Javorová dolina (Vysoké Tatry)

Hlavná os doliny je dlhá asi 10 km, povrch doliny je 27,8 km². Od severu od Tatranskej Javoriny sa ťahá južným smerom. Začiatok Javorovej doliny prechádza pekným lesnatým terénom, v strede doliny vystrieda les kosodrevina. Až v závere, nad pásmom kosodreviny, sa začína dvíhať v strmšie výšvihy do Zadnej Javorovej doliny, odkiaľ strmo vystupuje až do sedla Sedielko. V závere sa stáča na juhovýchod až východ. Dolina má množstvo vedľajších dolín a doliniek. Od západu sú to dolinka Javorinka, Zelená dolina, Žabia Javorová dolina, v závere Zadná Javorová dolina. Vo východnej časti Suchá dolina, Čierna dolina, ktorá sa delí na Ľadovú dolinku a Baraniu dolinku. Na sever je pomerne veľká Kolová dolina s dvoma odnožami Kotlinkou pod bránami a Kotlinkou pod sedlom. Jahňací kotol a Zadné Meďodoly tvoria najsevernejšie odnože Javorovej doliny. Okrem Zadných Meďodolov, sú prísnou prírodnou rezerváciou, do ktorej turisti nemajú prístup. Uzáver Javorovej doliny od západu, od Bielovodskej doliny, tvorí masív Širokej, ktorej hrebeň sa tiahne na sever, až nad Tatranskú Javorinu. Od Širokej juhovýchodným smerom sa tiahne hrebeň cez Štít nad Zelenou dolinkou, Žabí vrch, potom pokračuje skalný hrebeň Javorových veží na Malý Javorový štít, na hlavný hrebeň Vysokých Tatier. Tu sa uzáver doliny stáča na juh, prechádza hlavným hrebeňom cez dva vrcholy Javorových štítov, Ostrého štítu na Širokú vežu, kde sa láme na sever a cez Malý Ľadový štít sa otáča na východ. Na vyššej Baranej strážnici sa hrebeň opäť otáča na sever cez Čierny štít, Kolový štít, Jahňací štít a Kopské sedlo a nakoniec uzáver Javorovej doliny sa napája na oblasť Belianskych Tatier.[1]

• Javorinka
• Rígľová voda
• Žabí potok javorový
• Zelený potok
• Svišťový potok
• Široký potok
• Čierny potok
• Meďodolský potok[2]

• Čierne Javorové pleso (Čierna dolina (javorová))
• Kolové pleso (Kolová dolina)
• Malé Žabie Javorové pleso (Žabia Javorová dolina)
• Nižné Žabie pleso (Zadná Javorová dolina)
• Zelené Javorové pleso (Zelená Javorová dolinka)
• Žabie Javorové pleso (Zadná Javorová dolina)
• Malé Tiché pleso (Široká dolina)
• Tiché pleso (Široká dolina)
• Zadné rígľové oko (Zadná Javorová dolina)
• Predné rígľové oko(Zadná Javorová dolina)
• Suché oko (Zadná Javorová dolina)[2]

Názov platí pre celý komplex doliny, aj keď jej horná časť má osobitné označenie Zadná Javorová dolina, niekedy Zadná dolina Javorová alebo Zadná dolina. Názov nesie podľa javorov, ktoré v okolitých lesoch rástli viac ako dnes. Lesy niekdajšieho javorinského panstva značne utrpeli ťažbou pre potreby historických lepenkární, pálením dreveného uhlia a holorubmi. Zastúpenie javora je dnes nevýrazné alebo chýba vôbec.[2]

V Javorovej doline je typická tatranská vegetácia. Vo vyšších partiách doliny prevláda borovica a kosodrevina. Žulový a vápencový podklad poskytuje dobré podmienky pre rast rozmanitej flóry. V jej okolí rástli ešte v 18. storočí hlboké lesy. Novousadlíci si v nich so súhlasom zemepánov vytvárali klčoviská, ktoré obrábali a spásavali. Mnohé sa dodnes zachovali, ale hospodársky sa už nevyužívajú. Z pomedzi nich sú tu napríklad: Gomboošova poľana, Valkova poľana, Kašinova poľana, Salašisko, Bor, Skorušniak, Mackova poľana, Glutova poľana, Poľana pod Muráňom, Javorinská poľana, Javorová poľana, Javorová lúka, Kubalova poľana, Michalčiná, Široká poľana, Suchá poľana, Poľana pod Úplazom.[2]

V ústí Javorovej doliny leží Tatranská Javorina. Až do roku 1879 bola súčasťou lendackého panstva, inač dunajského veľkostatku. Roku 1759 založili majitelia veľkostatku Horváthovci z Plavča v Tatranskej Javorine železné huty a hámre. Zamestnanci železiarní a uhliari, ktorí podnik zásobovali dreveným uhlím z blízkych lesov, boli prví stáli obyvatelia Tatranskej Javoriny. Pred rokom 1879 javorinský chotár a aj s obcou Lendak vlastnila rodina Salomonovcov. Železné štôlne v Javorovej doline už neprinášali veľa úžitku, ale aj napriek tomu Salomonovci v roku 1837 železiarsky podnik rozšírili. Pokus o zintenzívnenie výroby železa bol márny. Drahý a náročný dovoz rudy zo vzdialenejších spišských a gemerských baní viedol k úpadku a k likvidácii podniku. Preto železiarne prebudovali na lepenkárne a po šesťdesiatročnej prevádzke zrušili.

V roku 1879 od Salomonovcov odkúpil ich majetky Christian Hohenlohe.[3] Patrila mu v rokoch 1789 – 1936. Tatranskú javorinu pretvoril na lesnícku osadu a sídlo tatranských a tokajských častí svojho veľkostatku. Založil tu zverník a nechal si tu vybudovať poľovnícky kaštieľ. Po desiatich rokoch chovu a hájenia zveri začal poľovať. Na poľovačkách sa zúčastňovala aristokracia z celej Európy. Za 22 rokov padlo na území veľkostatku oficiálne 252 kusov čiernej, 251 srnčej a 52 jelenej zveri, 194 kamzíkov, 11 medveďov, 34 rysov, 251 líšok, 838 zajacov, 13 jazvecov, 274 kún, 34 lasíc, 54 tchorov, 150 vydier, 50 hlucháňov, 3 tetrovy, 54 orlov skalných, 19 orlov krikľavých a tisícky kusov rôznych iných zvierat. Maximálna poľovnícka aktivita bola v rokoch 1896 – 1900. Hohenlohe veľmi rád strieľal kamzíkov. Prvé tri kusy zastrelil 3. septembra 1879 na Muráni. Najaktívnejšie sa na nich poľovalo v rokoch 1886, 1895 a 1900. Vtedy zastrelil 121 capov a 73 kôz. Stávalo sa, že zabil 5 kamzíkov za deň.[4]

Napriek tomu, že jeho dobové poznatky o ochrane prírody neboli na dnešnej úrovni a jeho hlavným záujmom bolo poľovníctvo, ním a jeho personálom spravované územie, predstavovalo pri vzniku TANAPu a dodnes predstavuje prírodne najzachovalejšie a najhodnotnejšie časti TANAPu. Navyše, mnohé "jeho" prírodoochranné opatrenia plynule prešli i do prírodoochranných zásad nielen samotného TANAPu, ale ako funkčné sú dnes známe z národných parkov v celom svete.[2]

V roku 1936 prešlo javorinské panstvo do vlastníctva československého štátu a dnes tvoria značnú časť obyvateľstva zamestnanci Štátnych lesov TANAPu a ľudia pracujúci v cestovnom ruchu.

V predvečer 2. svetovej vojny, Poľsko v dôsledku Mníchovskej dohody a Viedenskej arbitráže obsadilo severné časti Slovenska okolo Suchej Hory, Hladovky a Javoriny, ako aj územie okolo Lesnice v Pieninách a malé územia okolo Skalitého, a tiež malé územia okolo hraníc (oficiálne získali tieto územia 1. novembra 1938). Dňa 27. sep­tem­bra 1938 poľ­ské voj­ská vstú­pili do Javo­riny, anek­tu­júc v mene Poľ­skej repub­liky úze­mie o roz­lohe okolo 110 km² v oblasti sever­ných sva­hov Vyso­kých a Belian­skych Tatier a ich bez­pro­stred­ného okolia.[5] Od 27. novembra 1938 do 1. septembra 1939 tvo­rila Javo­rina (od roku 1993 Tatranská Javo­rina) s osa­dami Lysá Poľana, Pods­pády a Voj­ta­sova s pri­ľah­lou oblas­ťou Vyso­kých a Belian­skych Tatier teri­to­riálnu súčasť Poľ­skej republiky.[6]. Po vypuknutí 2. svetovej vojny, Slovensko spolu s Nemeckom a Sovietskym zväzom napadlo Poľsko, hoci úloha Slovenskej armády bola len symbolická. Výmenou za to získalo späť územia stratené roku 1938 a tiež územia stratené roku 1920. K opätovnému pripojeniu územia oficiálne došlo 24. novembra 1939 podpísaním dohody Ribbentropp-Černák.

Vedie ňou zeleno značkovaný turistický chodník z Tatranskej Javoriny cez Sedielko (2 372 m n. m.) na Téryho chatu a ďalej až do Starého Smokovca.[7]

Dolnou časťou doliny vedie bezbariérový turistický chodník, vhodný pre ľudí so zníženou mobilitou a imobilných. Má dĺžku 1,9 km, končí pri horárni Podmuráň a jeho povrch tvorí zhutnený štrk.[8][9]

V júli 2018 bola dolina pri silných dažďoch zaplavená riekou a odniesla celý chodník aj s mostíkmi. Odvtedy je zatvorená pre turistov až do odvolania (uzávera stále platí 6.9.2019).

• 
  Javorová dolina
• 
  Javorová dolina
• 
  Zadná Javorová dolina
• 
  Potok Javorinka

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Javorová dolina (Vysoké Tatry)

• Poloha na turistickej mape