Kežmarský štít

Keďže ležal v niekdajšom chotári mesta Kežmarok, dostal pomenovanie podľa neho. Je viacero hypotéz o etymológii názvu Kežmarok. Jedna z nich hovorí, že meno mesta je odvodené z Kevesmark, podľa hunského vodcu Keve, ktorý tu niekde v okolí padol. Je to však len fantázia. Iné hypotézy vychádzajú z východo a západogótskeho slova kasen (očariť, nadchnúť), hornonemecky kosen. Mark znamená les, alebo horský pasienok. Kežmarok mohol znamenať očarujúci les alebo čarovnú horskú pastvinu. Pravdepodobne toto môže byť pôvod jeho názvu. Jestvuje aj iná hypotéza. V latinčine sa objavuje názov forum Caseorum (Caseoforum, Caseopolis), ktoré znamenajú trhovisko so syrom, čomu zodpovedá aj neskoršie nemecké meno mesta Käsmark. Sú aj iné.

Pôvodne štíty v tejto oblasti aj s Lomnickým štítom zastrešoval spoločný názov „Kežmarské vrchy“. Prvý samostatný názov Mutter (Matka) alebo Grossmutter (Babka) bol v protiklade k Lomnickému štítu, ktorý volali Dedo. Mnohí obyvatelia si zamieňali názvy Huncovského a Kežmarského štítu. Súviselo to s polohu, keď ležal v tom alebo inom chotári. Po úprave chotárnych hraníc v roku 1863 ostali južné svahy štítu v huncovskom chotári, severné pridelili Kežmarku. Boli dvaja majitelia, ale úradne sa štít volal Kežmarský.[1][2]

Traduje sa, že prvý na jeho vrchol vystúpil Dávid Fröhlich. Zachoval sa Fröhlichov opis jeho túry, na ktorú sa vybral s dvomi priateľmi. Hoci nemenuje štít, na ktorý vystúpil, predpokladá sa, že to bol práve Kežmarský štít. Bolo to, ako píše „okolo Jána, v júni 1615“.

„Spišská župa je veľmi bohatá na mestá a dediny... Hovorí sa tu po nemecky, poľsky, slovensky, maďarsky a latinsky... Medzi pohoriami na prvom mieste sú Karpaty. Najstrmšie a najvyššie z týchto horských hrebeňov, ktoré čnejú nad mraky, sú v blízkosti mesta Caesareopolis, všeobecne nazývaného Kežmarok, podľa ktorého ich aj volajú Kežmarským pohorím, alebo vzhľadom na to, že sú stále pokryté snehom, aj Snežným pohorím. Slováci ich označujú ako Tatry alebo Tarcal, čo znamená holé, dolámané vrchy... Skalné veže Kežmarského pohoria sú oveľa divšie a strmšie než talianske, švajčiarske a tirolské Alpy. Sú takmer bez ciest a milovníci prírody ich zriedka navštevujú. Rád by som iba mimochodom poznamenal, že som sa chcel v júni 1615 v spoločnosti dvoch spolužiakov oboznámiť s výškou tohto pohoria. Keď som po veľkej námahe vystúpil na temeno prvej skalnej veže, myslel som si, že som dosiahol konečný ciel, avšak iba vtedy sa vynoril ďalší, ešte vyšší skalný štít. Keď som liezol po obrovských, voľne ležiacich balvanoch - ak pútnik aspoň jedným z nich pohne z miesta a zhodí ho, pripadne skotúľa do doliny, strhne takýto balvan tisíce ďalších s toľkým rachotom, že sa pútnik zľakne, akoby sa celý vrch váľal a chcel ho pod sebou pochovať - vynoril sa ďalší, ešte mohutnejší končiar. Tak som bol nútený v najväčšom nebezpečenstve života preliezť niekoľko menších vrcholcov, z ktorých každý bol vyšší než predošlý, ako aj taký istý počet svahov nad priepasťami, kým som neprenikol po najvyšší štít. Keď som pozrel z tých strmých vrchov dolu do dolín na ich úpätie, zarastené ohromnými lesmi, mohol som zbadať iba akúsi tmavú či belasú hĺbku, podobajúcu sa hĺbke vzduchu, ktorú voláme jasným blankytom neba. A zdalo sa mi, že by som nepadol na zem, ale rovno do neba, ak by som sa z tohto vrchu zrútil. Lebo pre ohromnú strminu vyzeralo všetko akosi rozriedené a matné. Keď som vystúpil na vyšší vrch, takmer som uviazol vo veľmi hustej hmle. Keď som ju však za pár hodín prekonal a keď som už bol neďaleko temena vrchu, pozrel som pri oddychu na miesta, kde ma predtým obklopovala hmla a videl som pohybujúce sa stlačené biele mraky. Nad nimi sa mi otvoril nerušený výhľad na niekoľko míľ až za hranice Spiša. Videl som aj iné vyššie sa vznášajúce a ďalšie, nižšie letiace mraky, ba niektoré sa vznášali nad povrchom zeme. Z toho mi vyplynuli tri pozorovania: že som vtedy prekročil začiatok stredného pásma vzduchu, že vzdialenosť oblakov od zeme nie je rovnako vysoká, ale podľa výparov je raz vyššia, inokedy nižšia, že najmenšia vzdialenosť mrakov od zemského povrchu je oveľa menšia, než si to niektorí fyzici myslia, totiž nie 72 nemeckých míľ, ale iba pol nemeckej míle.

Keď som vystúpil na temeno štítu, bol tam taký riedky a nehybný vzduch, že sa ani len vlások nepohol, hoci som dolu vo vrchoch cítil silný vietor. Z toho som mohol usúdiť, že končiare tohto karpatského pohoria sa vypínajú od úpätia do výšky jednej nemeckej míle a siahajú až do najvyššieho vzdušného pásma, do ktorého už vetry nedosahujú. Vystrelil som z ručnice a spočiatku nebolo počuť väčší zvuk, ako keď sa zlomí nejaká trieska alebo palica. Po nejakom čase však rachot veľmi zosilnel a zaplnil dolnú časť pohoria, kotliny a lesy. Keď som pri zostupe po niekoľkoročnom snehu v údolnej kotline znova vystrelil z ručnice, nastal väčší a silnejší praskot ako pri výstrele z dela. Zľakol som sa, že sa celý vrch roztrasie a že ma zasype. Ten rachot trval polovicu štvrťhodiny, až zaľahol aj do najvzdialenejších preliačin, odkiaľ sa potom ozvala niekoľkonásobná ozvena. V týchto vysokých horách sneží alebo padá ľadovec aj uprostred leta vždy, keď nad susednou rovinou prší, ako som sa mohol o tom aj vtedy presvedčiť. Svahy Karpát sú zalesnené, schodné a majú mnohé mená.“.[3][2]

Výstup, pravdepodobne, na tejto štít opísal aj Vroclavčan Daniel Speer (1636 – 1707), ktorý v roku 1654 študoval na kežmarskom lýceu. Išiel rovnakou trasou ako pred nim Dávid Fröhlich. Opísal ho anonymne vo svojom cestopise Ungarischer oder Dacianischer Simplicissimus (Ulm 1863). Ďalší opis túry uverejnil Samuel Weber, evanjelický farár v Spišskej Belej v ročenke Uhorského karpatského spolku za rok 1890. Vystúpil naň z Huncovskej kotliny. Našli sa záznamy o výstupe J. G. Pawlikowského z Lievikovej kotliny (30. júla 1877), Ferenca Bogdányiho a L. Jägera s vodcom Martinom Spitzkopfom (14. augusta 1877) a Dr. Michala Greisingera, Ladislava Alexandra Mednyánszkeho a Alexandra Adolfa Gábriela z Doliny Bielej vody cez Veľkú Svišťovku a Huncovskú kotlinu (3. júla 1889) a mnohé iné. Prvými návštevníkmi v zime boli na vrchole Günter Oskar Dyhrenfurth a Alfred Martin 8. marca 1906.

Tatranské štíty si obľúbili extrémni lyžiari, ktorí sa pohybovali vo vysokohorskom teréne na začiatku 20. storočia. V osemdesiatych rokoch 20. storočia už lyžovali v strmých žľaboch so sklonom 60°. Vlado Tatarka (1945 – 2001) ako prvý zlyžoval Kežmarský štít západnou stenou s pokračovaním cez Cmiter do Skalnatej doliny. Bolo to 8. mája 1988. Tento výkon je doteraz považovaný za najťažší prvozjazd vo Vysokých Tatrách.[2]

Výstup na vrchol Kežmarského štítu je možný len s horským vodcom.

• 
  Huncovský štít, Lomnický štít, Kežmarský štít zo Sedla pod Svišťovkou
• 
  Kežmarský štít, Malý Kežmarský štít, Pyšný štít a Malý Pyšný štít z Doliny Zeleného plesa

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Kežmarský štít