Horská služba

Odpradávna chodili ľudia po horách. Hľadači pokladov, pastieri, poľovníci, bylinkári, haviari, neskôr v 16. storočí sa vo Vysokých Tatrách objavili prví turisti, ktorých po nebezpečných cestách vodili prví horskí vodcovia. Tí sa starali o bezpečnosť svojich zverencov a boli prví, ktorí im pomáhali pri úrazoch. Z tých čias sa v archívoch o ich záchranárskych aktivitách dokumenty nezachovali.

Adam Kaltstein zahynul na Bujačom vrchu

Papyrus zahynul v roku 1771 na Čiernom štíte

Neznámy autor pod menom Simplicissimus v cestopise z roku 1633 píše o hojných tatranských obetiach, ale neopisuje konkrétne tragické udalosti, ani miesto, kde sa odohrali. Ako uvádzajú mnohé pramene prvou, podľa mena známou, obeťou Vysokých Tatier, bol Adam Kaltstein, cirkevný inšpektor a richtár Spišskej Belej a pravdepodobne hľadač pokladov. Zahynul okolo roku 1650 na Bujačom vrchu. Túto udalosť spomína Juraj Buchholtz st. vo svojej knihe "Široko - ďaleký ohlas Spišských snežných hôr". (nem. Georgium Buchholtz den älteren: Das weit und breit erschollene Zipser Schneegebürg, Leutsch au 1899). Údajne spolu so synom sa vybral do hôr, aby mu ukázal miesto, kde sú poklady. Počas výstupu sa zrútil a jeho telo našli až po niekoľkých dňoch.

Niektoré literárne diela, ako sa uvádza v citovaných prameňoch, píšu o tom, že prvou známou obeťou Vysokých Tatier bol Papyrus, stolársky pomocník z Matejoviec, ktorý v roku 1771 zahynul na Čiernom štíte alebo zamrzol vo Veľkej Zmrzlej doline. Podľa týchto prameňov jeho telo po čase našli a zniesli do dediny, kde ho pochovali. Tatranci datujú začiatok dejín horskej záchrany od tohto dátumu.

Možno predpokladať, že veľa smrteľných úrazov sa stalo pri dobývaní rúd pod vysokotatranským Kriváňom, ale aj v Západných Tatrách. Dňa 28. februára 1856 obrovská lavína, ktorá spadla z miest medzi Deviatou baňou a Ornakom pod štítom Bystrá v Západných Tatrách, zasypala piatich haviarov, ktorí sa vracali zo štôlne a zmietla ich do údolia na poľskej strane Tatier. V minulosti Dolina Kościeliska, ktorá sa nachádza v tejto oblasti poľských Tatier a priľahlé poľany, bola vyhľadávaná haviarmi, ktorí tu od konca pätnásteho storočia dolovali meď a antimón. Od konca osemnásteho storočia tu ťažili predovšetkým železnú rudu.[1] Dňa 10. augusta 1873 bol založený Uhorský karpatský spolok. Už v prvom roku činnosti boli do zoznamov zapísaní všetci horskí vodcovia, ktorí vodili záujemcov do vysokohorského prostredia. Cieľom bolo, okrem vodenia, zapojiť ich aj do záchrannej činnosti. Spolok vydal vodcovské knižky I. a II. triedy, ktoré oprávňovali vodiť návštevníkov po celých Tatrách alebo len do určitej oblasti.

Výstup na Lomnický štít v roku 1902 Jordánovou cestou vo Vysokých Tatrách

V roku 1874 sa vo Vysokých Tatrách uskutočnil prvý odborný kurz horských vodcov. Väčšinou to boli členovia maloroľníckych rodín prevažne z Mlynice, Novej Lesnej, Veľkého Slavkova, Štôly, ale aj niekoľkí lesníci a učitelia z podtatranských obcí. Počas kurzu horskí vodcovia dostali od lekárov informácie ako majú pomôcť pri nehodách vo vysokohorskom teréne. Školenie v poskytovaní prvej pomoci a záchrannej službe, viedli smokoveckí lekári Mikuláš Szontágh, Ladislav Jármay a slavkovský učiteľ Ambrózy. Zástupcovia Uhorského karpatského spolku preverili ich fyzické záchranárske schopnosti a vedomosti a 37 absolventom po skúškach vydal Župný úrad v Levoči oficiálne živnostenské oprávnenia. Vodcovia boli zaradení do troch výkonnostných tried, dostali služobné odznaky a zápisníky, ktoré obsahovali ich osobné dáta s fotografiou a sadzobník poplatkov za túry a ich klienti mali možnosť do nich zapísať svoje poznámky a postrehy. Vodcovia boli jednotne ošatení. Po roku 1882 sa darilo vodcovský zbor omladzovať. Vodcovia boli vybavení úrazovým poistením v Krajinskej pokladnici pre poľnohospodárskych robotníkov a služobný personál.

Horský vodca oddychuje pod vysokotatranským Kriváňom

V roku 1885 bol napísaný prvý vodcovský štatút. V § 12 bolo zakotvené, že horský vodca je povinný poskytnúť prvú pomoc turistovi, ktorého na túre zastihla choroba alebo nehoda a ukladal horským vodcom povinnosť zúčastniť sa na záchranných akciách. Vodcovia boli vystrojení rozličnými záchrannými pomôckami a chaty boli zásobené sanitným materiálom.[1]V roku 1892 bola vytvorená osobitná odbočka s názvom „Tatranská odbočka Uhorského karpatského spolku„. Jej členovia sa zaviazali rozvíjať horskú vodcovskú a záchrannú službu v horách [2] [3] Dňa 28. decembra 1913 vznikol Tatranský dobrovoľný záchranný komitét (maď. Tátrai onkentese mentőbizottság) (TÖMB),(nem. Freiwilliges Rettungsausschuss für die Hohe Tátra). Jeho prvým prezidentom bol MUDr. Michal Guhr. Medzi prvými dobrovoľníkmi boli: Alfred Grosz, Julius Andreas Hefty, Desider Reichart. Od začiatku činnosti spolupracoval s poľskou horskou službou TOPR (poľ. Tatrzańskie Ochotnicze Pogotowie Ratunkowe). Svoju činnosť ukončil v roku 1916. Niektorí z jeho členov sa potom zúčastňovali na aktivitách a záchranných prácach v rámci Karpathenvereinu.Podľa predstáv jeho zakladateľov mali k záchranárom patriť predovšetkým vtedajší horskí vodcovia. Prvá svetová vojna však nové aktivity dobrovoľného komitétu zastavila.

Predvojnový systém horského vodcovstva a záchranárstva prevzali po krátkej povojnovej pauze nové turistické spolky. V rokoch 1921 – 1938 Klub československých turistov (KČST) a v rokoch 1938–1949 Klub slovenských turistov a lyžiarov (KSTL). V roku 1922 zriadil Klub československých turistov v tatranských osadách a na turistických cestách záchranné stanice. V roku 1923 ustanovil Sbor tatranských vodcov z povolania (Sbor podľa vtedajšieho pravopisu) so sídlom v Starom Smokovci. Po viacerých organizačných zmenách, počas ktorých sa Sbor dostáva pod vedenie Slovenskej komisie Klubu československých turistov (KČST) a Tatranskej komisie KČST. V roku 1933 bola vytvorená samostatná organizácia - Združenie pre záchrannú službu, ktoré sa o štyri roky neskôr premenovalo na Spolok záchrannej služby vo Vysokých Tatrách so sídlom v Novom Smokovci.

Horskí vodcovia v roku 1932

Nástupnícky turistický spolok zmenil roku 1939 znova jeho názov na Záchranný sbor KSTL. Od roku 1919 do roku 1940 bolo vo Vysokých Tatrách asi 100 smrteľných úrazov. <[2][1]Druhá svetová vojna neblaho zasiahla do turistických aktivít vo Vysokých Tatrách. Pomoc pri nehodách sprostredkovávali najmä chatári, horolezci a príslušníci uniformovaných zložiek. Záchranný sbor KSTL viedol Alojz Lutonský a mal sídlo v Novom Smokovci. Prestarnutí horskí vodcovia z podtatranských obcí sa už len veľmi málo venovali vodeniu a sporadicky sa zúčastňovali na záchranných akciách. Podľa spomienok historika Ivana Bohuša st. [4] už roku 1942 niekoľkí mladí horskí vodcovia, medzi nimi Ivan Bohuš st., pod vedením poštového úradníka, vedúceho telefonickej centrály, horolezca a horského vodcu Octaviána Otta Krejčího, vytvorili neformálne samostatný a bezmenný záchranársky oddiel, ktorý sa po vojne premenoval na Záchranný sbor Klubu slovenských turistov a lyžiarov(KSTL) Starý Smokovec. Konzervatívne vedenie Záchranného zboru KSTL na Štrbskom Plese robilo prekážky v činnosti novým nadšeným záchranárom, ktorí tvrdili, že nemožno rozvíjať aktívnu záchranársku činnosť na báze dobrovoľníkov. Na území Vysokých Tatier po druhej svetovej vojne boli dve záchranárske organizácie. Jednu - Záchranný sbor KSTL po odchode Alojza Lutonského z Vysokých Tatier od roku 1945 riadil sám predseda KSTL Gustáv Nedobrý a druhú - Záchranný sbor Klubu slovenských turistov a lyžiarov (KSTL) viedol Okctavián Otto Krejčí.

Ako spomína Ivan Bohuš st., Gustáv Nedobrý riadil záchranársku organizáciu z excentricky položeného Štrbského Plesa, kde mal svoj skromný staromládenecký byt a súkromný bazár. Na záchranných akciách sa tam podieľali príslušníci uniformovaných zložiek (polície a Finančnej stráže) aj bez jeho pričinenia. Krejčího Záchranný sbor sa v súčinnosti s dobrovoľníkmi z Tatranskej Lomnice ujal záchranných prác od Batizovskej doliny na východ, vrátane Javorovej a Bielovodskej doliny na severnej strane. Svoje aktivity v oboch severotatranských dolinách boli koordinované s Nedobrého organizáciou a policajtmi zo Štrbského Plesa. Vznikali nedorozumenia a nezhody, súvisiace napríklad s využívaním sanitky, faktúr za jej používanie a iné.

Arno Puškáš a František Mrázik uprostred fotografie

Ivan Bohuš st. a jeho kolegovia po dlhých diskusiách dospeli k záveru, že je potrebné vo Vysokých Tatrách ustanoviť novú Tatranskú horskú službu. Ivan Bohuš st. prvý raz s touto víziou zoznámil verejnosť v krajovom vysielaní Československého rozhlasu v Košiciach. Potrebu vytvoriť Tatranskú horskú službu zopakoval aj v iných médiách. Od začiatku roku 1946 skupina dobrovoľníkov a horských vodcov združených okolo Krejčiho robila prípravy na vytvorenie stabilného pracoviska a obstarávala technické vybavenie dobrovoľných členov novej organizácie.

Päťdesiate roky 20. storočia. Sprievod horských záchranárov cez Starý Smokovec.

Záchranný zbor pracoval v zložení: predseda Octavián Otto Krejčí, tajomník Ivan Bohuš st., hospodár Vladimír Prošek a lekár, horolezec a lyžiarsky inštruktor Anton Biringer zo Šrobárovho ústavu v Dolnom Smokovci. Chirurgické oddelenie s operačnou sálou v liečebnom ústave poskytovalo výbornú lekársku starostlivosť od lyžiarskych majstrovstiev FIS 1935 na Štrbskom Plese fakticky až do výstavby novej nemocnice v Poprade. Členovia Záchranného sboru zvolili poručíka Národnej bezpečnosti Imricha Nahálku za terénneho náčelníka, ale ten funkciu po krátkom čase odmietol. Nového nezvolili. Spojkou medzi Záchranným sborom policajtmi a Finančnou strážou na Štrbskom Plese bol hlavný strážmajster starosmokoveckej stanice Národnej bezpečnosti Ján Messerschmidt. Aktívne sa na práci Záchranného sboru podieľali major Ján Dušan Hudec, náčelník Vojenských Srubov (teraz Tatranských Zrubov), ktorý v čase Slovenského národného povstania bol veliteľom tamojšej vojenskej posádky, Mikuláš Michelčík, riaditeľ Lesného závodu (neskôr Správy Tatranského národného parku) v Tatranskej Lomnici a čestným predsedom bol od roku 1946 dobrovoľný horský záchranár Michal Chudík, neskôr povereník Slovenskej národnej rady a potom predseda Slovenskej národnej rady. Mal rozhodujúci podiel na projekte Tatranskej horskej služby.

V júli 1948 ozdravovňa Červeného kríža v Novom Smokovci dostala sanitku, s ktorou disponoval MUDr. Anton Biringer. Dovtedy boli záchranári odkázaní na služby Šrobárovho ústavu v Dolnom Smokovci alebo liečebne vo Vyšných Hágoch. Neodmietali ani pomoc na motocykloch, ktoré vlastnili lekár Šrobárovho ústavu v Dolnom Smokovci Dušan Zbiňovský a chatár Slávo Cagašík. Pomáhali aj kone zapriahnuté do "bričky" alebo do saní Riaditeľstva kúpeľov Starý Smokovec. Predstavitelia Tatranskej elektrickej železnice poskytli na presuny záchranárov tri bezplatné prenosné cestovné lístky. Svoje služby ponúkli zdarma na lanovkách na Hrebienok, Skalnaté pleso a Lomnický štít. Sanitný materiál bol bezplatne uložený vo vile Ilona neďaleko stanice pozemnej lanovky v Starom Smokovci. Michal Chudík, ktorý sa stal v roku 1948 povereníkom Slovenskej národnej rady pre výživu a zásobovanie, pomohol ošatiť 25 horských záchranárov. Krajčír Jozef Čulman zo Starého Smokovca ušil zadarmo záchranárom vetrovky. Účtoval len vlastný materiál: podšívky, gombíky a nite, ktoré zaplatil hospodár Vladimír Prošek zo sponzorských darov. Výrobu topánok si každý člen uhradil sám, ale aj dosť drahý obuvník, etnický Maďar rumunského pôvodu Ambroziu Murešan dal záchranárom zľavu.

Zvoz zraneného na kanadských saniach

V auguste 1948 Michal Chudík poveril predsedu Jednotného národného výboru (JNV) v Starom Smokovci Jána Uhríka a vedúceho úradu JNV Štefana Fabiána, aby pripravili podklady na vytvorenie novej záchranárskej organizácie - Tatranskej horskej služby (THS), ktorá bude súčasťou JNV. Dňa 20. januára 1950 bola Tatranská horská služba oficiálne prijatá do organizačnej štruktúry Jednotného národného výboru. Mala pôsobiť na celom území Vysokých Tatier. Prvým sídlom THS bola vyvlastnená vila Klára v Hornom Smokovci a jej prvým náčelníkom sa stal chemický inžinier, chatár pod Rysmi a na Téryho chate, horolezec a verejný činiteľ Vladimír Šimo. Do práce nastúpilo šesť profesionálnych pracovníkov novej horskej služby Oktavián Otto Krejčí, Koloman Hrnčiar, Július Parák, Arpád Szabo, Marko Rajčan a František Mrázik. Pribudli vyškolení dobrovoľní záchrancovia a horskí vodcovia. Skúšobným kameňom novej organizácie bol druhý ročník najväčšieho lyžiarskeho podujatia v Československu - Tatranský pohár. Záchranári ho v plnej miere zabezpečovali. Na pomoc dostali nové fínske drevené člny na zvoz zranených pretekárov a brašne zo zdravotníckym materiálom, ktoré im poskytol Červený kríž.[4][5]

Záchranná akcia Tatranskej horskej služby na Bielovodskej veži 23.7.1975

Medzi prvými prácami bolo preznačkovanie 300 km turistických chodníkov Bolo zriadených 50 záchranných a oznamovacích staníc, v teréne osadili 212 orientačných tabúľ, rozbehla sa inštruktážna činnosť a od roku 1953 vysielal Československý rozhlas správy THS pre školy a turistov. Dňa 10. októbra 1950 Riaditeľstvo cestovného ruchu vydalo nariadenie pre vznik Horskej zdravotnej záchrannej služby. Postupne boli zriadené tieto zložky v Malej Fatre, v Nízkych a Západných Tatrách. V roku 1950 vznikla Horská zdravotná záchranná služba v Nízkych Tatrách, Malej a Veľkej Fatre. V roku 1954 profesionálna a dobrovoľná Horská služba v Západných Tatrách - Roháče. V roku 1955 - vznikol okrsok na južnej strane Západných Tatier. Od 1. februára 1953 Slovenský výbor pre telesnú výchovu a šport (SVTVS) začlenil všetkých platených pracovníkov THS do národného podniku Turista. Horskú službu riadila Komisia Horskej služby pri Slovenskom výbore telesnej výchovy a športu (SVTVS). V roku 1957 bola Horská služba začlenená do zložiek ČSZTV (Československého zväzu telesnej výchovy) a o personálne záležitosti profesionálov sa mala starať Správa Tatranského národného parku v Tatranskej Lomnici. Výkonným orgánom bolo Náčelníctvo Horskej služby pre Slovensko so sídlom vo Vysokých Tatrách. Dňa 22. júna 1968 Horskú službu ČSSR (ktorej členom bola aj Tatranská horská služba) prijali za riadneho člena medzinárodnej organizácie IKAR - CISA.

Sondovanie v obrovskej lavíne, ktorá spadla v Mengusovskej doline 20.1.1974, kde zahynulo 11 študentov, učiteľ a jeho 13 ročný syn

V nasledujúcich rokoch horská služba prežila viaceré organizačné zmeny. Do konca roku 1994 jej úradný názov znel Horská služba TANAPu. Od 1. januára 1995, po reorganizácii, sa stala organizačnou zložkou Štátnych lesov TANAPu.

Dňa 11. novembra 2000 bola Tatranská horská služba prijatá do medzinárodnej organizácie združujúcej horské záchranné systémy IKAR - CISA. Dňa 10. júla 2002 Národná rada Slovenskej republiky schválila zákon 544/2002 Z.z. o Horskej záchrannej službe a od roku 2003 sa datuje vznik Horskej záchrannej služby v pôsobnosti Ministerstva vnútra Slovenskej republiky. [1][2] [6]

Posvätenie výstroja horských záchranárov v Starom Smokovci

• 1873: vznikol v Kežmarku turistický Uhorský karpatský spolok, ktorý sa venoval horskej vodcovskej a záchrannej službe a jej prevencii
• 1882: prvé školenie pre horských vodcov o poskytovaní prvej pomoci a záchrannej službe
• 1921: vytvorenie celoštátnej organizácie Klub československých turistov, ktorá prevzala organizovanie horskej vodcovskej a záchrannej služby. Zároveň vznikol horolezecký klub JAMES.
• 1923: JAMES sa ujíma riadenia Zboru tatranských horských vodcov a spravovania záchrannej služby
• 1933: vo Vysokých Tatrách sa vytvorila samostatná organizácia „Združenie pre záchrannú službu„, v r. 1937 premenované na Spolok záchrannej služby vo Vysokých Tatrách
• 1940: vytvorenie Spolku Záchrannej služby Klubu slovenských turistov a lyžiarov na Štrbskom Plese, od 1947 aj v Starom Smokovci
• 1950: 20. januára začala fungovať profesionálna Tatranská horská služba
• 1965: Tatranská horská služba vykonala prvú záchrannú akciu vrtuľníkom Mi-4 na Ľadovom štíte
• 1967: odovzdaný Dom Tatranskej horskej služby v Starom Smokovci do používania
• 1968: 22. júna Horskú službu ČSSR (ktorej členom bola aj THS) prijali za riadneho člena medzinárodnej organizácie IKAR
• 1979: 25. júna došlo pri záchrannej akcii v Mlynickej doline k havárii vrtuľníka Mi-8, pri ktorej zahynulo sedem záchranárov a členov posádky vrtuľníka.
• 1990: preradenie dobrovoľnej členskej základne od HS ČSZTV pod Správu TANAPu
• 2000: prijatie Tatranskej horskej služby do medzinárodnej organizácie združujúcej horské záchranné systémy IKAR - CISA
• 2002: 10. júla Zákon 544/2002 Z.z. o Horskej záchrannej službe
• 2003: rozdelenie horskej služby na dobrovoľnícku a profesionálnu organizáciu; majetok zostal občianskemu združeniu Horská služba (prišlo o všetkých stálych zamestnancov) a ministerstvom vnútra bola zriadená Horská záchranná služba.

Popri Horskej záchrannej službe tak pôsobí aj Občianske združenie Horská služba (nadväzujúca na pôvodnú Horskú službu) a dobrovoľnícka Tatranská horská služba.

Odznak Tatranskej horskej služby

1. Ing. Vladimír Šimo 1950 - 1954
2. František Mrázik 1954 - 1955
3. Júlis Andráši 1955 - 1960
4. Ján Podobinský 1960 - 1960
5. Ján Klinko 1960 - 1980
6. Andrej Mlynár 1980 - 1990
7. Ján Hanáček 1990 - 1992
8. Ing. Juraj Bobula 1992 - 1995
9. Jozef Koršala 1995 - 2000
10. Martin Mladoň 2000 - 2000
11. Ing, Jozef Janiga ( od roku 2003 riaditeľ Horskej záchrannej služby)

Vozidlo Horskej služby

Záchranná akcia. Pomáha Vrtuľníková záchranná zdravotná služba - vrtuľník Agusta A109K2

Zakladajúci a najstarší profesionálni pracovníci THS

• Ivan Bohuš st.
• Octavián Otto Krejči 1950 - 1968
• Michal Chudík - čestný predseda
• Vladimír Prošek 1950 - 1985
• Július Andráši 1950 -1965
• Michal Daňo ml. 1957 - 1982
• Atila Dejczö 1956 - 1966
• Pavol Vavro 1956 - 1969
• Ivan Gálfy 1954 - 1976
• Koloman Hrnčiar 1950 - 1958
• František Mrázik 1952 - 1956
• Július Parák 1950 - 1956
• Ján Počúvaj 1957 - 1964
• Arno Puškáš 1958 - 1966
• Marián Rajčan 1953 - 1956
• Juraj Richvalský 1956 - 1957
• Eduard Riszdorfer 1957 - 1989
• Jozef Stolár 1954 - 1976
• Arpád Szabó 1954 - 1967
• Ladislav Szabó 1957 - 1958
• Vladimír Šimo 1950 - 1954
• Marta Šimová 1950 - 1953
• Július Šiška 1957 - 1994
• Ivan Urbanovič 1955 - 1970
• Ladislav Vyšný 1957 - 1977 [2]

Záchranná akcia v západnej stene Širokej veže vo Vysokých Tatrách

1. KOLEKTÍV AUTOROV. O záchrane v horách. 1. vyd. Bratislava : Ústredný výbor Horskej služby STO, 1970. S. 355.
2. KOLEKTÍV AUTOROV. Tatranská horská služba,. 1. vyd. Tatranská Lomnica : Štátne lesy TANAPu, 2000. ISBN 80-968361-6-1. Kapitola Od MKE po THS, s. 152.
4. BOHUŠ, Ivan. Spomienky na Záchranný zbor KSTL a na vznik THS. Vysoké Tatry, roč. XXVI, čís. 1, s. 8-9.
5. ŠIMO, Vladimír. Tak sme začínali. Vysoké Tatry, roč. XIV, čís. 3, s. 4.
7. Smrteľné nehody vo Vysokých Tatrách - štatistika

• Horská záchranná služba
• Tatranská horská služba