vybral späť smerom na Carihrad. Pešiaci vedení biskupom Ottom z Freisingu boli porazení koncom roku 1147 juhovýchodne od Antiocheie. V roku 1148 sa nemecký a francúzsky kráľ stretli v Jeruzaleme, odkiaľ podnikali spoločné výpravy proti Damasku a Ascalonu. Obaja boli neúspešní a vrátili sa domov (Konrád v septembri 1148 a Ľudovít v apríli 1149).

Hlavný článok: Tretia križiacka výprava

Impulzom tretej križiackej výpravy bolo obsadenie Jeruzalema sultánom Saladinom v roku 1187, po ktorom sa územie križiackych štátov zredukovalo na Tripolis, Antiocheiu a palestínske pobrežné mestá. Novým križiackym hlavným mestom bol Akkon (=Acre) v Izraeli. Saladin už predtým roku 1174 dobyl od Fatimovcov Egypt a zmocnil sa okrem iného veľkej časti mosulského sultanátu.

Zhromaždisko križiackych vojsk zo západnej Európy bolo v dnešnej Bratislave-Petržalke, odkiaľ sa potom pod vedením nemeckého cisára Fridricha I. Barbarossu (francúzsky kráľ Filip II. August a anglický kráľ Richard I. Levie srdce išli zatiaľ na východ lod'ami) vydali cez Balkán na Blízky východ: sami vedúci výpravy neboli jednotní a aj medzi križiakmi a Byzantskou ríšou vypukli spory. Nemecký cisár sa utopil v máji 1190 v rieke Salef v dnešnom juhovýchodnom Turecku, potom čo porazil moslimov pri Ikonione. Jeho syn Fridrich Švábsky viedol zvyšok rozpadávajúceho sa vojska cez Antiocheiu do Akkonu - ktorý už dva roky obliehal bývalý jeruzalemský kráľ Vít (Guy) Lusignanský - ale pri jeho obliehaní v roku 1191 umrel. Na tom istom mieste pristáli v máji / júni 1191 vojská Filipa II. / Richarda Levie srdce. Filip II. dobyl Akkon (12. 7. 1191) a potom sa vrátil domov. Richard sa až do októbra márne pokúšal dobyť Jeruzalem, hoci Saladina dva razy porazil. Preto 1192 uzavrel so Saladinom prímerie, podľa ktorého kresťania dostali časť pobrežia a boli im povolené návštevy Jeruzalema. Guy de Lusignan dostal ostrov Cyprus, ktorý Richard dobyl ešte cestou do Palestíny.

Hlavný článok: Štvrtá križiacka výprava

Štvrtá výprava, ktorú vyhlásil roku 1199 pápež Inocent III. po neúspešnom križiackom „podniku“ nemeckého cisára Henricha VI., nesúvisela priamo s oslobodzovaním svätých miest v Palestíne, ale mala výlučne koristnícky charakter. Zúčastnení šľachtici sa stretli v Benátkach a po dohode s Benátčanmi (výmenou za dlhové moratórium) roku 1202 proti pápežovej vôli obsadili Zadar (ktorý roku 1186 prešiel od Benátok k Uhorsku) a dalmátske mestá (zabraté predtým Byzantskou ríšou). Potom roku 1203, po dobytí Drača a Korfu, - na žiadosť Izáka Angela (brata byzantského cisára Alexeia III., ktorý ho zosadil) i Alexeia IV. (syna Izáka, švagra nemeckého cisára), ako aj na popud Benátok, ktoré Byzantská ríša predtým zbavila bývalých výsad - križiaci dobyli Carihrad, hlavné mesto Byzantskej ríše. Po vzbure miestnych obyvateľov proti nadvláde cudzincov a následnom opätovnom dobytí Carihradu v roku 1204, vytvorili tu križiaci na mieste Byzantskej ríše na 50 rokov (1204 – 1261) tzv. Latinské cisárstvo a niekoľko menších panstiev. Križiaci tak načas zničili Byzantskú ríšu, bývalú východnú časť Rímskej ríše.

Hlavný článok: Detská križiacka výprava

Len epizódou bolo zorganizovanie detskej križiackej výpravy. Jej iniciátori tvrdili, že nevinné deti (ktoré boli vo veku 8-12 rokov) pre svoju mravnú čistotu (nezaťažené hriechmi) môžu v boji proti neveriacim dosiahnuť väčšie úspechy ako ozbrojené vojská. Kým výpravu francúzskych mladých ľudí sa podarili zastaviť ešte v Marseille, dostali sa „vojská“ (asi 7000 detí - iné pramene 12000) z rýnsko-lotrinskej oblasti v auguste až do Janova. Keďže si nemohli dovoliť plavbu na lodi, niektorí sa vrátili domov, niektorí išli do južného Talianska a ostatných lodiarski špekulanti (ktorí mali zabezpečiť ich prevoz) predali do otroctva do Egypta, alebo severného Francúzska.

Hlavný článok: Piata križiacka výprava

Piatu výpravu, nazývanú tiež Výprava Ondreja II. (tými, čo ju nepovažujú za „veľkú“ výpravu), začal roku 1217 uhorský kráľ Ondrej II. Spolu s rakúskym vojvodom Leopoldom VI. vyrazili zo Splitu do Svätej zeme, kde z Akka podnikli tri neúspešné výpravy proti Saracénom (stredoveké označenie pre Arabov). Ondrej sa v roku 1218 vrátil domov a ostatní križiaci, ku ktorým sa pridali dolnorýnski a frízski moreplavci, potom už mali len dobyvateľské ciele a obliehali Damiettu v nílskej delte. Damietta síce roku 1219 padla, ale už 8. septembra 1221 ju opäť stratili.

Hlavný článok: Šiesta križiacka výprava

Šiesta výprava, nazývaná alternatívne Výprava Fridricha II. alebo Piata výprava, je zaujímavá tým, že došlo prvýkrát k pokusu o diplomatické dosiahnutie križiackych cieľov. Fridrich roku 1228 dorazil po mori do Akkonu a 18. februára 1229 podpísal s egyptským sultánom Kamelom (synovcom Saladina) v palestínskej Džafe zmluvu, podľa ktorej sa podarilo opäť dočasne (do roku 1244) získať Jeruzalem (okrem dvoch budov), Betlehem a Nazaret, vrátane spojenia s pobrežím. Napriek pápežovmu odporu sa Fridrich v Jeruzaleme potom dal korunovať za kráľa, ale o šesť mesiacov neskôr po kritike obyvateľstva odplával domov.

Hlavný článok: Siedma križiacka výprava

Túto výpravu, nazývanú tiež Šiesta výprava, viedol francúzsky kráľ Ľudovít IX. (neskôr vyhlásený za svätého), ktorý chcel útokom na Egypt znovu získať Jeruzalem dobytý roku 1244 Kamelovym synom Ejubom (nové križiacke hlavné mesto bol Akkon). V júni 1249 dobyl egyptskú Damiettu, ale pri ťažení na Káhiru ho v apríli 1250 Egypťania porazili a zajali pri Al-Mánsúra. Po zaplatení vysokého výkupného odplával do Akkonu, odkiaľ de facto do roku 1254 ovládal Palestínu, lebo využíval zmätky v Egypte, kde Ejubovcov vyvraždila vojenská kasta (Mameluci). Mameluci boli potom v rokoch 1250 - 1517 vládcami Egypta.

Hlavný článok: Ôsma križiacka výprava

Ôsmu výpravu, nazývanú tiež Siedma, vyvolalo niekoľko úspešných výprav vedených egyptským (t. j. mameluckým) vládcom Baibarom I. proti križiackym štátom v rokoch 1261 až 1272, potom ako zjednotil Egypt a Sýriu a porazil (roku 1259) Mongolov. Jeho výpravy uspeli najmä vďaka sporom medzi talianskymi obchodníckymi mestami, rytierskymi rádmi, barónmi a jeruzalemskými kráľmi a podarilo sa mu o. i. dobyť Džafu a (r. 1268) Antiocheu.

V dôsledku tohto vývoja sa francúzsky kráľ Ľudovít IX. vypravil na svoju druhú križiacku výpravu, ale na žiadosť svojho brata Karola I., kráľa neapolského sa križiaci vylodili v Tunise. Ľudovít sa v Tunise nakazil morom a zomrel 25. augusta 1270. Križiacku výpravu zrušili, len anglický princ Eduard sa plavil ďalej do Akkonu, kde s Baibarom roku 1271 uzavrel 11-ročné prímerie.