Starý Smokovec

Pôvod názvu je nejednoznačný. Historici sa na ňom nezhodujú. Vychádzajú z rôznych prameňov. A tak sa ponúkajú rôzne vysvetlenia.

Kokila s kusom železa z laténskej doby nájdená pod Novým Smokovcom

Blízko osady na ľavom brehu Slavkovského potoka na prelome nášho letopočtu fungovala železná huta, ktorá pravdepodobne obchodovala s rímskymi kupcami. Tatranský autor Anton Marec v štúdii o názvosloví Vysokých Tatier uvažuje, že korene názvu najstaršej tatranskej osady siahajú k jazyku starogermánskych kmeňov k slovu „smeik“ či „smeuk“, prípadne k podstatnému menu „smok“ - dym alebo k staronemeckému slovesu „smoken, schmoekern“ - dymiť. Neďaleko pod Novým Smokovcom sa našli pozostatky po hutníckej činnosti, bola tu lokalita Hámor. Stáli tu taviace pece. Túto lokalitu mohol označovať názov „Smokecke“ alebo „Smeukeck“ - Kút. Z neho sa dymilo. Prešmyčkou bolo vytvorené slovo „Schmoks“ – „Schmeks“. Iná verzia, ktorú uvádza Anton Marec, môže mať základ v spojení „zum Schmeks“, ktorým spišskí Nemci označovali cieľové miesto svojej cesty, akoby chceli naznačiť, že idú do lokality, kde stoja huty a objekty, ktoré tu boli ešte v prvej polovici 15. storočia, keď sa do nich pred rabujúcimi husitmi a bratríkmi uchýlili miestni obyvatelia. Fakt je i to, že osada sa pôvodne menovala Czákyho osada a neskôr Tatranské kúpele. Názov Schmeks sa začal používať až okolo roku 1830, keď intravilán obce prerástol ku potoku Schuttergraben, ktorý tvoril hranicu medzi Starým a Novým Smokovcom, teda na tom území, kde bol „Kút, kde sa dymí“ – „Smeukek, Schmeks“.[2]

Ponúka sa aj iné vysvetlenie. Anton Marec uvádza, že Zmok v staroslovanskom jazyku, okrem iných výrazov, znamená had. Podľa neho v pôvodnej oblasti na mieste Starého Smokovca bolo veľa hadov, preto sa sídlo mohlo pôvodne volať Smokovec v zmysle Hadovo – čo v staroslovanskom jazyku znamenalo Zmok(ovec).[3]

Staroslovanský démon Zmok (Zmok niekde aj Zmak, česky Zmek, v staroslovanskej cirkevnej reči Smok wodnjoho draka (vodného draka). V poľštine Smok je drak, v staroslovanskom, srbskom a ruskom jazyku znamená Zmija, Zmij, had, drak, jašter. Všetky tieto slová sú v slovanských jazykoch etymologicky i mytologicky príbuzné. V slovenskom jazyku sa Zmok najčastejšie objavuje v postave ohňa alebo horiacej v povetrí letiacej reťaze, i ako postava kuriatka a pod.)[4] bol pohanským ochrancom nerastných bohatstiev a patrónom železiarov. Zmokovcom sa ešte pred založením osady volal okolitý les. Možno predpokladať, že sa transformoval zo skoršej podoby. Zmokovec časom premenovali na Smokovec. Kým stál pod Slavkovským štítom sám, bol Smokovcom alebo Šmeksom. Keď v jeho susedstve v roku 1875 vyrástol Nový Smokovec, premenovali staršiu osadu na Starý Smokovec a druhú osadu na Nový Smokovec.

Pôvodný prameň kyselky

Smokovecká kyselka bola v minulosti podstatne výdatnejšia a silnejšia ako dnes. Ľudia sa ňou ponúkali a vraveli „ochutnaj ju“ (schmeck´s!) a vzájomne si zisťovali "chutí" (schmeckt´s). Od toho ku Šmeksu už nebolo ďaleko. Maďarskej nacionalistickej klientele, ktorá chodila do Smokovca v polovici 19. storočia, sa toto pomenovanie nevidelo. Skupina kúpeľných hostí 31. júla 1846 vpísala do návštevnej knihy veršík, v ktorom odporúčala premenovať Šmeks na Tátrafüred – Tatranské kúpele. Meno prešlo aj do uhorského úradného názvoslovia a po založení Nového Smokovca ho upravili na Ó-Tátrafüred – Staré Tatranské kúpele. Od roku 1918 platí oficiálne ustálený názov Starý Smokovec.[5]

Starý Smokovec na začiatku 19. storočia

Les, v ktorom vyrástol Starý Smokovec, bol koncom 18. storočia vlastníctvom iliašovského (bijacovského) veľkostatkára Štefana Csákyho.[6][7] V roku 1793 si pri prameni kyselky postavil poľovnícky domček. Ľudia z okolitých dedín poznali od nepamäti prameň kyslej vody pod Slavkovským štítom, veriac v jeho magickú moc, pili jeho vodu a tradične pri ňom poriadali slávnosti letného slnovratu. Štefanovi Cákymu podnet k založeniu osady dal evanjelický kazateľ, prírodovedec a milovník Tatier Tomáš Mauksch, rodák z Kežmarku, žijúci v tom čase vo Veľkom Slavkove.

Bývalý hotel Scepusia (Spiš) s meteorologickou stanicou vyrobenou v železiarňach v Diós Györi, ktorá v týchto miestach stojí dodnes

V roku 1797 Štefan Csáky dal pri prameni kyselky vybudovať tri drevené ubytovne pre letných návštevníkov a kaplnku. Tým dal základ pre prvé tatranské letovisko a turistické východisko – Starý Smokovec. O sprístupnenie širšej verejnosti sa zaslúžil dlhoročný nájomca Starého Smokovca spišskosobotský hostinský Ján Juraj Rainer a jeho manželka Alžbeta, ktorí tu postavili hostinec a zriadili turistické ubytovne.

Sprístupnenie Košicko-bohumínskej železnice v roku 1871 znamenalo ďalší rozvoj Tatier. V posledných rokoch 19. stor. bolo v osade 23 budov s 300 lôžkami v 214 izbách. Najlepšie bol vybavený hotel Scepusia, no v 60. rokoch 20. storočia ho zbúrali. Kúpeľných hostí prepravovali z Popradu do Smokovca kočiarmi. Cesta trvala približne 70 minút a taxa bola 3,60 zl. V roku 1904 otvorili prvý tatranský veľkohotel Grand. Po pokusoch o nasadenie cestných trolejbusov (v roku 1904) spojili v roku 1908 Poprad so Smokovcom elektrickou železnicou, ktorú v roku 1911 predĺžili do Tatranskej Lomnice a v roku 1912 na Štrbské Pleso. Dňa 21. decembra 1908 dali do prevádzky pozemnú lanovku na Hrebienok. Lanovka bola dlhá 2019 metrov a prekonávala výškový rozdiel 254 metrov. Po prvej svetovej vojne vyrástol Hoepfnerov dom (dnešný hotel Smokovec).

Starý Smokovec pred I.svetovou vojnou

V roku 1919 bolo vo Vysokých Tatrách obsadených denne len tristo lôžok. V roku 1931 mala osada prvú jednotriednu školu. V rokoch 1923 – 1932 rozšírili a vyasfaltovali úsek cestnej magistrály od Štrbského Plesa po Tatranské Matliare a potom do roku 1937 po Tatranskú Kotlinu. Cestu premenovali na Cestu slobody. V medzivojnovom období tu bola zriadená turistická informačná kancelária, Športový klub Vysoké Tatry so sídlom v Starom Smokovci organizoval lyžiarske, volejbalové i tenisové súťaže. V roku 1930 usporiadal stolnotenisové majstrovstvá Európy v Starom Smokovci, svoju činnosť tu sústreďovali horskí vodcovia.

Švajčiarsky dom

Druhá svetová vojna zabrzdila rozvoj Starého Smokovca. V roku 1947 nariadením Slovenskej národnej rady bola vytvorená obec Vysoké Tatry s kompetenciou od Štrbského Plesa po Tatranskú Kotlinu. Vo februári 1948 vznikol Jednotný národný výbor Vysoké Tatry so sídlom v Starom Smokovci. V roku 1960 sa celá oblasť Vysokých Tatier stala súčasťou Popradského okresu. Po druhej svetovej vojne sa rozbehla nová výstavba hotelov a rekreačných zariadení. Ďalšia výstavba sa uskutočnila pred Majstrovstvami sveta v klasických lyžiarskych disciplínach v roku 1970. Po roku 1989 boli mnohé objekty a rekreačné zariadenia, penzióny a hotely sprivatizované.[8][9]

Poľovnícky roh (vľavo) Morské oko (vpravo) a úplne vpravo v pozadí Bezstarostnosť

Vila Flóra

Najstaršie stavby sú neďaleko prameňov smokoveckej kyselky (Švajčiarsky dom, vila Flóra). Z hrazdených budov vyniká dominanta Starého Smokovca, secesný hotel Grand, rímskokatolícky kostol, vila Klotilda, stanica TEŽ (Tatranskej elektrickej železnice) a menšie penzióny. Pôvodné centrum osady sa tiahlo pozdĺž promenády – teraz parkoviska, nad hotelom Grand a okrem spomenutých zachovaných budov ho tvorili už dávnejšie zaniknuvšie Morské oko, Čarovný dom, Bezstarostnosť, Poľovnícky roh a poniže ležiace kaviarenské budovy.

Po druhej svetovej vojne nastal veľký stavebný rozmach osád (Starého i Nového Smokovca). Hoci sa autori projektov usilovali o identický výraz "slovenskej horskej architektúry", toto obdobie charakterizuje nejednotnosť architektonického stvárnenia stavieb. Napríklad budova terajšieho Mestského úradu, hotel Bystrina, bývalá zotavovňa Budovateľ, hotel MS, hotel Park, údolná stanica lanovky na Hrebienok, Supermarket – bývalý obchodný dom a iné.

Viaceré dominanty, napríklad hotel Bellevue v Hornom Smokovci, rušivo zasiahli do krajinného obrazu Smokovcov. Romantizujúcu horskú architektúru znázorňujú sídliska Pod lesom v Dolnom Smokovci a Sibír v Novom Smokovci. Doprava, prechádza cez centrum Smokovcov.[5][10]

Vila Ilona v Starom Smokovci, ktorá je majetkom mesta Vysoké Tatry, bola v minulosti využívaná na bývanie. Budova je zapísaná v Ústrednom zozname pamiatkového fondu v registri nehnuteľných kultúrnych pamiatok pod číslom 11785/0. Mesto Vysoké Tatry sa rozhodlo vytvoriť v nej reprezentačné priestory, ktoré budú slúžiť na rokovania zástupcov mesta so zástupcami domácich aj zahraničných partnerov.

Ceny lepších izieb v smokovských penziónoch sa v hlavnej sezóne koncom 19. storočia pohybovali od 2 až do 4 zlatých, turistické ubytovanie stálo 1 zlatku, osobitná posteľ stála 40 grajciarov. mimo sezóny boli ceny polovičné. Ako obslužné, hudobná taxa a kúpeľná taxa sa účtovali týždenné poplatky vo výške 1 zlatky, za deti do 10 rokov sa platilo len polovicu. Poplatok za vodoliečebné kúry bol za deň 50, za kosodrevinový kúpeľ s kúpacím úborom v sezóne 75 a mimo sezóny 60 grajciarov.

V roku 1927 spotrebovali tatranské reštaurácie 48 ton mäsa, 28 ton zeleniny, 40 ton múky a pečiva, 5,15 ton tukov, 3 tony masla, 8,6 tony cukru, 8035 hl mlieka a 1 738 000 vajec. Najviac sa míňalo mäso, predovšetkým teľacina 15 t, hovädzina 9,75 t a bravčovina 9,25 t. Mäso stálo v priemere 12,50 Kč. Roľníci spod Vysokých Tatier dochovali každoročne pre tatranských hostí 250 kusov hovädzieho dobytka s hmotnosťou 400 kg. Menšie a ľahšie kusy reštauratéri odmietali. To isté platilo pre teľatá, ktorých sa spotrebovalo približne 3740 kusov a dovážali ich okrem iných aj z Gemeru a Podkarpatskej Rusi.

Izba v hoteli Grand

Denná penzia stála v tom čase v najdrahšom smokoveckom hoteli Grand 40 Kč. V roku 1925 v Grande jednoposteľová izba stála 18 – 60 Kč a v priemere 30 Kč. V dobre vybavenej Tatre s výbornou diétnou kuchyňou bolo do denného poplatku 65 Kč zahrnuté ubytovanie, stravovanie a základná vodoliečba. Hosťa, ktorý býval v niektorých zo smokoveckých viliek a stravoval sa v Tatre, vyšiel deň pobytu na 40 – 50 Kč. Túto požadoval alpský sedliak, ibaže za puritánsky nocľah a neporovnateľne jednoduchšiu a skromnejšiu stravu. Ceny hotelov rovnakých kategórií boli v Alpách priemerne o 20% vyššie. Cena za nocľah v turistických ubytovniach bola 6 – 8 korún, v Alpách mala zhruba 20 korunovú hodnotu. Obed v cene 25 – 30 korún bol v roku 1936 pre väčšinu vtedajších občanov veľmi drahý.

Jedáleň v hoteli Grand

Zamestnanci v hoteloch a reštauráciách boli väčšinou z okolitých dedín a do práce mnohí dochádzali pešo, alebo nocovali na pôjdoch a v suterénoch budov. Pred prvou svetovou vojnou pracovali v kuchyniach i na vrátniciach, alebo aj pri parkových úpravách deti. Na okraji osád striehli na hostí žobraví Cigáni.

Hostia pokladali Vysoké Tatry za rozprávkové hory a najsolventnejší hostia ich radi využívali na poľovačky. Sám arciknieža Fridrich tu zastrelil za jediný týždeň 11 kamzíkov.[11]

Projekt vyhotovil architekt Gedeon Majunke zo Spišskej Soboty

Kostol v Starom Smokovci je postavený vo vysokohorskom alpskom štýle so svojim charakteristickým hrázdeným murivom. Štíty kostola sú bohato vyrezávané a zdobené, strecha tvorí zároveň aj klenbu kostola. Architektúra je komponovaná v neogotickom štýle a svojou kompozíciou vynikajúco zapadá do vysokohorského prostredia. Je skutočným skvostom a patrí medzi najkrajšie stavby v celých Vysokých Tatrách. Kostol dal postaviť spišský biskup Juraj Császka na žiadosť arcikňažnej Klotildy v roku 1888. Projekt vyhotovil architekt Gedeon Majunke zo Spišskej Soboty. Staršia kaplnka zasvätená sv. apoštolom Petrovi a Pavlovi, ktorú dal postaviť spišský veľprepošt Biacovský, už dlhší čas nevyhovovala na bohoslužby kvôli malej kapacite. Vnútorné stolárske práce boli zadané renomovanej firme G.A. Weisz, ktorá medzi iným zariadila kostol v Dolnom Kubíne.

Obraz Svätej rodiny maľovaný na skle a obraz sv. Juraja. Na vitráži znázorňujúcej sv. Juraja je erb biskupa Juraja Császku

Budova kostola stála 15 000 florénov, jeho slávnostná posviacka sa uskutočnila 26. augusta 1888. Kostol bol postavený v alpskom štýle, ktorého charakteristickým znakom je hrázdené murivo. Steny kostola boli pomaľované sýtymi farbami, znázorňujúce závesy navlečené na krúžkoch na tyči, pričom prevládala farba bordovo červená a modrá. Medzi drevenými konicami na stenách boli vymaľované svetložltou a hnedou farbou rovnoramenné kríže. Kostol bol vymaľovaný tak preto, aby steny pohlcovali čo najviac svetla, keďže okná sú pomerne veľké a preto prepúšťali veľa svetla. V roku 1977 sa začali realizovať farebné vitráže, ktoré zhotovil akademický maliar Vincent Hložník so svojou manželkou a dcérou. Boli postupne až do roku 1979 osadené všetky okná, takže bolo potrebné kostol nanovo vymaľovať a ošetriť zvonka aj zvnútra. Steny boli vnútri natreté na bielo a vtedy vynikla skutočná krása drevenej konštrukcie, ktorá vytvára nádherný veniec po celom obvode kostola. Predtým sýte farby na stenách túto drevenú konštrukciu úplne potlačili. Na oltári je socha gotickej madony z Ruskinoviec, ktorej originál je teraz v Národnom múzeu v Bratislave. Kostol je zasvätený Nepoškvrnenému Počatiu Panny Márie, odpustová slávnosť sa slávi 8. decembra.

Farnosť Vysoké Tatry bola zriadená spišským biskupom Jánom Vojtaššákom 1. júla 1943. Farským kostolom sa stal kostol Nepoškvrneného Počatia Panny Márie v Starom Smokovci. V rokoch 1997 – 2002 bol postavený nový kostol sv. Petra a Pavla v Novom Smokovci, ktorý bol vyhlásený diecéznym biskupom Mons. Františkom Tondrom pri slávnostnej posviacke 13. júla 2002 za farský. Vo farnosti pôsobia v súčasnosti traja kňazi, čiže farár s dvoma kaplánmi a farnosť má približne 3900 veriacich kresťanov katolíkov.[12]

S príchodom kúpeľných hostí do vysokohorského prostredia, začína sa rozvíjať turistika. Urýchlilo ju vybudovanie Košicko-bohumínskej železnice v roku 1871. Turisti si spestrovali kúpeľný život vychádzkami na Hrebienok, vodopádom Studeného potoka a k Velickému plesu.

V roku 1863 bola vybudovaná v Starom Smokovci kolkáreň. V roku 1865 smokovský lekárnik Karol Cornidesz priniesol do Vysokých Tatier prvé lyže. Od roku 1876 používal lyže majiteľ Nového Smokovca Mikuláš Szontagh starší ako pomôcku pri zimných túrach a poľovačkách. V roku 1886 prišiel do Tatier arciknieža Jozef s lyžami švajčiarskej továrenskej značky. V roku 1863 na Starolesnianskej poľane v ústí Veľkej Studenej doliny dal Juraj Rainer (1800 – 1872) postaviť jednopriestorovú chatu. Rainerovci náročnejším turistom odporúčali výstupy na neďaleký Slavkovský štít, najpopulárnejší bol výstup na Lomnický štít. Rainerova útulňa bola prvou na južnej strane Vysokých Tatier. Postupne potom vyrástli ďalšie chaty v dolinách nad Starým Smokovcom. Ruženina chata na Hrebienku (1875), hotel Kamzík (1884) vo Veľkej Studenej doline, na Hrebienku v roku 1884 bol postavený dvojpodlažný hotel Studený potok.

Juraj Rainer

Ruženina chata

Štefan Zamkovský

Ruženina chata v roku 1893 vyhorela. Pri hoteli Studený potok postavili v roku 1894 nový hotel Spiš a trochu obďaleč aj kúpeľný dom. V roku 1927 požiar zničil dnes už zabudnuté Studenovodské kúpele. Na týchto miestach postavil turistický spolok Karpathenverein v roku 1934 Ghurovu chatu, ktorá sa dnes volá Bilíkova. Téryho chata v Malej Studenej doline bola postavená v roku 1899, Zbojnícka chata vo Veľkej Studenej doline 1910, Sillágyiho pavilón na Hrebienku 1904. V roku 1943 horolezec Štefan Zamkovský dokončil Zamkovského chatu v ústí Malej Studenej doliny. V roku 1873 bol založený Uhorský karpatský spolok[13], prvá turistická organizácia na Slovensku so zameraním predovšetkým na Vysoké Tatry. V roku 1874 absolvovalo kurz prvých 37 horských vodcov, ktorí sa stali aj horskými záchranármi. V roku 1882 výbor Uhorského karpatského spolku vykonal pre horských vodcov školenie v poskytovaní prvej pomoci a záchrannej službe, ktoré viedli smokovskí lekári Dr. Szontág, Dr. Jármay a slavkovský učiteľ Ambrózy. Rok 1913 28. decembra bola vytvorená Tatranská dobrovoľná záchranná komisia pri Uhorskom turistickom zväze.

Horskí vodcovia v roku 1932

V roku 1925 sa centrála Sboru tatranských horských vodcov a záchrancov premiestnila do Starého Smokovca. V roku 1933 sa vo Vysokých Tatrách vytvorila samostatná organizácia „Združenie pre záchrannú službu". Po mnohých organizačných zmenách a iných problémoch horské vodcovstvo v medzivojnovom období upadalo. Po druhej svetovej vojne vtedajšie vedenie Záchranného zboru Klubu slovenských turistov a lyžiarov (KSTL) nezvládalo situáciu a tak aktívni smokovskí záchranci Oktavián O. Krejčí a Ivan Bohuš založili v roku 1946 samostatnú miestnu skupinu KSTL v Starom Smokovci. V roku 1950 vznikla profesionálna Horská služba pod vedením Ing. Vladimíra Šimu. V roku 1967 bol dokončený Dom horskej služby v Starom Smokovci, kde sídlilo aj vedenie tejto organizácie.

Od roku 1905 mal Starý Smokovec prvé prírodné klzisko a v roku 1910 bol dejiskom krasokorčuliarskych majstrovstiev Uhorska.

Od roku 1905 bola upravovaná cesta z Hrebienka do Starého Smokovca na sánkovanie. V roku 1907 sa na tejto ceste uskutočnili prvé sánkarské preteky a od roku 1910 sa tu pravidelne uskutočňovali medzinárodné súťaže na boboch. V 60. rokoch 20. storočia boli okolo cesty na zákrutách vybudované kamenné mantinely a okolo cesty vybudovali osvetlenie (1959). V tých rokoch sa tu uskutočňovali medzinárodné sánkarské preteky na prírodnej dráhe, ale aj domáce podujatia. V roku 1930 sa v Starom Smokovci uskutočnili tenisové majstrovstvá Európy a medzinárodné šermiarske súťaže. V čase druhej svetovej vojny pôsobil v Starom Smokovci známy lyžiar – bežec Pavol Bilík. Po druhej svetovej vojne bol Starý Smokovec dejiskom mnohých športových stretnutí a zasadnutí športových organizácií.[5][8][9][10][14][15]

Priekopnícky elektrobus z Popradu do Starého Smokovca – rok 1904

Konské povozy dopravovali do Starého Smokovca rozličný tovar

Dopravné spojenie Popradu so Starým Smokovcom dlhé roky vykonávali po nepohodlnej ceste konské záprahy. Starý Smokovec mal so Štrbským Plesom spojenie po ceste vedúcej podhorím cez Poprad a Štôlu. Iniciatívou Uhorského karpatského spolku bol v roku 1877 vybudovaný peší chodník medzi Starým Smokovcom a Štrbským Plesom. V roku 1884 bol rozšírený na dva metre širokú jazdeckú cestu a v rokoch 1886 – 1889 na vozovku širokú 4 metre. Súčasne bola vybudovaná cesta medzi Starým Smokovcom a Tatranskou Lomnicou. Úsek na západ nazvali Klotildina cesta a na východ cesta Márie Terézie. Krátko po prestavbe boli transverzálne cesty upravené na autocesty (Štrba – Štrbské Pleso, Lučivná – Vyšné Hágy, Poprad – Starý Smokovec, Veľká Lomnica – Tatranská Lomnica, Spišská Belá – Tatranská Kotlina). Prvé auto prišlo do Starého Smokovca v roku 1900. Podnikavý popradský občan Daniel Krieger dal 1. júna 1904 do prevádzky elektrický trolejbus z Popradu do Starého Smokovca. Po neúspešnom experimentovaní o rok elektrobus odstavili.

Električka na trati Poprad – Starý Smokovec

V roku 1905 začali budovať trať pre električku spájajúcu Poprad so Starým Smokovcom. Po začiatočných problémoch sa v roku 1906 rozbehli práce naplno. Prvé elektrické vlaky začali premávať 17. decembra 1908. Trať mala rozchod 1 000 mm, dlhá bola 13 kilometrov, premávalo sprvu osem malých dvojtonových vozňov pre 40 osôb, tri nákladné motorové vozne a jedna montážna súprava. O štyri dni neskôr uviedli do prevádzky atraktívnu pozemnú lanovku zo Starého Smokovca na Hrebienok. Trať tatranskej električky bola 16. decembra 1911 predĺžená zo Starého Smokovca do Tatranskej Lomnice a 13. augusta 1912 na Štrbské Pleso. Tým bola Tatranská elektrická vicinálna železnica dobudovaná. Od vtedy prešla rôznymi úpravami a zmenami i modernizáciou.[8][9][10]

Pôvodná stanica lanovky

Budova odborárskej zotavovne

Ideový zrod, projekcia, realizácia aj vývoj pozemnej lanovky zo Starého Smokovca na Hrebienok sú v úzkom vzťahu so vznikom a dejinami Tatranskej elektrickej železnice. Budovali ju za peniaze akcionárov spoločnosti Phoebus súčasne s úsekom elektrickej železnice Poprad – Starý Smokovec a do prevádzky ju dali iba o štyri dni neskôr dňa 21. decembra 1908. Jej hlavným cieľom bolo sprístupniť návštevníkom Starého Smokovca i ďalším turistom krásy populárnych Studených dolín.

Na prepravu osôb slúžili dve kabíny s jednou vozňovou triedou. Pozemná lanovka Starý Smokovec – Hrebienok prekonávala výškový rozdiel 254 m. Pôvodná trasa pozemnej lanovky úspešne slúžila návštevníkom Vysokých Tatier až do roku 1967. Pôvodne veľmi primitívne vozne pozemnej lanovky boli v roku 1951 vymenené za modernejšie. Výmenou strojového zariadenia bola podstatne zvýšená aj cestovná rýchlosť, ktorá predtým zaraďovala lanovku v jej kategórii v európskom meradle na posledné miesto.

Stúpajúci počet návštevníkov a blížiace sa Majstrovstvá sveta v klasických lyžiarskych disciplínach 1970 kládli vyššie nároky aj na prepravu pozemnou lanovkou. O nahradení nevyhovujúcej a malokapacitne pozemnej lanovky novou bolo rozhodnuté v roku 1964. Prvý návrh projektantov úlohy bol vypracovaný vo februári 1965, pričom v tejto projektovej úlohe predpokladali dodávku technologického zariadenia od rakúskej firmy Waagner-Biro GmbH Viedeň. Po zaslaní ponuky talianskej firmy Ceretti-Tanfani z Milána sa od pôvodnej projektovej úlohy upustilo a vo februári 1966 pracovníci Štátneho ústavu dopravného projektovania vypracovali druhú alternatívu, ktorá uvažovala aj s dodávkou technologického zariadenia od tejto firmy. Dôvodom zmeny dodávateľa technologickej časti bolo výkonnejšie a modernejšie ponúkané talianske zariadenie.

Staré vozne lanovky nahradili po roku 1970 novšie

Rekonštrukciu pozemnej lanovky realizovali v roku 1967. V rámci nej bola zrušená budova údolnej stanice v Starom Smokovci, celý železničný zvršok lanovej dráhy a existujúce pohonné zariadenie v hornej stanici na Hrebienku. Súčasne boli postavené nové moderné stanice pozemnej lanovky v Starom Smokovci a na Hrebienku.

Moderná lanovka začiatkom 21. storočia

Nová lanovka má opäť kyvadlovú sústavu s Abttovou výhybkou. Stavebnými úpravami nastala zmena v znížení výškového rozdielu staníc oproti pôvodnej trati o osem metrov (246,04 m). Pozdĺž trate sú uložené stožiare vzdušného vedenia pre oznamovacie a zabezpečovacie zariadenie, ďalej pre dodávku elektrickej energie, ktorá je potrebná pre osvetlenie a vykurovanie vozňov a pre pohon kompresorov. Najdôležitejšou časťou lanovky je elektrický pohon spolu s budiacou sústavou a s automatickou reguláciou rýchlosti. Na trati lanovky premávajú kyvadlovým spôsobom dva vozne s kapacitou 128 cestujúcich a jeden sprievodca. Vozeň č. 1 je riadiaci, čo znamená, že zo stanovišťa sprievodcu možno v prípade potreby priamo riadiť prevádzku. Z vozňa č. 2 možno prevádzku len zastaviť. Prestavbou lanovky sa získalo asi päťnásobné zvýšenie prepravného výkonu, odstránilo sa čakanie, podstatne sa zvýšilo pohodlie cestujúcich a celková kultúra prepravy.

Cez Hrebienok vedie od dolnej stanice lanovky červeno značený bezbariérový turistický chodník, vhodný pre ľudí so zníženou mobilitou a imobilných. Má dĺžku 4,2 km, končí pri Rainerovej chate a jeho povrch tvorí zhutnený štrk.[16] Vzhľadom na značné prevýšenie sa vozíčkarom odporúča sprievod.[17] Pohodlnejšie je však pre imobilných využitie pozemnej dráhy.

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Starý Smokovec

• História HZS
• Starý Smokovec na vysoketatry.com
• História Grand Hotelu
• Hrebienok na lanovky.sk
• Starý Smokovec na klima.org
• Starý Smokovec na rkctatry.sk
• Sčítanie obyvateľstva 2011
• Uhorský karpatský spolok