Tichá dolina (Vysoké Tatry)

S menom doliny sa vo forme Tychy Thal v literatúre po prvý raz stretávame v Sydowovom cestopise z roku 1830. S najväčšou pravdepodobnosťou jej dali meno ľudia, ktorí tu žili a pracovali. Vtedy bola Tichá dolina ešte rušným pastierskym areálom podtatranských dedín, takže jej pomenovanie nemohlo súvisieť s tichom, ktoré by v nej bolo panovalo. Je oveľa pravdepodobnejšie, že pôvodným nositeľom bol Tichý potok. Tichý tok potoka, ktorý má len mierny a pokojný spád až nápadne kontrastuje so zurčaním väčšiny tatranských potokov. Názov doliny je aj v iných jazykoch rovnakého významu. Maďari a Nemci ho ani neprekladali a odvodzovali priamo zo slovenského znenia.[1]

Jej hlavná os vysiela do strán 24 bočných dolín a žľabov. Je tu Kôprovnica, Grapy, Krížna dolina, Tomanovská dolina, Špania dolina, Temná Tichá dolina , Zadná Tichá dolina. Ďalej sú to: Malé Licierovo, Veľké Licierovo, Zadné Licierovo, Magurský žľab, Žľab Pitnej vody a ďalšie.

Bočné doliny zbiehajú do trógu Tichej doliny väčšinou závesno-schodovitými terasami Posledné, würmské zaľadnenie vytváralo v uzávere Tichej doliny, vrátane bočných dolín, asi 5,5 km dlhý ľadovec, ktorý mal hrúbku až 130 m. Dolina je obkolesená hrebeňmi Veľkej kopy, hlavným hrebeňom Vysokých Tatier od Hladkého štítu (2 065 m n. m.) cez Svinicu (2 301 m n. m.) až po Ľaliové sedlo (1 947 m n. m.) a ďalej od Kasprového vrchu (1 984,9 m n. m.) hrebeňom Červených vrchov po Tomanovské sedlo (1 685,9 m n. m.) na Tomanovú (1 977,3 m n. m.), Smrečiny (2 068,2 m n. m.), Veľkú Kamenistú (2 127,4 m n. m.) a cez Grešovo (1 911,5 m n. m.) a Hrebeň Hlina na Žeruchu (1 381,2 m n. m.) a Jedlinami spadá k sútoku Tichého a Kôprovského potoka.

Dolina vďaka ľadovcovej modelácii má 5 pliesok. Dve sú v Kamennej Tichej: Vyšné Valentkovo pleso v nadmorskej výške 1 890 m n. m. má rozmery približne 7x3 m, s hĺbkou okolo 0,5 m a leží pod stenami Svinice za skalnou bulou. Nie je stále a v lete vysychá. Valentkovo pliesko v nadmorskej výške okolo 1 800 m je trvácnejšie a zásobuje Valentkov potok stekajúci do Tichej doliny. V Tomanovskej doline ležia tri Tomanovské plesá. Sú to plytké stále plieska. Táto dolina patrí geograficky do Západných Tatier, je odnožou Tichej doliny. Vo vrchnotriasových sedimentoch Červených vrchov je známy nález stopy druhohorného dinosaura Coelurosauriichnus tatricus.

Národná prírodná rezervácia bola vyhlásená Vyhláškou Slovenskej komisie pre životné prostredie č. 166/1991 Z. z., zo dňa 15. 1. 1991. Je to ochranársky jedna z najvýznamnejších oblastí Tatier. Ukážka príkrovovej stavby Tatier, prvé paleontologické nálezy suchozemskej mezozoickej fauny a flóry na Slovensku, vysokohorský kras, pramenisková oblasť Belej, reprezentatívne povodie UNESCO. Mimoriadne vzácna flóra - mnoho endemitov a reliktov.

Tichá dolina bola v minulosti exploatovaná pastiersky, rúbaním i vypaľovaním lesa, ale tiež bansky. Stopy po baníckej činnosti sú najmä v Španej a Tomanovskej doline. Odlesnenie spôsobilo lavinóznosť svahov v Tichej doline. Veľké snehové lavíny tu majú svoje dráhy prebiehajúce až cez dno doliny. Rozsiahlosť jej územia 5966,64 ha tu dáva bohaté možnosti faune i flóre TANAPu, pretože dolina je riedko osídlená ľuďmi. Dolina je aj geologicky pestrá. Tichá dolina bola oddávna spojnicou medzi Liptovom a poľským Podhalím. To sa potvrdilo i počas II. svetovej vojny, keď najmä touto dolinou prechádzali poľskí kuriéri Armii Krajowej. Rozsiahlosť doliny poskytovala úkryt utečencom i partizánskym skupinám. Počas II. svetovej vojny tu zahynulo rôznou smrťou viacero osôb. Na svahoch Kňazovej nad Vyšnými Nohavicami havarovalo 30. júna 1944 nemecké lietadlo Junkers Ju 52, ktorého trosky sú tam dodnes, z posádky však nik nezahynul.[2]

Z Podbanského ňou prebieha žlto značkovaný turistický chodník pozdĺž Belej a potom Tichého potoka až na Kasprov vrch. Z tohto chodníka sa odpájajú kratšie červeno značené úseky do Tomanovského sedla Tomanovskou dolinou a do Zadnej Tichej, Závor a Hladkého sedla, kde končí na línii štátnych hraníc.

Po vetrovej kalamite v roku 2004 poškodil lesné porasty v masívnej miere podkôrny hmyz

Víchricou zdevastované porasty pod Slavkovským štítom

Vetrová kalamita 19. novembra 2004 zasiahla v južnej a juhovýchodnej časti Vysokých a Belianskych Tatier plochu 12 600 ha, pričom poškodila 2,8 milióna m³ dreva. Z toho v území TANAPu v pôsobnosti Štátnych lesov TANAPu poškodila 2 036 000 m³ dreva na ploche 8 737 hektárov.

Vietor zasiahol predovšetkým súvislú plochu lesných porastov na Podbanskom, v okolí Štrbského Plesa, Vyšných Hágov, Dolného Smokovca, Tatranskej Lomnice a Kežmarských Žľabov v nadmorských výškach od 800 do 1 350 metrov.[3] Vetrová kalamita v novembri 2004 zničila v Tichej a Kôprovej doline v území v správe Štátnych lesov TANAPu na ploche takmer 300 hektárov približne 185 000 stromov. Prírodné a prirodzené lesy v dolinách zasiahol prepadavý vietor len minimálne. Poškodil lesné porasty, ktoré boli založené sčasti na bývalých pasienkoch a sčasti na bývalých kalamitných plochách (vetrové a snehové kalamity v roku 1921, 1925, 1941, 1989, 2000 a 2002). Víchrica z novembra 2004 teda zasiahla a poškodila v minulosti umelo založené lesné porasty, ktoré boli po vzniku TANAPu lesnícky manažované tak, aby mali v budúcnosti charakter prírode blízkych lesov.[4]

Dospelý smrekový les v Tatranskom národnom parku vysychá. Podkôrnemu hmyzu po vetrovej kalamite podľahlo od roku 2005 do roku 2013 viac ako 2 250 000 stromov. Z toho len v 5. stupni ochrany prírody viac ako milión stromov na ploche presahujúcej 3 240 hektárov. Zasiahnuté je územie národného parku Tichou dolinou na Podbanskom počnúc a Bielovodskou dolinou končiac. Pod tlakom lykožrútov vysychá dospelý prírodný les (prales) v Tichej doline, v Kôprovej doline, v Mengusovskej doline, v Zadných Meďodoloch a v Bielovodskej doline.

Už v roku 2004 začal kalamitné porasty napádať podkôrny hmyz. Štátna ochrana prírody Slovenskej Republiky prikázala v území v 3. a 4. stupni ochrany prírody z celkového spracovaného množstva dreva ponechať 419 395 m³ a v 5. stupni ochrany prírody nedovolila spracovať 163 607 m³ kalamitného dreva.[3] V roku 2012 Ministerstvo životného prostredia rozhodlo o nepovolení ťažby dreva v Tichej a Kôprovej doline.

27. júna 2012 rozkladová komisia ministra Životného prostredia zamietla rozklad podaný Štátnymi lesmi TANAPu a potvrdila predchádzajúce rozhodnutie Ministerstva životného prostredia o nepovolení výnimky na ťažbu dreva v NPR Tichá dolina a NPR Kôprová dolina.[5]

1. BOHUŠ, Ivan. Od A po Z o názvoch Vysokých Tatier. 1. vyd. Tatranská Lomnica : ŠL TANAPu, 1996. ISBN 80-967522-7-8. S. 457.
2. BOHUŠ ML., Ivan. Tatranské doliny. 1. vyd. Tatranská Lomnica : IaB, 2015. ISBN 978-80-89575-09-1. S. 94.
3. Lykožrút sfarbil tatranský les na červeno [online]. Štátne lesy TANAPu, [cit. 2015-12-21]. Dostupné online.
4. Predmet ochrany v Tichej a Kôprovej doline zaniká [online]. lesytanap.sk. Dostupné online.
5. BALÁŽ, Erik. V kauze Tichá dolina je konečne rozhodnuté! [online]. Lesoochranárske zoskupenie VLK, [cit. 2015-12-21]. Dostupné online.

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Tichá dolina (Vysoké Tatry)

• Poloha na turistickej mape
• Štátna ochrana prírody - dokument
• Turistika
• Mapa
• Informácie
• Lykožrút
• Život po veternej kalamite
• Kalamitné plochy