Nízke Tatry

Nízke Tatry zo severu vymedzuje Hornádska kotlina (podcelok Vikartovská priekopa), Kozie chrbty (Važecký chrbát) a Podtatranská kotlina (Liptovská kotlina), na západe susedí Veľká Fatra (Revúcke podolie a Zvolen), Starohorské vrchy a krátkym úsekom Zvolenská kotlina (Bystrické podolie). Južným smerom leží Horehronské podolie (Lopejská kotlina, Bystrianske podhorie a Heľpianske podolie) a na východe Spišsko-gemerský kras (Slovenský raj).[1]

Od Starohorských vrchov delí pohorie Hiadeľské sedlo, od Slovenského raja sú oddelené Vernárskym a Kopaneckým sedlom a Vernárskou dolinou[3].

Ďumbier v pozadí s Chopkom a Chabencom

Kráľova hoľa s vysielačom na vrchole

Z geomorfologického hľadiska je pohorie súčasťou Fatransko-tatranskej oblasti. Z východu na západ sa člení na 2 významné podcelky oddelené sedlom Čertovica[4]:

• Kráľovohoľské Tatry na východe, ďalej členené na časti:
  • Kráľova hoľa
  • Predná hoľa
  • Priehyba
  • Teplická kotlina
• Ďumbierske Tatry na západe, ďalej členené na časti:
  • Ďumbier
  • Prašivá
  • Salatíny
  • Lúžňanská kotlina
  • Demänovské vrchy

Nízke Tatry geologicky zasahujú svojou západnou časťou do tatransko-fatranského pásma jadrových pohorí a na východe do veporského pásma. Veporské pásmo (s hlavnou jednotkou veporika) tu je tvorené kráľovohoľskou zónou, na východe ohraničenou muránskym zlomom. Kráľovohoľská zóna je v oblasti Nízkych Tatier tvorená premenenými horninami, hlavne pararulami a predovšetkým vyvretými horninami granitoidného charakteru – hlavne granodioritmi a tonalitmi, ktoré tvoria tzv. veporský plutón. Severne od pohorelskej línie, ktorá ju oddeľuje od kráľovohoľskej zóny, sa nachádza kraklovská zóna, tvoriaca podstatnú časť hrebeňa Kráľovohoľských Tatier. Budovaná je komplexmi premenených hornín hlavne rúl, svorov a amfibolitov. Podiel magmatických hornín je menší (napr. teleso A-typových granitov pri Hrončoku). Druhohorné usadené horniny zastupujú hlavne vápence, dolomity, sliene a pieskovce, ktoré sú tiež miestami rôzne premenené. Najvýznamnejšími štruktúrami sú tu jednotka Veľkého Boku a zvyšky heľpianskej sukcesie.[5]

Ďumbierske Tatry tvoria styčnú oblasť medzi veporským a tatransko-fatranským pásmom jadrových pohorí. Ich styčnou zónou je čertovická línia. Ďumbierske Tatry možno geologicky rozčleniť na 3 zóny: bystrickú s prevahou druhohorných usadených hornín tatrika, fatrika a hronika a silicika (príkrov Drienka), ďumbiersku tvorenú kryštalinickými horninami tatrika a reliktami obalovej sukcesie Červenej Magury a demänovskú s prevahou usadených hornín tvoriacich príkrovové telesá fatrika a hronika.[5]

Pohorie sa vyznačuje kontinentálnou horskou klímou v oblasti strání, mierne chladnou klímou v úpätných polohách a strednej časti úbočí rázsoch. Priemerná januárová teplota sa pohybuje okolo −6 °C, priemerná júlová teplota dosahuje 15,8 °C. Na ústrednom chrbte pohoria prevláda chladná až studená klíma s priemernou januárovou teplotou -7 až −9 °C a priemernou júlovou teplotou 8 až 9,3 °C. V dolinách sa pohybuje priemerná januárová teplota okolo −5 až −7 °C a priemerná júlová okolo 14 °C. Najteplejšie úpätné časti pohoria majú priemernú ročnú teplotu vzduchu asi 7,5 °C, na najvyšších vrcholoch je priemerná ročná teplota okolo 0 °C[3].

V údolných častiach je priemerný ročný úhrn zrážok okolo 900 – 1 000 mm/m², vo vrcholových 1200 – 1 600 mm/m². Kvôli prevládajúcemu vzdušnému prúdeniu majú vyšší úhrn zrážok hlavne severné svahy, pričom západná časť je mierne vlhkejšia ako východná. Snehová pokrývka dosahujúca nad hranicou lesa hrúbku do 2 m sa drží 110 – 210 dní v roku[3].