Tatranský národný park

Záujem o poznávanie tatranskej prírody bol v dávnych dobách podmieňovaný zvedavosťou prvých návštevníkov vysokohorského prostredia a veľmi rýchlo aj hospodárskou aktivitou. Bylinkári, hľadači pokladov, baníci, pytliaci, poľovníci a mnohí iní mali voľné pole pôsobnosti a dokonale to využívali.

Svet poznal Vysoké Tatry ako „Snežné hory“. Chýr o nich sa odzrkadľoval stále častejšie v dobovej tlači. O prírodu sa začali zaujímať bádatelia. Prvú vytlačenú zmienku o nich prinieslo dielo Juraja Wernhera De admirandis Hungariae aquis hipomnemation (Bazilej, 1549). Už v tom čase do Tatier sa vyberali profesori a študenti kežmarského lýcea, ktorí sa snažili poznávať prírodu a zbierať prírodniny pre školské kabinety. O prvú geografickú charakteristiku Tatier sa pokúsil kežmarský matematik a astronóm Dávid Fröhlich v diele Medulla geographiae practicae (Bardejov, 1639) a v príručke Bibliotheca, seu Cynosura peregrinantium (Ulm, 1643). Najviac zmienok o Vysokých Tatrách v literatúre 17. storočia zanechal kežmarský študent Daniel Speer v dobrodružnom cestopise Ungarischer oder Dacianischer Simplicissimus (Ulm, 1683).[2]

Na rozhraní 17. a 18. storočia poznatky o Tatrách publikovali traja kežmarskí Buchholtzovcy. Juraj Buchholtz st. vydal monoggrafiu Das weit und breit erschollene Ziepser–Schnee–Gebürg, ktorá vyšla tlačou až v roku 1899, ale jej rukopis z roku 1719 čítali a využívali mnohí učenci, medzi nimi aj Matej Bel. Nevydaný denník Juraja Buchholtza ml. Itinerarium Buchholtzianum cum Diario je uložený v archíve Pamätníka literatúry Matice slovenskej v Martine. Prírodou sa zaoberal Jakub Buchholtz, ktorý využíval dielo svojich predkov a okrem iného zhodnotil činnosť cisárskej mineralogickej komisie z roku 1751, ktorá skúmala minerály vo Vysokých a Západných Tatrách. Prírodu skúmal veľkoslavkovský farár Tomáš Mauksch, kežmarský pedagóg Juraj Bohuš, ktorí nové poznatky aj publikovali.[2]

Mnohé publikované výsledky prírodovedeckých skúmaní zaujali zahraničných bádateľov. Mineralogickým štúdiám sa venoval Nemec Johan Fichtel, Poliak Stanisław Staszic, Francúz François Sulpice Beudant, Švéd Göran Wahlenberg, Angličan Robert Townson, Nemec Albrecht Sydow, významným prínosom prispel pražský vysokoškolský pedagóg Karel Kořístka a mnohí iní. Popularita Tatier rástla ďalšími návštevami a dielami propagátorov turistiky a bádateľov, ktorí skúmali zver. O to sa pokúsil Camillo Morgan v diele Die Hohe Tatra und ihre Jagdfauna (Viedeň, 1910). Prvú populárno–vedeckú charakteristiku živej a neživej prírody spracoval Wiktor Kuźniar v diele Z przyrody Tatr (Krakov, 1910). K nim sa pridávali ďalší popularizátori v medzivojnovom období. Napríklad Eugeniusz Romer v diele Jak powstały Tatry? (Ľvov, Varšava, 1934), Józef Szaflarski a iní. Medzi nimi Antonín Bečvař, Ivan Bohuš, Milič Blahout, Jan Šmarda, Anton Droppa, Ivan Houdek, Zofia Radwańska-Paryska a jej manžel, Július Somora, Józef Fudakowski, mnohí iní vedci, lekári, novinári, fotografovia.[2]

Za prvých zoológov, ktorí skúmali poľskú i našu časť Vysokých Tatier možno pokladať známych vertebrotológov J.H. Blasiusa, A. Kayserlinga a G. Hartlauba. V roku 1835, keď navštívili Tatry, boli ešte študenti. V Tatrách boli asi tri týždne a svoje poznatky vydal Hartlaub knižne v roku 1900. Koncom 19.storočia začalo vychádzať monumentálne dielo Fauna Regni Hungariae, v ktorom boli spracované jednotlivé živočíšne skupiny. Postupne vychádzali desiatky ďalších cenných vedeckých prác, ktoré mapovali život kamzíkov, svišťov a ďalších živočíchov. K nim sa pridávali diela vedcov skúmajúcich ichtyofaunu, bezstavovce, stavovce a diela botanikov.[2]

Ochrana prírody v stredoveku bola neznámym pojmom. Donačné listiny uhorských panovníkov nezaväzovali majiteľov pozemkov, aby chránili prírodu. Tí však v rámci svojich majetkových aktivít vydávali rôzne zákazy a príkazy regulujúce ťažbu v lesoch, rybolov a odstrel zveri. Napríklad Turzovci na Orave skoncovali so živelným drancovaním a premenou lesov na pasienky, keď v roku 1615 valaským kolonistom na oravskom panstve obmedzili početné stavy oviec a určili hájnikov na ochranu lesov v blízkosti pasienkov.

Začiatky cieľavedomej ochranárskej činnosti možno datovať do poslednej tretiny 19. storočia po založení Uhorského karpatského spolku. Jeho členovia si vytýčili za cieľ hájiť kamzičiu zver. Riaditeľ kúpeľov v Starom Smokovci Eduard Blasy sa zaslúžil v roku 1881 o založenie prvého poľovníckeho ochranného spolku a v roku 1883 o úpravu hájenia kamzičej zveri. O ochrane svišťov sa hovorilo v roku 1880. Členovia Sliezskej sekcie spolku sa v roku 1888 zaviazali propagovať ochranu motýľa jasoňa (Parnassius apollo). O zarybňovanie tatranských potokov sa starala rybárska komisia spolku. Naopak veľa pozornosti však členovia spolku nevenovali iným druhom zvierat, napríklad medveďom, rysom, ktorých odstrel dokonca hodnotili priaznivo. O to viac spolok podporoval import cudzokrajných zvierat ako boli jelene vapiti, zubry, kozorožce, ktoré vypúšťalo do prírody knieža Hohenlohe. Veľké škody v lesoch robili poľskí pytliaci.[2]

Najviac úsilia venoval Uhorský karpatský spolok na likvidáciu alebo aspoň na reguláciu výpasu dobytka z podtatranských obcí v okolí tatranských osád a v Kvetnici, ktorá je časťou Velickej doliny. Dokonca si túto časť Tatier v roku 1876 prenajal a do roku 1888 čelil veľkému náporu urbárskych pastierov, ktorí sa neustále domáhali práva na pasenie.

V rámci druhovej ochrany tatranskej flóry venoval spolok najviac pozornosti plesnivcu (Leontopodium alpinum), ktorý bol výhodným obchodným artiklom, a tým aj najviac ohrozený. Keďže vedel, kde všade kšeftári plienia túto vzácnu rastlinu usiloval sa hľadať východisko v pestovaní a rozmnožovaní plesnivca v záhradníctvach a v pokusnom presádzaní do Vysokých Tatier.

Podobne ako nenamietal proti dovozu cudzokrajných zvierat, súhlasil s importom a aklimatizáciou dovezených cudzokrajných rastlín, napríklad rododendronov (Rhododendron hirsutum) z rakúskych Álp v rokoch 1880 – 1882 v Doline siedmych prameňov a na Muráni, v rokoch 1889 – 1890 vo Velickej doline a vo Veľkej Studenej doline aj na Slavkovskom štíte.

Lesný zákon č. XXXI/1879, bol prijatý v roku 1879 a platný od 1. júla 1880. Uhorský karpatský spolok pozorne sledoval jeho uplatňovanie a konštatoval jeho nedodržiavanie vo Vysokých Tatrách. Dôsledne bojoval za vyhlásenie lesov v klimatických osadách za úplne chránené. Zasadzoval sa o ochranu limby (Pinius cembra). Od roku 1900 sa spolok usiloval o zriadenie botanickej záhrady na území Tatier. Výstavba meškala pre nedostatok finančných prostriedkov, neskôr jej zriadenie znemožnila vojna. Mala byť v Tatranskej Lomnici nad Kúpeľným domom.[2]

Ochrana Vysokých Tatier formou rezervácie alebo národného parku bola za Rakúsko-Uhorska neznáma. Na poľskej strane však boli zaznamenané významnejšie aktivity. Po katastrofálnej povodni na poľskom Podhalí v roku 1884 predložil Gustaw Lettner projekt záchrany tatranských lesov ako celku. V roku 1887 bolo založené Towarzystwo Tatrzańskie – (Tatranská spoločnosť) na záchranu poľských Tatier. Boguslaw Królikowski v roku 1888 navrhoval vyhlásenie poľských Tatier za národný park.[3]

Uhorsko nemalo v tom čase nijaký štátny orgán na ochranu prírody. Po vzniku Československej republiky ochranu pamiatok a prírody dostalo do kompetencie Ministerstvo školstva a národnej osvety. Bohaté skúsenosti v tomto smere mali Zdeněk Wirth a generálny konzervátor Rudolf Maximovič.

Na Karlovej univerzite v Prahe bol v roku 1919 zriadený lektorát ochrany prírody, kde účinkovali Ján Svatopluk Procházka a potom Karel Domin. V roku 1920 na Českom vysokém učení sa angažoval Rudolf Maximovič. V roku 1919 bol v Bratislave zriadený Vládny komisariát pre ochranu pamiatok na Slovensku, ktorý viedol arch. Dušan Jurkovič a potom Dr. Ján Hofman.

Príkladom pre nové iniciatívy boli už zriadené národné parky v americkom Yellowstone (1872), Sweizer Nationalpark (1914) a iné. Vysoká vedecká úroveň československých prírodovedcov zaručovala, že ochrana prírody bude v dobrých rukách. Jedinou hlavnou prekážkou bol zatiaľ len pripravovaný zákon o prírode, v ktorom by bola presne definovaná kategória ochrany národný park. Preto sa predbežne používal termín prírodná rezervácia.[3]

V roku 1920 Ministerstvo školstva a národnej osvety poverilo Jiřího Jandu a Emila Bayera zoologickým výskumom vo Vysokých a Belianskych Tatrách. Janda výskum zakončil návrhom na vyhlásenie vtáčích rezervácií a Bayer návrhom na ochranu kamzíkov a vyhlásenie rezervácie. Janda navrhol vtáčie rezervácie, ktoré mali tvoriť Mlynická dolina, Mengusovská dolina, Zlomiská od Ostrvy až po Rinčový potok, Javorová dolina vrátane bočných odnoží ohraničená hrebeňom Belianskych Tatier od Muráňa až po Ždiarsku vidlu s prepojením na hlavný hrebeň Vysokých Tatier v Kopskom sedle. Uvažovalo sa o masíve Gelachovského štítu a o Kotline Piatich spišských plies. Keďže tieto navrhované pásma ochrany prírody zasahovali do súkromného panstva kniežaťa Chriastiana Krafta Hohenlohe, bol potrebný jeho súhlas, ktorý knieža dalo.

Emil Bayer mal zložitejšiu situáciu. Početné stavy kamzíkov boli zdecimované vojnou a pytliakmi. Ministerstvo s plnou mocou pre správu Slovenska a Zemské vojenské veliteľstvo preto vydalo v roku 1921 vyhlášku, ktorá zakazovala lov kamzíkov vo Vysokých Tatrách na dobu 10 rokov, ktorý sa v roku 1924 rozšíril na Belianske a Západné Tatry. Botanický výskum organizoval so svojimi žiakmi Karel Domin. Dr. Josef Dostál sa venoval výskumu na Liptovských holiach, Dr. Vladimír Krajina vo Vysokých Tatrách a v Nízkych Tatrách Dr. Pavel Silinger.

V roku 1921, ešte pred uzákonením ochrany kamzíkov dostal zámer zriadiť Tatranský národný park reálnu podobu. Dr. Ján Hofman zvolal v roku 1921 do Bratislavy konferenciu, ktorá mala prerokovať a schváliť plán ochrany prírodných pamiatok na Slovensku. Kompletný projekt vypracoval Rudolf Maximovič, ale L. Navrátil, riaditeľ Štátnych lesov a majetkov v Liptovskom Hrádku, predložil návrh na vyhlásenie Vysokých a Belianskych Tatier za národný park alebo rezerváciu. Južnú hranicu mala tvoriť Košicko-bohumínska železnica. Navrhované územia mali rozlohu 882 km². Návrh bol prijatý.

Počas prvej svetovej vojny tatranská príroda utrpela značné škody. Lesy boli zanedbané, rozmohli sa krádeže dreva. Pastieri necitlivo vypásali porasty, ktoré navyše trpeli kôrovcovou kalamitou. Voľnú ruku mali pytliaci, ktorí narobili veľké škody.

V rokoch 1919 – 1921 pokračovali prípravy smerujúce k vyhláseniu Tatranského národného parku. Navrátilov projekt bol prepracovaný. Územie navrhovaného národného parku bolo zväčšené o Liptovské hole, zmenou bolo to, že severnú a južnú hranicu parku mala tvoriť Cesta Slobody. Západná a severozápadná hranica mala prechádzať okrajom Suchej doliny na hrebeň Oravskej Magury.

Po vojne zanikol Uhorský karpatský spolok. Niektoré jeho činnosti prevzal novovytvorený nemecký Karpatenverein a Klub československých turistov, ktorý sa chcel venovať turistickej ochrane prírody.

Druhovú ochranu prírody zabezpečovali celoštátne úpravy, ale aj miestne normy, ktoré boli špecificky orientované na Vysoké Tatry. Celoštátna ochrana medveďa bola vyhlásená až v roku 1932. Na Orave však bol chránený už od roku 1921. V roku 1921 bola vydaná norma na ochranu plesnivca. K nej sa ešte v tom istom roku pridali župné úrady v Levoči a v Liptovskom Mikuláši, ktoré vydali osobitné nariadenia na ochranu kamzíka, svišťa a plesnivca.

Od roku 1922 viedol Referát pamiatkovej služby Ministerstva školstva a národnej osvety konzervátor Rudolf Maximovič, priekopník a zakladateľ ochrany prírody v novej Československej republike. Až do roku 1938 bol jediným pracovníkom tohto referátu. Krátko po tom, ako bol zriadený tento referát, poslanec J.V. Stejskal navrhol prvú osnovu zákona na komplexnú ochranu prírody a zriaďovanie národných parkov a prírodných rezervácií. Národné zhromaždenie návrh zamietlo pre námietky majiteľov pôdy. Aj napriek tomu sa podarilo presadiť špecializované rezervácie pre kamzičiu zver v Kôprovej doline s Nefcerkou a v Zlomiskách. Ďalšie navrhované rezervácie neboli schválené.

Poľské územné nároky vyvolávali politickú neistotu. Rozhodnutie Rady Spoločnosti národov a Medzinárodného súdneho dvora 12. marca 1924 definitívne pričlenilo Javorinu (Tatranskú Javorinu) do územia Československa.

V Krakove od 25. apríla do 6. mája 1924 prebiehalo rokovanie delimitačných komisárov, ktoré bolo zavŕšené medzinárodnou zmluvou. Príloha protokolu tejto zmluvy bola zameraná na otázky turistickej konvencie v oblasti Vysokých Tatier a o zriadení pohraničného národného parku. Bola to dôležitá podpora nových československých orgánov v úsilí o uzákonenie národného parku, ktorá mala začiatok už v roku 1919 po vzniku Československa.[3]

Československí a poľskí ochranári zvyšovali úsilie zamerané na spoločného cezhraničného národného parku. Spresňovali organizačné a vedecké zásady na vytvorenie pohraničnej rezervácie a pripravovali uzavretie bilaterálnej turistickej konvencie. Definitívnu podobu získal projekt na stretnutí vedeckých expertov 8.-9. decembra 1925 v Krakove.

Park mal byť zriadený zákonmi oboch štátov a zásadné otázky jeho správy a prevádzky sa mali riešiť medzištátne. Správu parkov mali vykonávať parkové komisie. Službu v teréne mala vykonávať parková stráž. Keď bol tento návrh uverejnený okamžite sa zdvihla vlna protestov majiteľov pozemkov. Kriticky sa k nemu stavali vojenské a poľovnícke kruhy. Najviac ho podporovali turistické organizácie. Posledné znenie projektu bolo spracované v roku 1936. Po skončení pripomienkového konania bol začiatkom roku 1938 predložený vládny návrh uznesenia o Zriadení národného parku vo Vysokých Tatrách. Mníchovské udalosti, i poľská armáda, ktorá v roku 1938 obsadila všetky bývalé sporné územia–Tešínsko, časť Kysúc, Oravy, Javorinu vrátane Bielovodskej doliny a Javorovej doliny a dediny na poľskom území, kde žila slovenská menšina.

Obsadenie časti Tatier Poľskom, vybudovanie nemeckých delostreleckých pozícií na hrebeni Belianskych Tatier, partizánske akcie, boli dostatočným dôvodom, aby sa štátne orgány Slovenskej republiky už nezaoberali prípravou vyhlásenia národného parku.[2]

Múzeum Tatranského národného parku v Tatranskej Lomnici

Po skončení druhej svetovej vojny sa opäť začalo diskutovať o vytvorení národného parku. V časopise Krásy Slovenska sa objavil Najnovší projekt Tatranského národného parku. Zverejnil ho slovenský botanik Ján Futák. Išlo o aktualizovanú a doplnenú mutáciu štúdie Prípravnej komisie pre zriadenie parku z roku 1936. Začiatkom roku 1946 Zbor povereníkov ustanovil komisiu, ktorá mala pripraviť osnovu nariadenia Slovenskej národnej rady o Tatranskom národnom parku. V roku 1947 bolo územie Vysokých Tatier vyčlenené z katastrov podtatranských obcí a tatranské obce spolu s nimi Ždiar a Javorina boli zahrnuté pod Jednotný národný výbor so sídlom v Starom Smokovci. Nastala situácia, keď prípravu zákona o národnom parku pripomienkoval len jeden administratívny orgán. Úpravou vlastníckych pomerov v duchu socialistickej legislatívy bez odškodnenia postihnutých odpadli všetky prekážky zo strany majiteľov pôdy, ktorí dovtedy boli najväčšími odporcami zriadenia národného parku. Národná rada 18. decembra 1948 prijala zákon o Tatranskom národnom parku. Novozriadenú organizáciu riadila spočiatku pri Lesnom závode Vysoké Tatry v Tatranskej Lomnici vytvorená Dočasná správa Tatranského národného parku. Po reorganizácii vznikla Správa Tatranského národného parku so sídlom v Tatranskej Lomnici. Správu národného parku v ďalších rokoch upravovali mnohé novely zákona, nariadenia a uznesenia štátnych a zákonodarných orgánov.[2]

Od roku 1972 sa pravidelne zisťuje dynamika návštevnosti územia TANAPu a jeho zaťaženia prostredia nad hornou hranicou lesa. V 70-tych rokoch 20. storočia sa vo vysokohorskom prostredí pohybovalo denne 16 – 20 tisíc návštevníkov. Vrchol bol dosiahnutý začiatkom 80. rokov (6. augusta 1981 – 26 250 osôb). Potom po roku 1989 bol zaznamenaný prudký pokles. Návrat k predošlému stavu bol zaznamenaný koncom 90. rokov. Rekordom je jeden augustový deň v roku 2015 – 24 120 návštevníkov. K najviac navštevovanejším patrí oblasť Hrebienka a Studených dolín, Skalnaté pleso, Popradské pleso, Kriváň, Rysy. Monitoring zistil, že v jeden deň sa počas vrcholiacej letnej sezóny pohybuje na území TANAPu 60 tisíc návštevníkov. V TANAPe je hustota turistických chodníkov 0,89 km/km².[4]

Návštevnosť v atraktívnych lokalitách

Na priemernej dennej návštevnosti sa podieľa dostupnosť lokalít vlakom, autobusom, lanovkou autom, atraktívnosť a dostupnosť chát alebo história tatranských vrcholov ( napríklad Rysy alebo Kriváň). [5]Tlačové správy

Odhady predchodcov hovoria, že celková návštevnosť Tatier v čase vzniku TANAPu (rok 1949) bola okolo 200 tisíc, pred rokom 1970 už takmer 2 milióny, začiatkom 80-tych rokov minulého storočia vyše 5 miliónov.[5]