Ľadový štít
Ľadový štít (2 627,3 m n. m.; poľ. Lodowy Szczyt, nem. Eistaler Spitze, maď. Jégvölgyi csúcs) je tretí najvyšší vrch na Slovensku a vo Vysokých Tatrách. Poliaci ho považovali za najvyšší vrch Vysokých Tatier.[1]
| Ľadový štít | |||
| vrch | |||
 Javorinská Široká, Ľadový a Malý Ľadový štít zo severovýchodu. | |||
| Štát |  | ||
|---|---|---|---|
| Región | Prešovský kraj | ||
| Okres | Poprad | ||
| Pohorie | Vysoké Tatry | ||
| Povodie | Poprad, Dunajec | ||
| Nadmorská výška | 2 627,3 m n. m. | ||
| Súradnice | 49°11′55″S 20°10′57″V | ||
| Najľahší výstup | I, len s horským vodcom | ||
| Prvovýstup | John Ball, W. Richter, C. Ritter | ||
| - dátum | 1843 | ||
 Poloha v rámci Slovenska  Poloha v rámci Slovenska
| |||
 Poloha v rámci Tatier Poloha v rámci Tatier
| |||
| Wikimedia Commons: Ľadový štít | |||
| Freemap.sk: mapa | |||
| Mapový portál GKU: katastrálna mapa | |||
Portál, ktorého súčasťou je táto stránka:
| |||
Topografia
Nachádza sa v hlavnom hrebeni medzi Ľadovou štrbinou (Malým Ľadovým štítom) a Ľadovou priehybou (Zadným Ľadovým štítom). Na západ z neho vybieha Suchý hrebeň. Najmohutnejšími stenami spadá na sever a severozápad, tie sa však málo lezú kvôli dlhým nástupom. Tam sa nachádzajú aj večné snehové (firnové) polia, ktoré dali štítu názov. Obľúbenejšia je východná stena nad Kotlinou Piatich spišských plies, blízko Téryho chaty.[1]
Názov
Zachovalo sa latinské meno Mons Anserinus a nemecké Gans ktoré použil Buchholtz na jeho panoráme Tatier v roku 1717. Meno Gans (Hus) vyplýva z hojne na štíte rastúcej siverzii plazivej (Siverzia reptans), ktorú pre veľkú podobnosť považovali za mochnu husiu (Potentilla anserina), v spišsko-nemeckom nárečí Ganserich alebo Gänserich. Tu je utajený základ slova Gans. Súčasný názov sa objavuje v písomnostiach 19. storočia. Je odvodený z mena Ľadovej dolinky. Sneh a ľad v tejto dolinke pretrváva aj počas letného obdobia. Štít jurgovskí pytliaci nazývali aj Wielki Kolba, z nemeckého mena Malej Studenej doliny Kolbachtal.[1][2]
Výstupy
Nie je vylúčené, že prví vystúpili na končiar pytliaci, lovci kamzíkov. Prvý písomný údaj o výstupe sa zachoval z roku 1835. Výstup podnikli traja berlínski vysokoškoláci Karl Hartlaub, Alexander Keyserling a Alexander Blasius. Známy je aj výstup na vrchol v roku 1843, kedy na vrchol vystúpili J. Ball (Angličan), W. Richter, C. Ritter, maďarský maliar s neznámym menom a traja sprievodcovia z poľského Jurgova. Vystúpili Suchým žľabom na Ľadovú štrbinu a na vrchol. Dňa 28. decembra 1891 prví v zimnom období vystúpili na Ľadový štít Theodor Wundt a horský vodca Jakub Horvay. Prvou obeťou bola barónka Mittnachtová zo Stuttgartu. Dňa 23. septembra 1911 v alkoholickom opojení, po oslave výstupu na vrchol, počas zostupu na hrebeni stratila rovnováhu.[2][3]
Turistika
Na vrchol vedú aj trasy malej obťažnosti – I, ale nie je prístupný bez horského vodcu. Navyše cesta od Sedielka cez Malý Ľadový štít s obchádzaním hrebeňa je orientačne náročná, zo severu „cez Koňa“ zasa exponovaná.[4]
Galéria
Vzadu Ľadový štít z Kolového štítu, sprava lesklé platne „Koňa“
Téryho chata, vľavo Široká veža, vpravo Malý Ľadový štít a Ľadový štít
Prostredný hrot a Ľadové štíty
Referencie
- BOHUŠ, Ivan. Od A po Z o názvoch Vysokých Tatier. 1. vyd. Tatranská Lomnica : ŠL TANAPu, 1996. ISBN 80-967522-7-8. S. 457.
- BOHUŠ, Ivan. Tatranské štíty a ľudia. 1. vyd. Tatranská Lomnica : IaB, 2012. ISBN 978-80-969017-9-1. S. 159.
- ONDŘÍČEK, Jaroslav. Theodor Wundt v Tatrách. Vysoké Tatry, roč. VI., čís. 1, s. 8-9.
- KROUTIL, František. ''Vysoké Tatry pro horolezce, 3. diel. [s.l.] : Olympia, 1977.
