Pietro Gasparri

Pietro Gasparri sa narodil v roku 1852 v talianskom meste Capovalazza de Ussita do rodiny pastierov.[2] Bol najmladším z deviatich detí Bernardina Gasperriho a Giovanny Siliovej.[5] Doktorát z filozofie, teológie a obojeho práva získal na dnes už neexistujúcej pápežskej univerzite Athenaeum Saint Apollinare v Ríme.[2][5] Zúčastnil sa tiež semináru v Nepi.[6]

V roku 1877 bol vysvätený za kňaza a stal sa sekretárom kardinála Mertela, prefekta Apoštolskej signatúry. Vyučoval kánonické právo na Pápežskej vysokej škole propagandy viery (Pontificio Collegio Urbano de Propaganda Fide) v Ríme. V rokoch 1880 – 1898 pôsobil na žiadosť pápeža Leva XIII. ako profesor kánonického práva na novozriadenom Katolíckom inštitúte (Institut Catholique) v Paríži. V tomto období taktiež plodne publikoval v oblasti kánonického práva a pôsobil tiež v komisii skúmajúcej platnosť anglikánskych svätení. V marci 1898 bol vysvätený za titulárneho arcibiskupa cézarijského a v rokoch 1898 – 1901 pôsobil ako apoštolský delegát v Peru, Bolívii a Ekvádore.[2][5][6]

Po návrate z Južnej Ameriky bol ustanovený za sekretára (tajomníka) Posvätnej kongregácie pre mimoriadne cirkevné záležitosti. V roku 1904 vydal pápež Pius X. motu proprio Arduum sane munus, ktorým udelil súhlas na začatie prác na kodifikácii nového Kódexu kánonického práva. Do čela kodifikačnej komisie kardinálov bol dosadený Gasparri, ktorý viedol jej činnosť nasledujúcich trinásť rokov až do vydania Kódexu. Ku Kódexu okrem iného vytvoril predhovor (Praefatio ad Codicem iuris canonici anno 1917). Prvá tlačená kópia nového Kódexu bola pápežovi Benediktovi XV. odovzdaná 4. decembra 1916, slávnostne bola promulgovaná na Turíce roku 1917.[2][5]

Kardinál Gasparri pri podpise Lateránskych zmlúv

V roku 1907 bol ustanovený za kardinála. Zúčastnil sa konkláve v roku 1914 a v októbri 1914 ho pápež Benedikt XV. počas prvej svetovej vojny ustanovil za štátneho sekretára. V rokoch 1914 až 1918 tiež plnil úlohy prefekta Apoštolského paláca. Po tom, čo Benedikt v roku 1922 zomrel, považoval Gasparri svoju životnú úlohu skončenú.[2] Zúčastnil sa tiež ďalšieho konkláve.[6] V pozícii však musel pokračovať aj za pontifikátu Pia XI. V roku 1923 usporiadal nové vydanie Kódexu, do ktorého pridal svoje poznámky, podľa ktorých bolo možné jednotlivé kánony zaradiť podľa historických prameňov, odkiaľ pochádzali.[3]

V roku 1926 začal v mene Pia XI. tajné rokovania s Benitom Mussolinim, ktoré mali vyriešiť tzv. rímsku otázku. Výsledkom vyjednávaní boli tzv. Lateránske zmluvy, ktoré v mene pápeža v Lateránskom paláci podpísal práve Gasparri. Dohody ukončili dlhotrvajúce napätie medzi Talianskom a pápežstvom.[1][2] Okrem týchto zmlúv Apoštolská stolica v tomto období uzavrela viacero ďalších medzinárodných zmlúv. 23. novembra 1929 bola Piom XI. ustanovená Komisia kardinálov pre prípravné štúdie východnej kodifikácie, na ktorej čelo bol menovaný opäť Gasparri. Ako navrhovaný východiskový bod pre prácu Komisie navrhol jeden univerzálny kódex Codex Ecclesiae Universalis, v ktorom by sa patrične zohľadnila charakteristická disciplína východných cirkví. Pius XI. však tento návrh zamietol s tým, že východné cirkvi musia mať samostatný zákonník, aby sa odstránilo akékoľvek podozrenie z latinizácie.[7]

7. februára 1930 pápež konečne vyhovel Gasparriho žiadosti o uvoľnenie z pozície štátneho sekretára, naďalej však zostával camerlengom.[8] Nasledujúce roky strávil vo svojej rezidencii v Ríme, kde dokončoval svoj Cathechismus Catholicus. 14. novembra 1934 ešte predniesol prejav na medzinárodnom stretnutí právnikov v Apollináriu k 14. storočiu výročia Justiniánovho Corpus iuris civilis, no krátko na to utrpel infarkt a o 4 dni neskôr zomrel.[2][5]

Počas svojho života vytvoril viacero prác, medzi nimi: Tractatus canonicus de Matrimonio (1892), De sacra Ordinatione (1893 – 94), De Sanctissima Eucharistia (1897), De la valeur des ordinations anglicanes (1896), Fontes Iuris Canonici či Cathechismus Catholicus (1930).[2]