Bazilika svätého Petra

Grafická rekonštrukcia Konštantínovej baziliky sv. Petra okolo roku 1450 dáva predstavu o vzhľade predchodkyne dnešnej stavby

Po príprave miesta sa mohlo pristúpiť k stavbe. Jej začiatok však nie je známy; predpokladá sa, že sa tak stalo medzi rokmi 319 – 322 a v hrubých rysoch mala byť dokončená v roku Konštantínovej smrti, v roku 337. Jej vzhľad je dnes známy iba z dobových kresieb: k ohromnému päťlodiu priliehala priečna loď, pričom priestoru dominovala polkruhová apsida za Petrovým hrobom. Celá stavba, vrátane átria a slávnostného vstupu, mala dĺžku viac ako 240 metrov. Hlavná loď bola vysoká 32 metrov a mala celkovú šírku 23 metrov. Bočné lode boli od hlavnej oddelené stĺporadím, hlavná loď od priečnej lode vysokým víťazným oblúkom. Podlaha bola vyložená bielym mramorom a strop zlatými kazetami. Steny baziliky ozdobovali mozaiky a fresky s náboženskou tematikou.

Bazilika sa od samého počiatku svojej existencie stala významným miestom, kam smerovali tisíce pútnikov ku „kolíske kresťanskej viery“. Jej význam vzrástol po tom, keď Jeruzalem obsadili Saracéni a Rím tak pre kresťanov ostal jediným Svätým mestom. Napriek tomu však centrom pápežskej moci a hlavnou rímskou bazilikou ostávala Lateránska bazilika.

Stavba v takejto podobe existovala až do prelomu 15. a 16. storočia. Každý z nasledujúcich pápežov sa usiloval o jej skrášľovanie podľa svojich predstáv a religióznych daností.

Historické centrum Ríma s antickými pamiatkami a budovy patriace Svätej stolici*
Lokalita Svetového dedičstva UNESCO
Štát	Vatikán Taliansko
Typ	kultúrna pamiatka
Kritériá	i, ii, iii, iv, vi
Identifikačné č.	91
Región**	Európa a Severná Amerika
História zápisu
Zápis	1980  (4. zasadnutie)
* Názov ako je zapísaný v zozname Svetového dedičstva. ** Klasifikované regióny podľa UNESCO.

Jednou z prvých stavebných aktivít bolo vybudovanie monumentálneho schodiska, vedúceho k portiku, ktoré dal postaviť začiatkom 6. storočia pápež Symachus (pápež dal v rovnakom období pri bazilike postaviť svoje nové sídlo, predchodcu dnešného Apoštolského paláca). Na vnútornej strane portika sa nachádzala Giottova mozaika Navicella s námetom pripodobnenia cirkvi lodi. Obraz však neprežil zbúranie baziliky začiatkom 16. storočia (fragmenty mozaiky možno však obdivovať nad stredným portálom baziliky). Portikom sa vchádzalo do átria, ktorému dominovala bronzová kolosálna socha píniovej šišky (dnes je šiška umiestnená na jednom z nádvorí Apoštolského paláca, pomenovanom Cortile della Pigna, t. j. Nádvorie so šiškou).

Presbytérium sa nachádzalo priamo nad hrobom svätého Petra. Pietnosť miesta bola na konci 6. storočia za pápeža Gregora I. Veľkého (590 – 604) zdôraznená stavebnou úpravou, kedy bolo možné cez ozdobnú mrežu, umiestnenú v podlahe presbytéria, vidieť apoštolov hrob. Interiér baziliky presvetľovalo okrem okien i množstvo lámp a lustrov. Vstup doň zabezpečovala pätica brán; šiesta – tzv. Svätá brána – vznikla až v roku 1500, kedy bola založená tradícia otvárať ju iba v tzv. jubilejnom roku.

Mnohé umelecké poklady zdobiace Konštantínovu baziliku sú dnes stratené. O ich existencii vieme vďaka Giacomovi Grimaldimu, pápežskému notárovi, ktorý začiatkom 17. storočia zdokumentoval všetko zariadenie starej baziliky predtým, než podľahla demolácii. Zásluhou jeho precízne vedenej evidencii sa tak zachovali nákresy a popisy všetkého zariadenia chrámu, vrátane oltárov, malieb, mozaík i mobiliáru. Z ním namaľovaných a zachovaných akvarelov sa dozvedáme napr. o existencii veľkolepého freskového cyklu s námetom významných udalostí zo Starého i Nového zákona, ktorým dal pápež Lev I. (440 – 461) vyzdobiť steny hlavnej lode. Z Grimaldiho zápisov vyplýva, že iný ranokresťanský pápež Ján VII. (705 – 707), dal v tesnom susedstve baziliky postaviť tzv. Oratórium matky Božej a vyzdobiť ho mozaikami s kristologickým cyklom.

Korunovácia Karola Veľkého 25. decembra 800 pápežom Levom III. v svätopeterskej bazilike na dobovej maľbe

Udalosťou svetodejinného významu možno označiť cisársku korunováciu Karola Veľkého 25. decembra 800 pápežom Levom III. Tradícia korunovácií cisárov Svätej rímskej ríše pokračovala i v budúcnosti a z pápežových rúk ju v bazilike prijalo nasledujúcich dvadsaťdva Karolových nástupcov.

V dejinách baziliky sa vyskytli i trpké časy. Jedným z nich bol 23. august 846, kedy chrám vyplienili Saracéni. Udalosť, ktorá otriasla samou podstatou európskeho kresťanstva, podnietila stavebné aktivity smerujúce k zaisteniu bezpečnosti nielen baziliky, ale aj celého vatikánskeho územia. Za pápeža Leva IV. (847 – 855) bol vybudovaný tzv. Levov múr, svojou mohutnosťou dodnes dokumentujúci dokonalú obranu pred prípadnými nepriateľmi.

Medailón so zobrazením svätého Jána Evanjelistu. Priestor medzi hlavnom chrámovou kupolou a podpornými stĺpmi ozdobujú štyri mozaikové medailóny, predstavujúce štyroch evanjelistov

Obdobie nasledujúcich piatich storočí vzhľad baziliky veľmi nezmenilo. Za výnimku možno považovať pontifikát Kalixta II. (1119 – 1124), ktorý dal vyzdobiť hlavný oltár.

O ďalšiu výzdobu chrámu sa pričinil počas svojho pontifikátu Mikuláš III. (1277 – 1280), ktorý okrem toho, že dal postaviť kaplnku svätého Mikuláša, v ktorej mal byť po svojej smrti pochovaný, dal do hlavnej lode umiestniť sériu pápežských portrétov, dal postaviť nový pápežský oltár a bohatým freskovým cyklom nechal vyzdobiť fasádu baziliky.

Začiatok 14. storočia znamenal rozkol v katolíckej cirkvi. Pápež Klement V. na nátlak francúzskeho kráľa Filipa IV. opustil Vatikán. Nasledujúcich takmer sedemdesiat rokov bola bazilika opustená. Chátrajúca stavba po návrate pápežov do Ríma v roku 1378 nespĺňala predstavy o dôstojnom pápežskom svätostánku.

S nástupom Martina V. na Petrov stolec nastalo pre chrám obdobie znovuzrodenia. Pápež natrvalo presídlil do Ríma. Roky jeho pontifikátu sa stali nástupom prvej vlny záujmu o umenie a všeobecne o hodnoty ľudského ducha. Cestu si razil renesančný humanizmus.

Prvé snahy o vytvorenie reprezentačného kostola pochádzajú z čias pontifikátu Mikuláša V. (1447 – 1455). V roku 1452 sa pod vedením florentského architekta Bernarda Rosseliniho pristúpilo k prestavbe chóru a priečneho krídla, no už o tri roky boli práce zastavené.

Bazilika v číslach
Bazilika ráno
Dĺžka:	211,5 m
Šírka:	hlavná loď – 27 m s priečnymi loďami – 137 m
Výška v kupole:	136,5 m
Výška strednej lode:	46,2 m
Priemer kupoly:	42,56 m
Výška kupoly:	93 m
Výška kríža:	5 m
Plocha:	15 160 m²
Počet oltárov:	30
Kapacita:	60 000 osôb
Pápežský erb

Dvanásť storočí nechalo svoju pečať na vzhľade Konštantínovej baziliky. Jej interiérové vybavenie patrilo k tomu najvzácnejšiemu čo ľudské ruky vytvorili. Nešlo však iba o umelecké poklady. Svojou duchovnou hodnotou bazilika ďaleko prevyšovala hmotné vybavenie. Takmer na každom vhodnom mieste stál nejaký oltár – nielen v kaplnkách, ale i pri stĺpoch a v rôznych výklenkoch. Dobové záznamy udávajú, že ich bolo viac, než sto.

Duchovný rozmer chrámu sa prejavil najviac na jeho návštevnosti. Pútnici z celého sveta tu prichádzali aby nad miestom hrobu prvého Kristovho nástupcu rozjímali a modlili sa.

Až s nástupom pápeža Júliusa II. (1503 – 1513) sa začalo so stavebnými prácami, ktoré boli rozhodujúce pre dnešný vzhľad baziliky. Po predchádzajúcich úvahách sa pápež definitívne rozhodol pre radikálne riešenie. Jestvujúcu stavbu dal z väčšej časti strhnúť a 18. apríla 1506 bol položený základný kameň novej baziliky, keď predtým poveril skúseného, šesťdesiatdvaročného architekta Donata Bramanteho jej výstavbou.

Projekt výstavby nového chrámu sa mal uskutočniť v najväčších možných rozmeroch. Mal dokázať vzmáhajúcu sa moc Ríma a jeho nadradenosť nad pohanskou minulosťou cisárstva. Moc cirkvi chcel pápež demonštrovať bazilikou, ktorá by vzbudzovala bázeň i rešpekt. Bramante hľadal inšpiráciu v najväčších existujúcich stavbách nielen v Ríme ale i v okolitých mestách. Prvý Bramanteho náčrt predpokladal kostol s pôdorysom v tvare gréckeho kríža, ktorý zodpovedal ideálom renesancie a oživoval myšlienku antického mauzólea, s hlavnou kupolou a so štyrmi vedľajšími kupolami. Jeden z jeho asistentov, Giuliano da Sangallo, mu však navrhol zmeniť plán a Bramante ho prekreslil do predĺženého tvaru.

Priečelie baziliky, ktoré navrhol architekt Carlo Maderno zdobí osem korintských stĺpov a štyri pilastre. Do chrámu sa vstupuje po travertínových schodoch

V roku 1513 Július II. zomrel. Na jeho miesto nastúpil Lev X. (1513 – 1521), ktorého vlastné návrhy priniesli zmenu plánov. V roku 1514 zomrel aj Bramante a práce sa ujal jeho dovtedajší asistent Giuliano da Sangallo, ktorý si za pomocníka prizval vyše osemdesiatročného Fra Gioconda. Pápež však poveril hlavným dozorom mladého a talentovaného umelca z Urbina Raffaela Santiho. Raffael vypustil niektoré Bramanteho návrhy, ale inak sa držal jeho pôvodných myšlienok. V roku 1520 však zomrel a ani jeden z jeho návrhov sa nezrealizoval. Vedením stavby bol poverený Antonio da Sangallo ml., Giulianov synovec, ktorý nadviazal na diela predchodcov. Vytvoril alternatívu, ktorá sa zachovala ako drevený model. Plienenie Ríma vojskami cisára Karola V. v roku 1527 a následný nedostatok financií zabránili v pokračovaní stavby. Sangallo zomrel v roku 1546 a hlavného dozoru sa na prianie pápeža Pavla III. (1534 – 1549) ujal starnúci, už sedemdesiatročný Michelangelo Buonarroti.

Michelangelo vytvoril ďalší plán, ktorý rátal s odstránením viac-menej jestvujúcich častí navrhnutých Sangallom a Raffaelom a návrat k pôvodnej idee Bramanteho.

Kupola je viditeľná zo všetkých strán. I keď bola dokončená Giacomom della Porta, navždy bude spojená s menom geniálneho Michelangela

Michelangelo svoj hlavný záujem však sústredil na kupolu, ktorú si predstavoval postaviť tak, aby ju ako neprehliadnuteľnú dominantu chrámu bolo vidieť zo všetkých strán. Vytvoril viacero návrhov zreteľne nadväzujúcich na Brunelleschiho kupolu florentskej katedrály Santa Maria del Fiore. To, čo však napokon vytvoril, bolo oveľa zložitejšie a monumentálnejšie. Za svojho života postavil valcový tambur, ale keď v roku 1564 zomrel, na samotnej kupole sa ešte nič podstatné neurobilo. Pápežom sa medzitým stal Pius IV. (1559 – 1565), ktorý dvom novým architektom Pirrovi Ligoriovi a Giacomovi da Vignola nariadil pokračovať v Michelangelom začatom diele. Pirro Ligorio prišiel s vlastnou predstavou, s ktorou však pápež nesúhlasil a zbavil ho poverenia. Vignola obnovil Bramanteho myšlienku postranných kupol a jeho nasledovník Giacomo della Porta postavil dve malé bočné kupoly, existujúce dodnes.

V roku 1590, na príkaz Sixta V. (1585 – 1590), dokončil aj Michelangelovu kupolu, ktorú však zvýšil asi o deväť metrov, čo znamená, že vonkajší plášť je oveľa strmší ako Michelangelom navrhnutý tvar. Podľa nepísanej zásady, že v architektúre záleží iba na tom, čo ostane stáť, sa della Portom vytvorená kupola stala vzorom, ktorý čoskoro napodobňovali v celej Európe a jej tvorca, i keď nebol veľkým architektom, dosiahol na piedestál váženej osobnosti.

Kupola nad pravou priečnou loďou. Strecha baziliky obsahuje jedenásť malých kupol. Všetky majú pozlátenú štukovú a mozaikovú výzdobu

Stavebné práce však na bazilike pokračovali i v nasledujúcich rokoch. Keď sa v roku 1605 stal pápežom Pavol V. (1605 – 1621) vytýčil si za cieľ dokončiť stavbu chrámu. Stavba ešte stále obsahovala časti konštantínovskej baziliky, ktoré mali byť definitívne odstránené. Pri tej príležitosti bol poverený Giacomo Grimaldi, archeológ a kanonik baziliky, dokumentáciou všetkých pamiatok starej baziliky.

V roku 1607 bol vyhlásený konkurz na architekta, ktorý by chrám dokončil. Zbor kardinálov sa rozhodol pre skúseného, päťdesiatjedenročného švajčiarsko-talianskeho architekta Carla Maderna. Jeho hlavným poverením bolo navrhnutie a pristavanie sakristie, dobudovanie interiéru a dotvorenie hlavného priečelia.

Už na jeseň 1607 sa začalo s budovaním priečelia. Do roku 1611 vznikol jeden z architektonických výtvorov, ktorý bol od svojho zrodu zdrojom neustálych polemík. Tie smerovali hlavne k jeho monumentálnosti, ktorá pri frontálnom pohľade z priestoru pred chrámom zakrýva Michelangelovu kupolu. V dnešnom chápaní však Madernovo dielo, značne inovatívne, dodalo stavbe grandiózny vzhľad, tak charakteristický a dnes všetkými obdivovaný.

Popri realizácii hlavného priečelia baziliky má Carlo Maderno zásluhu na vytvorení dnešnej podoby chrámového interiéru. Vďaka jeho stavebnej genialite bola stavba koncom júna 1621 v hrubých rysoch dokončená.

Socha svätého Pavla stojaca pred priečelím baziliky pochádza z 19. storočia

Pri spätnom pohľade na históriu výstavby dnešnej baziliky možno povedať, že tým čím je stavba dnes, je výsledkom zvláštnej súhry štyroch géniov svojej doby. Renesančný architekt Donato Bramante, stojaci pri jej zrode, Michelangelo, ktorého návrh detailov stavby ako i kríženia lodí zavŕšeného kupolou vtlačil stavbe pečať vrcholnej renesancie a ranobarokový umelec Carlo Maderno so svojím riešením monumentálneho priečelia. Architektonický a výtvarný odkaz týchto umelcov zavŕšil svojím veľkolepým prínosom Gian Lorenzo Bernini, geniálny sochár a architekt, ktorého meno ostane navždy spojené nielen s dotvorením chrámového interiéru (baldachýn nad hrobom sv. Petra, tzv. Cathedra Petri, viacero sôch, umeleckých doplnkov a náhrobkov) ale najmä realizáciou námestia pred bazilikou.

Bernini sa mal podieľať i na dotvorení priečelia baziliky; mal dostavať dve barokové zvonice, ktoré však poznáme iba z kresieb. Ich výstavbou ho poveril v roku 1637 pápež Urban VIII. (1623 – 1644). Po vystavaní ľavej zvonice sa však na murive baziliky objavili trhliny. V roku 1646 za Urbanovho nástupcu Inocenta X. (1644 – 1655) bola preto veža strhnutá a plán na doriešenie priečelia touto cestou stroskotal.

Bernini upravil aj tzv. Kráľovské schody (Scala regia) – pompézny vchod do Apoštolského paláca, ktoré začiatkom 16. storočia pôvodne vytvoril Antonio da Sangallo ml.

Hodiny dotvárajúce oba konce priečelia sú dielom Giuseppe Valadiera. Vo zvonici pod nimi je inštalovaná súprava zvonov

Okrem historicko-architektonického významu je bazilika predovšetkým symbolom kresťanskej viery. Nezastupiteľné miesto v jej poslaní majú zvony. Sprevádzajú nielen všetky slávnosti, ale ich zvuk umocňuje neopakovateľnú atmosféru a vytvára skutočne nezabudnuteľný zážitok.

Celkovo má zvonkohra baziliky šesť zvonov. Tri zo zvonov (medzi nimi najväčší a najmenší) nemajú špeciálne mená – volajú sa jednoducho Veľký zvon (Grande campana, zv. tiež Campanone), Malý zvon (Piccola campana, zv. Campanoncino) a Zvonček (Campanella). Veľký zvon je „najviditeľnejší“ – nachádza sa v ľavej zvonici pod hodinami. Odliaty bol v roku 1801, jeho hmotnosť je deväť ton, priemer má 2,31 metra a výšku 2,60 metra. Malý zvon pochádza z roku 1725, má hmotnosť 3 640 kilogramov, priemer 1,77 metra a výšku 1,90 metra. Campanella bol odliaty v roku 1825; s priemerom 0,73 metra a výškou 0,80 metra váži „len“ 235 kilogramov.

Tretí zvon baziliky sa nazýva Rota, je najstarší zo zvonov, pochádza z 13. storočia z dielne Giudotta Pisana. Svoje meno dostal podľa toho, že jeho pôvodnou úlohou bolo zvolávať zhromaždenie Tribunálu rímskej roty. Váži 1 800 kilogramov, priemer má 1,40 metra a výšku 1,35 metra.

Poslednými zvonmi sú Predica (Kázeň), odliaty v roku 1909 (váži 850 kilogramov, jeho priemer je 1,08 metra a výška 1,17 metra) a zvon, ktorý dnes poznáme pod názvom Ave Maria. Vznikol v roku 1932 pretavením narušeného staršieho zvonu z roku 1776. Váži 280 kilogramov, priemer má 0,75 metra, výšku 0,80 metra.

Každý zvon vyrobený z bronzu je zároveň aj umeleckým dielom. Výtvarné riešenie povrchu zvona formou basreliéfov s figurálnymi námetmi, ornamentálnymi pásmi, erbami pápežov a nápisovými doskami s menami donátorov však prísne rešpektuje zákonitosti konštrukcie zvona, aby negatívne nepôsobili na jeho akustické vlastnosti. Z hľadiska umeleckej hodnoty sa z celého súboru vatikánskych zvonov vyníma bohatosťou ornamentu a krásou reliéfnej výzdoby Veľký zvon, ktorý z čistého bronzu odlial a vyzdobil známy zlatník Luigi Valadier. Za pozornosť stoja aj niektoré nápisy na zvonoch, ktoré akoby chceli vyjadriť poslanie a zmysel chrámových zvonov. Napríklad nápis na zvone Ave Maria hovorí: CLAMA NE CESSES QUASI TUBA EXALTA VOCEM ET ANNUNTIA POPULO MEO SCELERA EORUM SUMPTIBUS LOCORUM PIORUM A. D. 1776 („Krič bez prestania a pozdvihni svoj hlas ako trúbka a ohlás môjmu ľudu jeho hriechy. R. P. 1776“).

Pohľad do kupoly

Kupolu, preklenujúcu centrálnu časť chrámu s Petrovým hrobom, nesú štyri päťhranné piliere. Po šestnásť okien v laterne a tambure zabezpečuje osvetlenie horného priestoru.

Dolný okraj kupoly obsahuje v kruhopise latinský citát z Nového zákona (Mt 16,18 – 19): TU ES PETRUS ET SUPER HANC PETRAM AEDIFICABO ECCLESIAM MEAM ET TIBI DABO CLAVES REGNI CAELORUM (Ty si Peter, skala, a na tejto skale postavím svoju cirkev a tebe dám kľúče od kráľovstva nebeského). Kráľovstvo nebeské je symbolicky spodobnené v mozaikách na zlatom pozadí, zhotovených podľa kresieb Giuseppe Cesariho zv. Cavalier d´Arpino, pokrývajúcich celú vnútornú časť kupoly.

Lunety kupoly obsahujú busty významných cirkevných učiteľov, klenuté časti nad stĺpmi zdobia štyri okrúhle mozaikové medailóny s vyobrazeniami štyroch evanjelistov v nadživotnej veľkosti.

Vrchná časť kupoly obsahuje kruhopisný nápis dokumentujúci dokončenie stavby kupoly: S.PETRI.GLORIAE.SIXTUS.PP.V.A.M.D.XC.PONTIF.V. (Na slávu svätého Petra roku 1590 Sixtus V. v piatom roku pontifikátu).

Impozantný Berniniho baldachýn sa vypína pod stredom kupoly kde sa križuje hlavná loď s bočnými. Je to srdce baziliky, kde stojí Pápežský oltár priamo nad hrobom svätého Petra

Jedným z najznámejších umeleckých diel v bazilike je preslávený Berniniho oltárny baldachýn, vytvorený v rokoch 1624 – 1633. Týmto dielom začal geniálny umelec, dovtedy činný ako sochár, svoju kariéru architekta. Silueta krútených stĺpov, dvíhajúcich vrchol baldachýnu do výšky takmer dvadsaťdeväť metrov, sa črtá na pozadí architektúry chrámu a vytvára perspektívny priehľad, končiaci na Stolci svätého Petra v jeho samom závere.

Dielo je po technickej i umeleckej stránke skutočným unikátom. Nad mramorovými soklami sa týči štvorica mohutných stĺpov, ktoré nesú baldachýn so zemeguľou a krížom, symbolickým stvárnením celosvetovej, univerzálnej cirkvi. Baldachýn tvoriaci súčasť pápežského oltáru nad Petrovým hrobom sa stal dôstojným vyjadrením dôležitosti tohto miesta. Stojí v mieste križovania sa hlavnej a priečnej lode baziliky. Bernini sa musel vysporiadať s interiérovými dispozíciami uvažovaného priestoru a jeho riešenie, veľkolepé a geniálne, sa javí ako nanajvýš vhodné a primerané vysokému priestoru pod hlavnou kupolou. Umelecké stvárnenie krútených stĺpov je súčasne symbolickým odkazom na dva stĺpy, stojace kedysi pred vstupom do jeruzalemského chrámu.

Na stavbu tohto gigantického baldachýnu dal pápež Urban VIII., objednávateľ diela, roztaviť bronzovú strechu predsiene Panteónu, ktorý sa dochoval dovtedy v neporušenom stave (po zhotovení kolosálnych stĺpov – údajne sa na ne spotrebovalo deväťdesiat ton kovu – ostalo ešte dostatočné množstvo bronzu na odliatie osemdesiatich kanónov určených pre Anjelský hrad). Obrovský baldachýn posvätili v sviatok svätého Petra roku 1633.

Na objednávku pápeža Alexandra VII. vytvoril Gian Lorenzo Bernini medzi rokmi 1656 – 1666 bronzovú nástavbu v apside, tzv. Cathedru Petri (Stolec svätého Petra), ktorá obsahuje najvzácnejšiu relikviu uchovávanú v chráme: biskupský trón svätého Petra (v skutočnosti ide o korunovačný drevený trón cisára Karola Holého z roku 875). Nadstavba má tvar bronzového kresla, ktoré pridržiavajú postavy štyroch cirkevných otcov (ide o sv. Ambróza a sv. Augustína, predstavujúcich kresťanský západ a sv. Atanáza a sv. Jána Zlatoústeho symbolizujúcich východnú cirkev).

Impozantné a mimoriadne pôsobivé je vrchné ukončenie diela. Tvoria ho po oboch stranách umiestnení puttiovia pridržiavajúci pápežské insígnie a gloriola s anjelmi lemovaná lúčmi, ktorá obklopuje oválne alabastrové okno s letiacou holubicou, symbolom Ducha svätého.

Petrov stolec má v bazilike symbolické umiestnenie vo význame spojovacieho článku medzi pozemským a nebeským svetom. Súčasne symbolizuje učiteľský úrad cirkvi.

Sochárska výzdoba Baziliky svätého Petra tvorí neoddeliteľnú súčasť umeleckých pokladov chrámu. Spomedzi nich zaujmú najmä umelecky hodnotné sochárske prevedenia pápežských náhrobkov ako i napr. tridsaťdeväť sôch zakladateľov náboženských rádov, vypĺňajúcich oválne výklenky na pilastroch. Návštevníka zaujme predovšetkým štvorica kolosálnych sôch v nikách stĺpov podopierajúcich centrálnu kupolu. Monumentálne sochy predstavujú svätcov, ktorí sú v tesnom spojení s Kristovou smrťou. Svätá Veronika držiaca rúšku s odtlačkom Kristovej tváre od Francesca Mochiho z rokov 1629 – 1632, svätá Helena od Andreu Bolgiho z r. 1629 – 1639, apoštol svätý Ondrej od Françoisa Duquesnoya z r. 1629 – 1633 a svätý Longinus, dielo Berniniho z r. 1630 – 1639.

Sochárske diela pod hlavnou kupolou

Andrea Bolgi, Svätá Helena, 1629 – 1639, mramor

François Duquesnoy, Svätý Ondrej, 1629 – 1633, mramor

Francesco Mochi, Svätá Veronika, 1629 – 1632, mramor

Gian Lorenzo Bernini, Svätý Longinus, 1630 – 1639, mramor

Camillo Rusconi, náhrobok pápeža Gregora XIII., 1723, mramor

Bazilika svätého Petra vo svojich útrobách skrýva množstvo náhrobkov. Byť pochovaným po boku prvého Kristovho nástupcu bolo a je túžbou mnohých. Okrem neskorších Petrových nástupcov túto výsadu dostalo i niekoľko svetských osobností, napr.: švédska kráľovná Kristína I., poľská princezná Mária Klementína Sobieska, cisár Otto II., ale aj napr. hudobný skladateľ Giovanni Pierluigi da Palestrina alebo Jozef kardinál Beran.

Urban VIII. Pravý výklenok apsidy vypĺňa náhrobok Urbana VIII. (1623 – 1644), dielo Gian Lorenza Berniniho z rokov 1627 – 1647. Socha predstavujúca pápeža ako sebavedomého panovníka žehná okoloidúcim natiahnutou pravicou. Zaujímavým doplnkom podstavca sochy sú včely, symbol pápežovho rodu Barberiniovcov. Pomník je doplnený alegorickými sochami Lásky a Spravodlivosti.

Inocent VIII. Majstrovským dielom vytvoreným koncom 15. storočia je bronzový náhrobok pápeža Inocenta VIII. (1484 – 1492). Je jediným náhrobkom pochádzajúcim ešte zo starej baziliky. Keď starú baziliku zbúrali, náhrobok vyhotovený Antoniom del Pollaiolom rozobrali a opäť postavili o storočie neskôr.

Pápež sedí na tróne a pravicou pozdravuje príchodiacich. Trón je orámovaný reliéfmi s vyobrazením kardinálskych cností. V ľavej ruke drží posvätnú Longinovu kopiju, ktorou mal byť prebodnutý Kristov bok.

Alexander VII. Nádherným náhrobkom vzdal Bernini hold svojmu mecenášovi. Alexandra VII. umiestnil medzi dve alegorické postavy predstavujúce Lásku a Pravdu.

Gregor XIII. Pápežovu reformu kalendára znázorňuje reliéf na sarkofágu dokončenom v roku 1723. Po bokoch Gregora XIII. sú alegorické postavy Statočnosť a Viera. Náhrobok je dielom sochára Camilla Rusconiho.

Arnolfo di Cambio, Svätý Peter, 13. stor., bronz, výška 180 cm

Po pravej strane centrálnej lode chrámu sa nachádza bronzová socha svätého Petra, dielo z 13. storočia, ktoré je pripisované Arnolfovi di Cambio. Sediac na nádherne vypracovanom mramorovom tróne v ľavej ruke zviera kľúče od nebeského kráľovstva a pravou požehnáva okoloidúcich. Požehnanie dvoma zdvihnutými prstami symbolizuje dve prirodzenosti Krista – božskú a ľudskú; ostatné tri skrčené prsty symbolizujú Trojicu Božiu.

Vzorom pre zhotovenie tejto sochy bola socha rímskeho senátora zo 4. storočia. Pravá Petrova noha, mierne prečnievajúca cez okraj podstavca, počas stáročí stratila svoj pôvodný tvar. K ustálenému rituálu návštevníkov baziliky totiž patrí nohu sv. Petra pobozkať alebo sa jej dotknúť rukou. Za sochou visí mozaikový záves pochádzajúci z roku 1871.

Počas významných sviatkov (napr. oboch apoštolov, či sviatku Katedry sv. Petra – 22. februára) sochu oblečú do slávnostného rúcha. Na hlavu jej posadia tiaru vykladanú drahokamami.

Michelangelo, Pieta, 1499 – 1500, mramor, 174 x 195 cm

V prvej kaplnke v pravej postrannej lodi stojí slávna Michelangelova Pieta. Michelangelo mal práve dvadsaťpäť rokov, keď v roku 1499 vytesal mramorovú, 174 cm vysokú sochu Panny Márie držiacej v lone telo mŕtveho Ježiša.

Dielo je autorom signované na diagonálnom páse na Máriinej hrudi: MICHAEL. ANGELUS. BONAROTUS. FLORENT. FACIEBA (T) („Michelangelo Buonarroti z Florencie toto vytvoril“). Socha, pôvodne určená pre náhrobok francúzskeho kardinála Jeana Bilheres de Lagraulas v starej bazilike, sa v roku 1519 dostala na súčasné miesto.

Z umeleckého hľadiska na soche zaujme vynikajúce opracovanie materiálu a dokonalá kompozičná harmónia. Pozoruhodným dojmom pôsobí Máriina mladá tvár k zrelým rysom svojho mŕtveho syna. Autor takto chápal jej čistotu a nevinnosť. Dielo má v sebe hlbokú výrazovú hodnotu, ktorou je symbióza smrti a mladosti, smútku a krásy. Pri detailnejšom skúmaní tváre Panny Márie si pozorný divák všimne, že jej pohľad sa neupiera na tvár svojho mŕtveho syna. Jedno z vysvetlení je to, že umelec, ktorému jeho vlastná matka zomrela, keď mal šesť rokov, si nepamätá na matkin pohľad.[1]

Sochu Michelangelovej Piety ochraňuje sklená výplň potom, čo ju v roku 1972 kladivom poškodil jeden z návštevníkov.