Pius XII.

Eugenio Pacelli pochádzal z rímskej aristokratickej rodiny. Rodičia Filippo a Patricia Pacelliovci boli vzdelanými, zámožnými a vysoko váženými osobami. Otec pôsobil ako advokát. Starý otec Marcantonio Pacelli bol zakladateľom oficiálneho vatikánskeho denníka L’Osservatore Romano, strýko Ernesto Pacelli bol finančníkom pápeža Leva XII. a brat Francesco sa stal uznávaným advokátom.

Teologické vzdelanie získal na gregoriánskej univerzite a na inštitúte sv. Apolinára v Ríme. Na kňaza bol vysvätený 2. apríla 1899.[2] Už v roku 1901 vstúpil do pápežských služieb. V roku 1913 ho pápež Pius X. vymenoval za zástupcu tajomníka pre cirkevné veci v štátnom sekretariáte. Piov nástupca Benedikt XV. ho v apríli 1917 vymenoval za nuncia v Mníchove a zároveň ho povýšil na biskupa. Biskupská vysviacka bola 13. mája 1917.

Počas prvej svetovej vojny viedol rokovania s ríšskou vládou o nenaplnenom mierovom pláne Benedikta XV. V júni 1920 sa stal nunciom v novej Weimarskej republike. 16. decembra 1929 bol vymenovaný za kardinála a vatikánskeho štátneho sekretára. Hitlerov nástup k moci v roku 1933 nastolil otázku porozumenia medzi nemeckým štátom a cirkvou a pre Pacelliho to bola prvá skutočná skúška diplomacie v novej funkcii – vyjednať s Treťou ríšou zmluvu, ktorá by chránila katolíckych veriacich na jej území pred svojvôľou totalitného režimu. 20. júla 1933 sa uskutočnilo vo Vatikáne rokovanie medzi Pacellim a nemeckým diplomatom Franzom von Papenom, ktorého výsledkom bolo uzavretie konkordátu medzi Svätou stolicou a Nemeckom.

Ako štátny tajomník Pacelli veľa cestoval. Navštívil Argentínu, USA, Francúzsko, Maďarsko a iné krajiny.

2. marca 1939 bol v jednodňovom konkláve v treťom kole zvolený za pápeža. Na znak spriaznenosti s predchádzajúcim pápežom Piom XI. a s úmyslom pokračovať v jeho politike zvolil si meno Pius XII. Na korunovácii nového pápeža sa vo Vatikáne zúčastnilo tridsaťšesť zahraničných delegácií.

Nástup na Petrov stolec sa udial v čase silnejúceho nemeckého národného socializmu. Pius XII. ako veľký priaznivec Nemcov (známa bola jeho vynikajúca znalosť nemčiny) si uvedomoval politické smerovanie Nemecka. Napriek tomu voči Nemecku viedol umiernený štýl politiky, starostlivo sa usiloval vyhnúť akejkoľvek provokácii, ktorá by v ňom vzbudila obavy z odvetných reakcií nemeckých vládnucich kruhov alebo dokonca prerušenia vzťahov.

Jedným z prvých problémov, s ktorým sa pápež stretol, bola občianska vojna v Španielsku, v ktorej sa postavil na stranu fašistického generála Franca.

Pius XII. sa pokladal za pápeža mieru a až do 1. septembra 1939 sa snažil diplomatickými krokmi odvrátiť vojnu. Bol prvým pápežom, ktorého svet poznal prostredníctvom rádia i televízie (napr. 24. augusta 1939 sa prostredníctvom rozhlasových vĺn obrátil na svet, aby sa zdržal vojny). Veľký záujem mal na tom, aby sa na vojne nezúčastnilo Taliansko (10. júna 1940 však Benito Mussolini zatiahol krajinu do vojny). Napriek nepoľavujúcemu úsiliu nenaplnil sa ani jeden z cieľov, ktoré si pápež dal, no vďaka jeho iniciatíve a osobným intervenciám bol Rím prezentovaný ako otvorené mesto.

Osobne sa pokladal za prísne neutrálneho. Neustále vyzýval bojujúce strany na ukončenie vojenských operácií a otvorene burcoval svetovú verejnosť na odpor voči vojne. V prejave na Vianoce 1939 vyslovil tri základné princípy, ktoré sú na dosiahnutie tohto cieľa potrebné: všeobecné odzbrojenie, uznanie práv menšín a právo každého národa na sebaurčenie. Hoci bol presvedčený, že komunizmus je ešte nebezpečnejší ako fašizmus, odsúdil Hitlerov útok na Sovietsky zväz. Počas celej vojny starostlivo dbal na pomoc obetiam vojny a vojnovým zajatcom s výnimkou sovietskych zajatcov v nemeckých táboroch. Keď Hitler 10. septembra 1943 obsadil Rím, pápež premenil Vatikán na azylové mesto, ktoré poskytovalo ochranu nespočetným masám utečencov, vrátane Židov. Na neoficiálny pokyn pápeža našlo tisíce utečencov útulok v kláštoroch, kostoloch, v budovách cirkevného štátu, ale aj v pápežovom letnom sídle Castel Gandolfo.

Odporcovia Piovej politiky pápežovi vyčítali málo razantný a v mnohých situáciách až neutrálny postoj voči narastajúcej svetovláde a genocíde. Sám Pius XII. sa však bránil tým, že učinil všetko, čo bolo v danej situácii možné podniknúť: odsúdil vyhladzovanie ľudí na základe rasových zákonov, osobne pomohol mnohým Židom, alebo presviedčal iných, aby im pomáhali (počas vrcholiacich židovských pogromov vydal predstaveným kláštorov a konventov tajný pokyn, aby v cirkevných budovách ukrývali ohrozených Židov a sám ich konšpiratívne prijímal do pápežských služieb; po svojej smrti bol predstaviteľmi štátu Izrael vyhlásený za „spravodlivého Nežida“). Bol presvedčený, že otvorené protesty by nič nevyriešili, ba naopak, boli by príčinou netušených represálií.

I v časoch vojny viedol cirkev v duchu svojho poslania. Vymenoval dovtedy najvyšší počet kardinálov, pričom ich povolal z rôznych krajín. Hoci cirkev za jeho pontifikátu utrpela značné obmedzenia, zaznamenala aj nebývalý pokrok keď počet diecéz vzrástol z 1696 v roku 1939 na 2048 v roku 1958; zriadili sa diecézy v Číne, Barme a v niektorých afrických krajinách. Rovnako sa usiloval o odstránenie rozporov s inými nekatolíckymi cirkvami. Kanonizoval tridsaťtri osôb, medzi nimi v máji 1954 i niekdajšieho pápeža Pia X.

Bol nezmieriteľným nepriateľom komunizmu. Starosti mu spôsobovalo poznanie, že v dôsledku vojny siahala oblasť komunistickej moci až do stredu Európy. Otvorene sa staval proti stalinskej diktatúre. V júli 1949 a o rok neskôr zverejnil dekréty, v ktorých pohrozil členom komunistickej strany a jej prívržencom exkomunikáciou. Jeho antikomunistický postoj viedol až tak ďaleko, že sa snažil obhajovať činy nedávnych nacistických zločincov.

Pius XII. sa stal známym i vo vedeckých kruhoch, keď v rokoch 1939 - 1949 nariadil archeologické práce v podzemí Baziliky svätého Petra zamerané na identifikáciu hrobu prvého pápeža, sv. Petra.

Pápež Pius XII. zomrel na zámku Gandolfo 9. októbra 1958. Telesné ostatky Pia XII. boli uložené do krypty pod svätopeterskou bazilikou.

Pri hodnotení pontifikátu Pia XII. je nutné oddeliť jeho politické pôsobenie od jeho učiteľskej a pastierskej činnosti. Za Pia XII. nastal veľký rozvoj biblického a liturgického hnutia (sám pápež uvažoval o zvolaní koncilu; z dôvodu známych okolností k jeho uskutočneniu neprišlo). Pius XII. počas svojho pontifikátu vydal štyridsať encyklík, v ktorých obhajoval základy kresťanskej doktríny alebo sa vyjadroval k aktuálnym udalostiam. Niektoré z nich nestratili dodnes na aktuálnosti. Okrem toho vydal päť pápežských dokumentov - tzv. apoštolských konštitúcií. Spoločným znakom všetkých jeho dokumentov je nielen odsúdenie akýchkoľvek totalitných režimov, ale tiež nastolenie cesty k slobodnému biblickému bádaniu.

V máji 2007 Kongregácia pre kauzy svätých jednohlasne odhlasovala, že Pius XII. žil hrdinskými čnosťami. Pápež Benedikt XVI. následne 19. decembra 2009 vyhlásil Pia XII. za ctihodného. Pre blahorečenie je potrebný komisiou lekárov, teológov a Kongregáciou pre kauzy svätých potvrdený zázrak odohraný na príhovor Pia XII.[3]

• Zoznam encyklík Pia XII.
• Pius

• Wikicitáty ponúkajú citáty od alebo o Pius XII.
• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Pius XII.

• KELLY, J. N. D.. Pápeži dvoch tisícročí. Prvé. vyd. Bratislava : Roal, 1994. 288 s. ISBN 80-88706-00-9.

• GRIGULEVIČ, Iosif R.. Pápeži 20. storočia. Prvé. vyd. Bratislava : Pravda, 1983. 464 s.

• KNOPP, Guido. Vatikán moc pápežov. Prvé. vyd. Bratislava : Ikar, 2003. 328 s. ISBN 80-551-0524-3.

• COLLINS, Michael. Vatikán - tajomstvá a poklady svätého mesta. Prvé. vyd. Bratislava : Ikar, 2009. 320 s. ISBN 978-80-551-2016-4.

• Oficiálne vatikánske stránky o pápežovi Piovi XII.
• Critical Online Edition of the Nuncial Reports of Eugenio Pacelli (1917–1929)
• Encyklika pápeža Pia XI. o postavení cirkvi v Nemecku, 1937
• Pius XII and Holocaust
• Pápež skúšaný satanom v Hitlerovi
• Papež Pius XII. - diplomat, učitel a pastýř

Predchodca: Pius XI.

Pápež Pius XII. (zoznam)

Nástupca: Ján XXIII.