Popradské pleso

Pleso bolo spolu s Mengusovskou dolinou v chotári obci Mengusovce. Aj napriek tomu nesie meno vzdialeného mesta Poprad. Pravdepodobne preto, lebo cez neho preteká rieka Poprad, ktorá vyviera z plesa pod Ostrvou. Popradské pleso ako (nem. Poppersee) spomína v latinskom diele Bibliotheca, seu Cynosura Peregrinantium, hoc est: Viatorium in duas partes digestum (Liber Secundus) (Ulm 1644) Kežmarčan Dávid Fröhlich. Polyhistor Matej Bel v roku 1736 ho spomína ako Rybie oko. Hovorí o ňom ako o plese, v ktorom, ako jedinom na južnej strane Vysokých Tatier žili ryby. Názov prevzali Maďari aj Nemci, ale pretože na poľskej strane Tatier, Rybím plesom nazývali Morské oko, hovorili Popradskému plesu Malé rybie oko alebo Popradské rybie oko. Dokonca sa o plese hovorilo ako o Mengusovskom plese, čo malo racionálny základ. Nakoniec sa ujal a ustálil názov Popradské pleso.[2]

Pleso sa vytvorilo po ústupe ľadovcov v poslednej dobe ľadovej. Údolie zaplnila voda stekajúca z okolitých dolín a štítov.

Voda má žltozelenú farbu a teplotu okolo 16°C. Ľad pokryje hladinu jazera okolo 11. novembra a roztápa sa okolo 21. mája.

O výskyte pstruha potočného (lat. Salmo trutta morpha fario) v plese sa vedú polemiky. Veľmi pravdepodobná je jeho autochtónnosť, hoci sa nevie do akej miery bola jeho pôvodná populácia v minulosti vychytaná. Za hornú existenčnú hranicu pstruhov vo Vysokých Tatrách pokladajú vedci Ľadový potok nad Popradským plesom.[3]

Neďaleko Popradského plesa spadla 20. januára 1974 veľká dosková lavína, ktorá sa o 10:42 hod. odtrhla zo Sedla nad Skokom a Malej Bašty. Lavína veľkou rýchlosťou skĺzla po svahu cez Hincov potok, vybehla do protisvahu vysokého asi 40 metrov a dlhého asi 140 metrov. Prevalila sa až na cestu vedúcu k chate, na ktorej sa nachádzali študenti, ktorý boli na lyžiarskom výcviku zo Strednej priemyselnej školy z Komárna. Zasiahla 24 osôb, z toho 11 z nich len čiastočne, ktorí sa vyhrabali sami. Po troch hodinách Horská služba našla s pomocou lavínových sond už mŕtveho 42 ročného triedneho učiteľa. Trochu neskôr vo veľkej hĺbke dvoch mŕtvych študentov. Päť hodín po páde lavíny, lavínový pes Udo označil miesto ďalšieho nálezu. V hĺbke asi 60 cm našli živého študenta. Ešte v ten istý deň, približne v hĺbke 1,5 m pod povrchom lavíny, boli nájdené telá dvoch študentov. Na druhý deň záchranári našli telá piatich obetí. Telo 13 ročného syna učiteľa našli asi 400 metrov od jeho mŕtveho otca. V čase, keď lavína spadla, boli obaja na svahu spolu. 3. mája 1974, približne 3,5 mesiaca po páde lavíny, bolo tesne pod Hincovým potokom nájdené telo predposlednej obete. Telo posledného študenta sa podarilo nájsť až 18. mája 1974.[4] Neďaleko Popradského plesa v limbovom háji pod Ostrvou je Symbolický cintorín. Jeho zakladateľmi boli Otakar Štáfl a Alojz Lutonský

Pleso je prístupné pre peších, na lyžiach, bežkách a na bicykli po celý rok. K chate vedie asfaltová cesta, po ktorej je možný príjazd autom, ale len pre ubytovaných hostí a na zvláštne povolenie.

• zo stanice Popradské Pleso
  • po rozbočku Rázcestie pri Symbolickom cintoríne - (0:50 hod.)
    • po značke - (0:10 hod.)
    • po značke - (0:30 hod.) cez Symbolický cintorín
  • po značke - (závisí od rýchlosti)
• zo Štrbského plesa
  • po značke (Tatranská magistrála) po rozbočku Trigan - (0:30 hod.)
    • po značke - (0:35 hod.) letná cesta
    • po značke - (0:45 hod.) zimná cesta
• zo Sliezskeho domu
  • po značke okolo Batizovského plesa cez Ostrvu - (3:30 hod).[5]

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Popradské pleso

• Turistika
• Popradské pleso
• Lavína na Popradskom plese v roku 1974
• Poloha na turistickej mape