Česko-slovensko-poľský spor o Oravu a Spiš

Mapa národnostného zloženia Uhorska podľa sčítania ľudu v roku 1880, ukazujúci slovanské obyvateľstvo Oravy a Spiša ako Slovákov (v prípade Spiša malú časť tiež ako Rusínov).jpg

V čase Rakúska-Uhorska boli Orava aj Spiš súčasťou Uhorska, každá ako zvláštna župa (Árva a Szepes). Obe tieto župy na severe hraničili s rakúskou časťou monarchie, konkrétne s rakúskou korunnou krajinou Halič, obývanou v tejto svojej časti Poliakmi. Miestne obyvateľstvo severnej časti Oravy a Spiša, "Gorali", malo bližšie ku Slovákom ako k Poliakom. Poľskí národoveckí pracovníci z Podhalia a poľského národného strediska v Krakove sa o obe oblasti začali zaujímať až v prvom desaťročí 20. storočia.[1] Z poľského pohľadu boli miestni obyvatelia národnostne neuvedomelí, pomaďarčení, resp. poslovenčení Poliaci.[2] Príslušnosť miestneho obyvateľstva k Poliakom bola odvodzovaná z prítomnosti poľských jazykových prvkov v miestnych nárečiach.[3]

Počas prvej svetovej vojny sa začala medzi Poliakmi objavovať požiadavka pripojenia Oravy i Spiša k budúcemu poľskému štátu.[1]

Novovytvorené Slovensko a bývalej uhorskej župy

V októbri 1918 začali poľskí autori písať o údajne až troch stovkách tisícoch Poliakov žijúcich na území Oravy, Spiša, ale aj Liptova a Čadčianska.[1] 27. októbra 1918 prijalo zhromaždenie poľských obyvateľov Těšínska v Těšíne rezolúciu, v ktorej vyzvalo poľské orgány, aby žiadali pripojenie Oravy a Spiša k Poľsku. 5. novembra 1918 sa v Jablonke na Orave zišlo z iniciatívy Ferdinanda Machaya zhromaždenie propoľských obyvateľov a schválilo proklamáciu o pripojení Oravy, Spiša a Čadčianska k Poľsku.[1] Zvolilo tiež poľský Národný výbor obrany Oravy (Komitet Narodowy Obrony Orawy) a žiadalo o vyslanie poľských vojenských jednotiek na Oravu. Poľské vojsko potom v nasledujúcich dňoch Oravu obsadilo.[4] V polovici novembri 1918 sa obdobne v Starej Ľubovni na Spiši utvoril poľský Národný výbor obrany Spiša (Komitet Narodowy Obrony Spisza) a v polovici decembra 1918 vstúpilo poľské vojsko aj na Spiš.[4]

Uhry a Maďarsko po Trianonskej zmluve

Obe poľské vojenské akcie boli v rozpore so stanoviskom Dohody z 5. decembra 1918, v ktorom bola za demarkačnú líniu Slovenska určená stará krajinská hranica Haličsko-uhorská. Vzhľadom k tradičnému poľsko-maďarskému spojenectvu neboli obe vojenské akcie prijímané jednoznačne ani v samotnom Poľsku - poľskí zástupcovia v Budapešti uistili maďarskú vládu, že k vstupu poľského vojska na uhorské územie došlo bez vedomia poľskej vlády a že toto obsadenie nie je namierené proti územnej integrite krajín svätoštefanskej koruny.[4]

Poľsko na obsadených územiach Oravy a Spiša vypísalo na koniec januára 1919 konanie volieb do poľského Sejmu. Pretože by tieto voľby znamenali faktický výkon štátnej suverenity nad obsadeným územím a táto skutočnosť by mohla priniesť Poľsku výhodu pri rokovaniach o definitíve delimitácie hraníc, česko-slovenské orgány sa snažili konaniu týchto volieb na spornom území zabrániť.[4] Česko-Slovensko sa obrátilo s protestom proti poľskému postupu k náčelníkovi vojenskej misie Dohody v Budapešti, ktorý nariadil vypratanie Poľskom obsadeného územia do 13. januára 1919. 23. decembra 1918 došlo na Spiši pri Vyšných Hágoch k prestrelke československých a poľských oddielov. V obci Oravská Polhora na Orave začali poľské oddiely streľbu do dedinčanov, čo spôsobilo výrazný odklon sympatií miestneho obyvateľstva od Poľska.[4] 24. decembra 1918 bolo uzavreté v Poprade prímerie a uzavretá zmluva o demarkačnej línii, odkazujúca konečné vytýčenie hraníc na parížsku mierovú konferenciu. V polovici januára 1919 bolo fakticky celé sporné územie na Orave a Spiši pod kontrolou Československa.[4]

Slovenská delegácia na bilaterálnych rokovaniach v Krakove

Na mierovej konferencii v Paríži sa najväčšia pozornosť pri rokovaniach o česko-slovensko-poľských územných sporoch sústredila na Tešínsko - oba štáty sa tam práve stretli v krátkej, ale krvavej sedemdňovej vojne a jeho hospodársky a strategický význam bol výrazne vyšší ako význam ostatných Poľskom nárokovaných území.[5] 12. februára 1919 dorazila do Těšína osobitná Medzispojenecká komisia k riešeniu česko-slovensko-poľských územných sporov.[5] K riešeniu sporu ale nedošlo. Pokus riešiť sporné otázky dvojstranným česko-slovensko-poľským konaním v Krakove úplne stroskotal. Uvažovalo o riešení na základe plebiscitu, ktorý mal na Slovensku prebehnúť na Orave a v časti Spiša.[6]

Vzťahy Česko-Slovenska a Poľska boli nevyriešenými územnými spormi značne poznačené a viedli k vzájomnému nepriateľstvu. V prípade Slovenska Poľsko podporovalo tie skupiny slovenských politikov, ktoré sa stavali priaznivo k zotrvaniu Slovenska vo zväzku s Maďarskom a skúmalo možnosti využitia slovenských politických síl, ktoré by vyžadovali slovenskú nezávislosť, Slovensko-maďarskú federáciu či príklon Slovenska k Poľsku namiesto Česku.[7] Niektorí z týchto slovenských politikov sa stavali priaznivo k odovzdaniu sporných území Oravy a Spiša Poľsku.[7]

Na situáciu mala vplyv aj Rusko-poľská vojna, prebiehajúca od februára 1919. V čase obsadenia Kyjeva poľskými vojskami síce nadhodil poľský diplomat E. Pilz v Paríži možnosť riešenia sporu arbitrážou a Edvard Beneš súhlasil, ale poľská strana ako celok sa toto riešenie zdráhala prijať. Ako sa ale menila situácia na fronte v poľský neprospech, územné spory s Česko-Slovenskom strácali v Poľsku na dôležitosti. Pomoc Poľsku vo vojne bola navyše viazaná na jeho súhlas s prijatím arbitráže vo všetkých doteraz nevyriešených otázkach poľských hraníc.

Veľvyslanecká konferencia vydala rozhodnutie o česko-slovensko-poľských hraniciach, vrátane Oravy a Spiša, 28. júla 1920. Na slovensku boli požiadavky Poľska zohľadnené v obmedzenej miere. Poľsko získalo 20% územia Oravy s obcami Sŕnie, Podvlk, Harkabúz, Nižná Zubrica, Vyšná Zubrica, Orávka, Bukovina-Podsklé, Pekelník, Jablonka, Chyžné, Hladovka, Suchá Hora, Vyšná Lipnica a časť Nižnej Lipnice, a 4,2% územia Spiša (teraz tzv. Poľský Spiš) s obcami Nová Belá, Fridman s (osadou Falštín), Krempachy, Tribš, Durštín, Čierna Hora, Jurgov, Repiská, Vyšné Lapše, Nižné Lapše, Nedeca, Kacvín a Lapšanka.[8] Česko-slovenská strana rozhodnutie napriek svojmu nesúhlasu podpísala ten istý deň a poľská 31. júla 1920. Poľská strana súčasne odovzdala slávnostné výhrady, ktoré kritizovali nerešpektovanie národnostných pomerov pri stanovení hraníc.

Arbitrážne rozhodnutie sa stretlo s prejavmi nesúhlasu v oboch štátoch. V Česko-Slovensku bol Edvard Beneš tvrdo kritizovaný za opustenie historickej hranice a slovenskí autonomisti využívali odstúpenie časti Oravy a Spiša k protičeskej agitácii.[9]

Na začiatku 20. rokov 20. storočia sa začali česko-slovensko-poľské vzťahy čiastočne zlepšovať. V roku 1921 došlo medzi oboma štátmi k uzavretiu hospodárskej dohody a politickej zmluvy, ich ratifikácia však bola v Poľsku vďaka aktivite politických kruhov z Tešínska a Krakova odkladaná.[9] Poľsko súčasne pokračovalo v podpore slovenskej iredenty. Česko-Slovensko obdobným spôsobom podporovalo ukrajinských separatistov požadujúcich revíziu východných hraníc Poľska.[9]

Medzi oboma štátmi ďalej prepukol spor o spišskú obec Javorinu. Rozhraničovacia komisia navrhla výmenu území obce Lipnice na Orave za územie obcí Hladovka a Suchá Hora a oba štáty tento návrh prijali. Česko-slovenská strana však odmietla poľský požiadavku na pričlenenie Javoriny, časti katastra obce Jurgov a časti katastra obce Ždiar na Spiši bez náhrady k Poľsku.[10] Poľsko potom ponúklo výmenou za Javorinu obce Kacvín a Nedeca, ale Česko-Slovensko nepristúpilo ani na tento návrh, hoci bol podporený odporúčaním delimitačnej komisie.[10] Česko-Slovensko sa pridržiavalo stanoviska, podľa ktorého záležitosť Javoriny už vyriešilo rozhodnutie arbitráže vo Spa a Javorina tak nemôže byť predmetom delimitácie. Poľská verejná mienka však záležitosť Javoriny vnímala ako nedostatok dobrej vôle na česko-slovenskej strane a požadovala pripojenie Javoriny ako kompenzáciu za podľa jej názoru nespravodlivé rozhodnutie arbitráže o česko-slovensko-poľských hraniciach na Těšínsku.[10]

Spor o Javorinu prerástol zo sporu o hraničné úpravy v otázku prestíže oboch štátov. Konferencia veľvyslancov rozhodnutie v spore preniesla na Spoločnosť národov s odporúčaním odovzdať spor medzinárodnému súdu v Haagu. Podľa rozhodnutia tohto súdu bolo rozhodnutie arbitráže v Spa definitívne, delimitačná komisia však môže odporučiť drobné zmeny. Poľsko potom predložilo Rade Spoločnosti národov stanovisko, podľa ktorého bolo odporúčanie delimitačnej komisie o výmene časti Javoriny za Kacvín a Nedecu v kompetencii delimitačnej komisie. 17. decembra 1923 Rada Spoločnosti národov nepodporila poľské stanovisko a Javorina zostala v celom svojom katastri súčasťou Česko-Slovenska.[10]

Mapa ukazujúca časť slovenskej Oravy pričlenenú v roku 1938 k Poľsku

Mapa ukazujúca časť slovenského Spiša pričlenenú v roku 1938 k Poľsku

Po vojenskom obsadení a anexii Tešínska (vrátane malého pruhu Čadčianska pri dnešných česko-slovenských hraniciach) Poľskom v októbri 1938 pokračovali poľské snahy o "komplexné riešenie "česko-slovenského problému.[11] Poľsko podporovalo slovenskú iredentu a vyhlásenie slovenskej nezávislosti.[11] Keďže však slovenskí iredentisti nepostupovali z poľského pohľadu dostatočne rýchlo a rástol nemecký záujem o Slovensko, bola v Poľsku zahájená propagandistická kampaň na podporu poľských územných nárokov na Orave a Spiši. Vznikol Výbor pre pomoc Spišu, Orave a Kysuciam a Výbor zjednotených Poliakov na Orave. Bolo požadované pripojenie územia o celkovej rozlohe niekoľkých tisícov kilometrov štvorcových s viac ako stotisíc obyvateľmi.[12]

Poľská vláda odovzdala svoje územné požiadavky nie do Prahy, ale priamo do Bratislavy. Týkali sa územia v okolí Čadce, časti tatranských lesov, Javoriny, Pienín na Dunajci, rieky Poprad a ďalších miest, s celkom približne 6000 obyvateľmi.[12] Slovenská autonómna vláda poľskú nótu odmietla a navrhla rokovania na základe etnického princípu. Nasledovalo poľské ultimátum a autonómna slovenská aj česko-slovenská vláda, ktoré v tom čase stáli pred vyriešením územných sporov s Maďarskom, hrozbe použitia sily ustúpili.[12] Česko-slovenská strana sa vzdala možnosti riešiť spor cestou plebiscitu a bola vytvorená delimitačná komisia na určenie priebehu hraníc. Česko-slovenských zástupcov v delimitačnej komisii vymenovala slovenská autonómna vláda.[13] Komisia pracovala v nepriateľsky ladenom prostredí, za spontánnych, ale aj organizovaných protestov miestneho obyvateľstva proti pripojeniu k Poľsku.[13]

24. novembra 1938 zaútočil v Oravskom Podzámku zhromaždený dav kamením na autobus s poľskou delegáciou a poľská vláda obratom oznámila, že v záujme zabezpečenia pokoja bude sporné územie obsadené poľskou armádou. Nasledujúceho dopoludnia zahájila Samostatná operačná skupina „Sliezsko“ poľskej armády vstup do Čadčianska, stráženého zosilnenou obranou česko-slovenskej armády. Nastali urputné ústupové boje so zapojením delostrelectva a bombardérov. Ďalší deň bola oblasť obsadená poľským vojskom. K podobnému stretu došlo v blízkosti Javoriny.[13] 30. novembra 1938 bol podpísaný delimitačný protokol. Česko-Slovensko stratilo na slovensku územie o celkovej rozlohe 226 km² so 4280 obyvateľmi.[13] Poľské úrady začali na anektovanom území vykonávať násilnú asimiláciu obyvateľstva. Poľština bola zavedená ako jediná úradná reč a príslušníci slovenskej inteligencie boli z územia vysídľovaní.[14]

Po vyhlásení samostatného Slovenského štátu sa začalo Slovensko po boku svojho nemeckého spojenca pripravovať na znovuzískanie území odstúpených Poľsku. V auguste 1939 prekročila nemecká armáda rieku Váh a premiestnila sa pod Oravu, Spiš a Tatry. Na slovensku začala protipoľská kampaň a začali otvorené prípravy na vojnu. Do slovenskej armády boli povolané záložné ročníky a Hlinkove gardy posilnili slovenské pohraničné jednotky. Množili sa pohraničnej incidenty, slovenskí gardisti prepadli tunely pri Mostoch u Jablunkova (vtedy súčasť poľského záboru na Těšínska v roku 1938) a Lupkova.[15] 22. augusta 1939 sa v Bratislave konala mohutná protipoľská demonštrácia s požiadavkou návratu Slovensko-poľskej hranice na starú zemskú hranicu uhorsko-haličskú, ktorá vyvrcholila protižidovskými útokmi. V noci toho istého dňa sfanatizovaný dav zdemoloval byt poľského veľvyslanca v Bratislave.[15]

Mapka správneho rozdelenia Slovenského štátu, vrátane oblastí Oravy a Spiša, anektovaných Slovenským štátom po invázii do Poľska

1. septembra 1939 zavčas ráno započal nemecký útok na Poľsko. Na úseku nemeckého armádneho zoskupenia "Juh", kde útočila 14. nemecká armáda generála Lista, zaútočila aj slovenská poľná armáda „Bernolák“ o sile troch divízií a jednej rýchlej skupiny (celkom bolo zmobilizovaných 51306 mužov).[16] Zo slovenských letísk štartovali lietadlá Luftwaffe, bombardujúce Krakov a Varšavu. Bojov sa zúčastnili aj tri slovenské letky - 39. a 45. stíhacia letka a 16. pozorovacia letka. Na poľskej strane naopak bojovala Légia Čechov a Slovákov, ktorá sa v Poľsku sformovala ako súčasť česko-slovenského zahraničného odboja. 18 vojakov slovenskej armády padlo, 46 bolo ranených a 11 bolo nezvestných.[17] Po ukončení bojov sa v Zakopanom sa konala prehliadka slovenských vojsk.[18]

21. novembra 1939 bola podpísaná Slovensko-nemecká zmluva o vzájomných hraniciach a sporné územia Oravy a Spiša (vrátane územia pririeknutého Poľsku v roku 1920) sa stali súčasťou Slovenského štátu. Slovensko tak získalo územie o rozsahu 770 km² s 34509 obyvateľmi. Konečná delimitácia hraníc prebehla v rokoch 1941 až 1943.[19]

Po druhej svetovej vojne stálo Česko-Slovensko primárne na pozícii zachovania svojich predmníchovských hraníc, preto tiež nenárokoval tú časť Oravy a Spiša, ktorú Slovenský štát anektoval v roku 1939. 20. mája 1945 bola v Trstenej podpísaná dohoda o vrátení týchto území Poľsku a nasledujúceho dňa česko-slovenská pohraničná stráž ustúpila na predmníchovské česko-slovenské hranice.[20] Obyvateľstvo odstúpeného územia proti jeho odovzdaniu Poľsku protestovalo a prialo si zostať na Slovensku.[20] Poľská správa bola na vypratanom území zavedená začiatkom júla 1945. Na niekoľkých miestach došlo k zrážkam poľských a slovenských milícií, situáciu upokojil až príchod poľského vojska 17. júla 1945.[20] Podľa slovenských prameňov na Slovensko v tom čase z vyprataného územia odišlo asi 15 000 miestnych obyvateľov.[20]

Po druhej svetovej vojne začalo Poľsko opäť požadovať pripojenie aj česko-slovenského Těšínska k Poľsku. Hlavným argumentom Poľska bola požiadavka na vytvorenie poľského národnostne homogénneho štátu, ktorý by (po tom, čo bolo Poľsko nútené odstúpiť Sovietskemu zväzu veľkú časť svojich východných území, osídlených bielorusmi a ukrajincami) vo svojich hraniciach zahŕňal všetky oblasti osídlené Poliakmi. V dôsledku posunu hraníc Poľska na Odru a Nisu vznikli súčasne ďalšie česko-slovensko-poľské spory o bývalé nemecké územie Kladska, Hlubčicka a Ratibořska, na ktorých žila česká menšina, ale ktoré Sovietsky zväz odovzdal do správy Poľsku. Po mnohých bezvýsledných rokovaniach bola nakoniec na zásah Sovietskeho zväzu v roku 1947 podpísaná medzi Česko-Slovenskom a Poľskom zmluva o priateľstve a vzájomnej pomoci. Podpis zmluvy ukľudnil situáciu, aj keď vzájomné napätie pretrvávalo.

Všetky česko-slovensko-poľské pohraničné spory, teda aj spor o Oravu a Spiš, s konečnou platnosťou ukončila Zmluva medzi Česko-slovenskou republikou a Poľskou ľudovou republikou o konečnom vytýčení štátnych hraníc, podpísaná vo Varšave 13. júna 1958. Táto zmluva bola 17. októbra 1958 ratifikovaná Národným zhromaždením Česko-slovenskej republiky, a to ústavným zákonom č. 62/1958 Zb. o konečnom vytýčení štátnych hraníc s Poľskou ľudovou republikou. Platnosť zmluva nadobudla 14. februára 1959.

1. Borák, Žáček (1993), str. 3.
2. Marek Sobczyński, Beata Zawadzka: Orawa Polska. Problemy geograficzno-polityczne i społeczne, str. 16. (pdf)
3. Kárník (2008), str. 57.
4. Borák, Žáček (1993), str. 7.
5. Borák, Žáček (1993), str. 10.
6. Borák, Žáček (1993), str. 11.
7. Borák, Žáček (1993), str. 12.
8. Borák, Žáček (1993), str. 13.
9. Borák, Žáček (1993), str. 14.
10. Borák, Žáček (1993), str. 15.
11. Borák, Žáček (1993), str. 19.
12. Borák, Žáček (1993), str. 20.
13. Borák, Žáček (1993), str. 21.
14. Borák, Žáček (1993), str. 22.
15. Borák, Žáček (1993), str. 23.
16. Kliment, Nakládal (2003), str. 80.
17. Kliment, Nakládal (2003), str. 83.
18. Borák, Žáček (1993), str. 24 a 25.
19. Borák, Žáček (1993), str. 26.
20. Borák, Žáček (1993), str. 28.

• BORÁK, Mečislav; ŽÁČEK, Rudolf. „Ukradené“ vesnice. Český Těšín : Muzeum Těšínska, 1993. ISBN 80-85491-43-5.
• FRIEDL, Jiří; JIRÁSEK, Zdeněk. Rozpačité spojenectví. Československo-polské vztahy v letech 1945-1949. Praha : Aleš Skřivan ml., 2008. ISBN 978-80-86493-23-7.
• KAPLAN, Karel. Pravda o Československu 1945-1948. Praha : Panorama, 1990. ISBN 80-7038-193-08 Chybné ISBN.
• KÁRNÍK, Zdeněk. Malé dějiny československé (1867-1939). Praha : Dokořán, 2007. ISBN 978-80-7363-146-8.
• KLIMENT, Charles K.; NAKLÁDAL, Břetislav. Slovenská armáda 1939-1945. Praha : Naše vojsko, 2003. ISBN 80-206-0596-7.
• PEROUTKA, Ferdinand. Budování státu I.-IV.. Praha : Academia, 2003. ISBN 80-200-1121-8.

• Česko-slovensko-poľský spor o Tešínsko
• Poľná armáda „Bernolák“
• Samostatná operačná skupina "Sliezsko"
• Mezimoří
• Dmowského línia
• Slovenská menšina v Poľsku

• Československo-poľský konflikt pri Čadci v novembri 1938
• Hranice na severe Slovenska v premenách času - recenzia knihy Severná hranica Slovenska: slovenskí Goral od M. András (v slovenskom zborníku Slavica Slovaca 2/2008)
• Úloha cirkvi v zápase o národnú identitu obyvateľstva severného Spiša a Oravy v rokoch 1918-1939 - štúdie P. Matula na stránkach on-line časopisu Človek a spoločnosť 4/2007
• Marek Sobczyński, Beata Zawadzka: Orawa Poľska. Problemy geograficzny-polityczna aj społeczne
• Marek Grocholski, Józef Figura, Jolanta Flach: Orawa i Spisz

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Československo-polský spor o Oravu a Spiš na českej Wikipédii.