Skokan hnedý

Pretože je skokan hnedý vo svojom vonkajšom vzhľade veľmi variabilný, boli opísané viaceré varianty/poddruhy.

• R. t. temporaria – skokan hnedý severný. Obýva takmer celú distribučnú oblasť. Vyskytuje sa na území Slovenska.[6]

Medzi izolované poddruhy (hlavne juhozápadná časť areálu rozšírenia), ktoré vznikli geografickou izoláciou v horských oblastiach s klimatickými výkyvmi patria:

• R. t. honnorati – populácie v Alpách vo Francúzsku[7]
• R. t. parvipalmata (Seoanne, 1885) – sever Pyrenejského polostrova, okrem Pyrenejí[8] (provincie Galícia a Astúria[9]). Má iné volanie pri párení a redukované blany na nohách.[7]
• R. t. canigonensis (synonymum R. t. aragonensis) – populácie vo francúzskych Pyrenejach [7]

Medzi sporné poddruhy patrí:

• R. t. gasseri je nomen nudum, opis taxónu nebol nikdy publikovaný[9]

Dospelý skokan má dĺžku tela od 6 do 9 cm[10] (iný zdroj od 8 do 10 cm[6]), chrbát a boky môžu byť od olivovozelenej[11] do sivohnedej, hnedej, olivovo hnedej, šedej, žltkastej a červenohnedej farby.[12] Pokožku pritom dokáže zosvetliť alebo stmavnúť a prispôsobiť okoliu.[11] Ak sa nachádza vo vode s vysokým obsahom železa, môže byť červený.[6] Niektoré jedince majú aj neobvyklé sfarbenie – v Škótsku sa našli čierne aj červené jedince, ako aj albíni so žltou kožou a červenými očami.[11] Počas obdobia párenia sa farba samcov zvyčajne zmení do siva.[11] Priemerná hmotnosť dosahuje 22,7 g; samica je zvyčajne o niečo väčšia ako samec. Dožíva sa do 8 rokov.[11] V zajatí sa jedinec dožil až 18 rokov.[13]

Hlava je krátka a zaoblená. Boky, končatiny a chrbát pokrývajú nepravidelné tmavé škvrny[11] a zvyčajne majú tmavú škvrnu za okom.[12] Vo všeobecnosti nemá skokan hnedý stredný chrbtový pruh, ak ho aj má, je pomerne nevýrazný.[12] Vzhľadom podobný skokan ostropyský stredný chrbtový pruh má, a ľahko sa od skokana hnedého odlišuje. Podbruško je biele alebo žlté (príležitostne viac oranžové u samíc) a môže byť fľakato hnedé alebo oranžové.[11] Oči sú hnedé s transparentnými vodorovnými zrenicami a majú priehľadné vnútorné viečka na ochranu očí, zatiaľ čo sú pod vodou.[11] Hoci má skokan hnedý dlhšie zadné končatiny ako ropucha bradavičnatá, sú kratšie ako končatiny skokana štíhleho, s ktorým sa delí o časť svojho územného rozšírenia. Dlhšie zadné končatiny a jemnejšie sfarbenie skokana štíhleho sú hlavné črty, ktorými sa líši. Samce majú predné končatiny oveľa silnejšie, čo je spôsobené reprodukčným správaním (samec drží samicu v polohe amplexus).

Vyskytuje sa vo väčšine Európy na sever do Škandinávie vnútri polárneho kruhu a východne po Ural, s výnimkou väčšiny Pyrenejského polostrova, južného Talianska a južného Balkánu. Bol introdukovaný aj na ostrov Lewis and Harris, Shetlandy, Orkneje a Faerské ostrovy. Nachádza sa aj v Ázii a východným smerom do Japonska.[11][14]

V Írsku bol dlho považovaný za úplne introdukovaný druh,[15] ale genetické analýzy naznačujú, že konkrétne populácie v juhozápadnom Írsku sú skutočne domorodé.[16] Autori navrhujú, že populácia írskych jedincov je zmiešaná skupina, ktorá zahŕňa pôvodné žaby, ktoré prežili posledné ľadové obdobie v refúgiach bez ľadu, prirodzených kolonizátoroch po ústupe ľadu, a nedávnych introdukovaných jedincov zo západnej Európy.[16][17]

Mimo obdobia párenia žijú samotársky život na vlhkých miestach v lesoch, pri rybníkoch, močiaroch alebo vo vysokej tráve.[18] Sú bežne aktívne po väčšinu roka, v najchladnejších mesiacoch hibernujú na súši alebo vo vode.[12] V najsevernejších oblastiach svojho výskytu môžu byť zachytené pod ľadom až deväť mesiacov v roku, ale nedávna štúdia ukázala, že za týchto podmienok môžu byť relatívne aktívne pri teplotách blízkych mrazu.[18]

Je to veľmi otužilý a prispôsobivý obojživelník.[6] Na Britských ostrovoch zimujú od konca októbra do januára. Znovu sa objavia už vo februári, ak sú podmienky priaznivé a migrujú do vodných útvarov, ako sú napríklad záhradné jazierka, aby sa rozmnožovali.[15] V tvrdších podmienkach, aké sú napríklad v Alpách, sa objavujú až začiatkom júna. Zimujú v tečúcich vodách, bahnitých dutinách alebo vo vrstvách rozkladajúceho sa lístia a bahna na dne rybníkov alebo jazier primárne s prúdom. Príjem kyslíka cez kožu postačuje na potreby počas hibernovania chladných a nehybných žiab.[11][12][19]

Samec a samica (dole) v pozícii amplex počas rozmnožovania. Vajíčka vo vode sú od predchádzajúcich párov.

Na začiatku jari je hypofýza stimulovaná zmenami vonkajších faktorov, ako sú zrážky, dĺžka dňa a teplota, a tvoria sa hormóny, ktoré naopak stimulujú produkciu pohlavných buniek – vajíčka u samíc a spermie u samcov. Samcovi napučí palcový páriaci mozoľ a stmavne.[20] Samičkám sa na koži bokov a chrbta vytvoria malé drsné bradavičky. Samcom zmodrie hruď a okolie hrdla.[21]

Rozmnožujú sa v plytkých, stálych, sladkých vodách, ako sú rybníky. Párenie sa začína v období medzi marcom a koncom júna, ale väčšinou v apríli (vo väčšej časti svojho rozšírenia).[12] Dospelé jedince sa zhromažďujú v rybníkoch, kde samce súťažia o samice. Rituál zahŕňa hlučné vokalizácie (kvákanie) veľkou skupinou samcov. Samce vydávajú pomerne slabé volanie pomocou rezonančných mechúrikov. Samice sú priťahované k samcom, ktoré produkujú najhlasnejšie a najdlhšie volania. Samice vstúpia do vody, k zhromaždeným samcom, ktoré sa ich snažia uchopiť prednými končatinami. Rozmnožujú sa „explozívne“, koncentruje sa veľké množstvo jedincov, samce môžu v zápale uchopiť aj niečo podobného rozmeru, ako napríklad kus dreva.[5] Úspešný samec vystúpi sa samičí chrbát a zakliesni sa pod jej prednými končatinami v pozícii známej ako amplexus. V tejto pozícii mu pomáha aj palcový páriaci mozoľ. Odkopne všetky ostatné samce, ktoré sa ju pokúšajú uchopiť.[20] Potom zostane pripevnený v tejto polohe, až kým samica nenakladie svoje vajíčka, ktoré oplodňuje postriekaním spermiami počas vypúšťania z kloaky.[11] Rituály sú vykonávané v priebehu dňa aj noci, ale pária sa zvyčajne v noci. Samice kladú od 1 000 do 2 000 vajíčok, ktoré plávajú vo veľkých zhlukoch blízko vodnej hladiny.[11][22] Najväčšie samice môžu naklásť až 4 000 vajíčok.[21] Vajíčka sú takmer celé čierne a obalené priehľadným rôsolom. Veľkosť vajíčka je 1,7 až 2,8 mm; rôsol má priemer 8 až 10 mm. Po oplodnení sa pár oddelí, samice opustia vodu a samce sa pokúsia nájsť ďalšiu samicu. V priebehu troch alebo štyroch dní všetky samice nakladú vajcia a opustia vodu, samce sa rozptýlia.[20]

Žubrienka

Rovnako ako u iných druhov obojživelníkov je rýchlosť vývinu žubrienok a vajíčok ovplyvnená teplotou, pričom pri vyšších teplotách sa vyvíjajú rýchlejšie ako pri nižších teplotách.[23] Zhluky čiernych vajíčok a žubrienok pomáhajú ohriať vodu a zrýchliť tak ich vývoj.[21] Občas sa stáva, že vajíčka aj zamrznú, čo ich vývoj spomalí.[6] Žubrienky veľké 6 až 9 mm sa liahnu po niekoľkých dňoch až štyroch týždňoch v závislosti od teploty. Mladé žubrienky sú prevažne bylinožravé, kŕmia sa riasami, detritom, rastlinami a niektorými malými bezstavovcami. Ale hneď ako sa im vyvinú zadné nohy, sú úplne mäsožravé, kŕmia sa malými vodnými živočíchmi alebo dokonca v prípade nedostatku potravy aj inými žubrienkami. Väčšie žubrienky vylučujú do vody chemické látky, ktoré výrazne brzdia vývoj menších žubrienok (obmedzuje vlastný druh aj iné druhy).[21] Do suchozemského štádia sa žubrienky vyvinú za dva a pol až tri mesiace.

Dvojročné až trojročné (za nepriaznivých podmienok aj štvorročné) žaby sa stanú sexuálne aktívne, čím zvýšia svoju telesnú hmotnosť, a to najmä v prvom roku života po prechode. V priemere sú samce sexuálne aktívnejšie ako samice rovnakého veku.

Mladé žaby sa živia bezstavovcami na súši aj vo vode, ale ich stravovacie návyky sa počas života výrazne menia a staršie žaby jedávajú iba na súši.[11] Dospelé žaby sa budú živiť akýmkoľvek bezstavovcom s vhodnou veľkosťou, svoju korisť chytajú do svojich dlhých lepkavých jazykov[11], ale počas krátkeho obdobia párenia sa vôbec nekŕmia.[11] Preferujú hmyz (najmä muchy),[12] slimáky, slizniaky a červy.[11]

Sú náchylné na množstvo chorôb, napr. na vírusy z rodu Ranavirus a parazitickú hubu Batrachochytrium dendrobatidis, ktoré sa podieľajú na úbytku obojživelníkov na celom svete.[24] Strata prirodzeného prostredia a účinok týchto chorôb v posledných rokoch spôsobil pokles populácie v celej Európe[24]. Na červenom zozname IUCN je kategorizovaný ako najmenej ohrozený druh (LC)[2].

• Na Slovensku patrí medzi chránené živočíchy.[25]
• V Smernici o biotopoch – príloha V, môže podliehať správnym opatreniam[26]

Žubrienky sú lovené rybami, chrobákmi, larvami vážok a vtákmi. Dospelé žaby majú mnoho nepriateľov, vrátane bocianov, dravých vtákov, vrán, čajok, kačíc, rybárikov, volaviek, kún, lasíc, tchorov, jazvecov, vydier a hadov. Niektoré žaby ulovia (ale zriedkavo zjedia) domáce mačky. Veľké počty sú zabité na cestách motorovými vozidlami.[27]

Pred predátormi môže použiť obrannú reakciu zvanú imobilita, keď znehybnie.[28]

Najstaršie fosílne nálezy skokana hnedého v strednej Európe sa datujú od neskorého pliocénu asi pred dvoma miliónmi rokmi. Bol nájdený fosilizovaný jedinec v bahne blízko obce Kaltensundheim v Nemecku spolu s pozostatkami mamutov (Mammut borsoni). Pre pleistocén je skokan hnedý jedným z najbežnejších fosílnych nálezov žiab - nielen z teplého obdobia, ale aj z chladného obdobia a dokonca aj z vysokej fázy doby ľadovej (v oblasti bez ľadu).[29]

Archeologické nálezy v oblasti Kutnej Hory v Česku dokazujú, že už prehistorická ľudská populácia tohto regiónu jedla žabie stehienka. Dôkazom je približne 700 nájdených kostí týchto zvierat.[30]

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článkov Common frog na anglickej Wikipédii a Grasfrosch na nemeckej Wikipédii.

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Skokan hnedý
• Wikidruhy ponúkajú informácie na tému Skokan hnedý