Alexandr Sergejevič Puškin
Alexandr Sergejevič Puškin (rus. Алекса́ндр Серге́евич Пу́шкин; * 6. jún 1799, Moskva – † 10. február 1837, Petrohrad) bol ruský romantický básnik a prozaik.
Alexandr Sergejevič Puškin | |||
spisovateľ, básnik, dramatik | |||
Osobné informácie | |||
---|---|---|---|
Narodenie | 6. jún 1799 | ||
Moskva, Ruské impérium | |||
Úmrtie | 10. február 1837 (37 rokov) | ||
Sankt Peterburg, Ruské impérium | |||
Národnosť | ruská | ||
Dielo | |||
Ovplyvnený | |||
Ovplyvnil | |||
Podpis | |||
Odkazy | |||
Projekt Guttenberg | Alexandr Sergejevič Puškin (plné texty diel autora) | ||
Alexandr Sergejevič Puškin (multimediálne súbory na commons) | |||
|
Život a dielo
Po otcovi Sergejovi Ľvovičovi pochádzal zo starého šľachtického rodu, matka Nadežda Osipovna bola vnučkou černocha Ibrahima Hannibala, krstného syna a obľúbenca cára Petra Veľkého. Mal ešte dvoch súrodencov: sestru Oľgu a brata Leva. Už ako dieťa mal rád knihy a zaujímal sa o literatúru. V roku 1811 vstúpil do lýcea v Cárskom sele, prestížneho učilišťa pre budúcu ruskú elitu. Tam sa začína rozvíjať jeho básnický talent. V roku 1817 zložil maturitné skúšky a zamestnal sa na ministerstve zahraničných vecí.
V Petrohrade vstupuje do literárneho spolku Arzamas a dostáva sa do víru veľkého sveta, spoznáva liberálne myšlienky prichádzajúce z Francúzska. Schádza sa so spolkom Zelená lampa. Od intímnej lyrickej tvorby prechádza k básňam oslavujúcim slobodu ducha a mysle. V roku 1820 bol z Petrohradu vypovedaný pre svoje satirické básne. Istý čas žil na juhu Ruska a na rodinnom statku pri Pskove. Cestuje po Kryme a Kaukaze. V Kišiňove nadväzuje kontakty s neskoršími dekabristami. Ešte v ten istý rok vyšla jeho lyrická poéma Ruslan a Ľudmila a zároveň dokončuje poému Kaukazský zajatec.
V roku 1823 je po intervenciách priateľov preložený do Odesy pod kuratelu kniežaťa Voroncova. Píše poému Bachčisarajská fontána a Cigáni. Začína písať svoje vrcholné dielo – Eugena Onegina. V roku 1825 dokončil tragédiu Boris Godunov, žartovnú poému Gróf Nulin a ďalej pokračuje v písaní Eugena Onegina.
V decembri 1825 umrie cár Alexander I. a v Petrohrade vypukne povstanie dekabristov, zhodou náhod sa ho však Puškin nemôže zúčastniť. V roku 1826 mu nový cár Mikuláš I. povolil pobyt v Moskve, kde Puškin žil pod dohľadom polície a pracoval ako cárov osobný cenzor. Cár odmieta Puškinovu stať O ľudovej výchove, v ktorej sa Puškin snažil pomôcť svojim uväzneným a vyhnaným priateľom – dekabristom; a taktiež cár nepovolí vydať Borisa Godunova.
Neskôr, v roku 1827, sa púšťa do písania románu o svojom pradedovi – Černoch Petra Veľkého. O dva roky na to vydáva poému Poltava a vydáva sa na svoju druhú cestu po Kaukaze. V apríli 1830 žiada o ruku vtedy osemnásťročnú Natáliu Gončarovovú, ktorá bola považovaná za jednu z najoslnivejších petrohradských krásavíc. Odchádza na jej statok Boldino. Medzitým v Rusku vypukne cholera a Puškin je nútený ostať v Boldine a čakať niekoľko mesiacov. Nastáva povestná „boldinská jeseň“ – obdobie najväčšej Puškinovej kreativity. Okrem 40 lyrických básní sa z Boldina vracia s poviedkami, štyrmi malými tragédiami: Skúpy rytier, Mozart a Salieri, Kamenný hosť a Hostina v čase moru, ale najmä s dokončeným románom vo veršoch – Eugen Onegin.
Vo februári 1831 sa žení s Gončarovovou a definitívne sa sťahuje do Petrohradu. Opäť pracuje ako ministerský úradník a študuje v cárskych archívoch materiály k historickej práci o Petrovi Veľkom. Nasledujúci rok sa stáva otcom – narodila sa mu dcéra Mária, nasleduje dcéra Natália a synovia Alexander a Grigorij. V roku 1833 udelil cár Puškinovi najnižšiu dvorskú hodnosť, aby Puškinova manželka, ktorej sa otvorene dvoril, mala prístup na všetky dvorské plesy. Medzitým Puškin odchádza na Ural zbierať informácie k dejinám Pugačovovej vzbury. Dokončuje novelu Piková dáma a svoju vrcholnú poému Medený jazdec.
Zomiera 10. februára 1837 po zranení, ktoré utŕžil v súboji s Georgesom d'Anthèsom dva dni predtým.
Ukážky
Kto žil a myslel, tomu v duši |
sú ukradnutí ľudia, svet. |
Kto citlivý bol, toho dusí |
vidina dní, čo nejdú späť: |
ten si viac s krásou nepripíja, |
ten vie, že uštipla ho zmija |
spomínania i ľútosti. |
– Eugen Onegin (1823 – 1831) |
Výberová bibliografia
- 1820: Ruslan a Ľudmila (Руслан и Людмила); poéma
- 1822: Kaukazský väzeň (Кавказский пленник); poéma
- 1824: Bachčisarajská fontána (Бахчисарайский фонтан); poéma
- 1825: Boris Godunov (Борис Годунов); dráma
- 1827: Cigáni (Цыганы)
- 1832: Eugen Onegin (Евгений Онегин); veršovaný román
- 1833: Piková dáma (Пиковая дама); novela
- 1833: Medený jazdec (Медный всадник); poéma
- 1836: Kapitánova dcéra (Капитанская дочка); novela
Do slovenského jazyka Puškinovu poéziu a prózu prekladali Janko Jesenský, Ivan Kupec, Milan Rúfus, Július Lenko a najnovšie Ján Ferenčík, Ján Buzássy a Ján Štrasser.
Literatúra
- BÁNSKY, Jozef: A. S. Puškin. Bratislava : Štátne vydavateľstvo, 1949. 97 s.
- BLAGOJ, Dmitrij Dmitrijevič: A. S. Puškin. Praha : Československý spisovatel, 1952, 668 s.
- ČERVEŇÁK, Andrej: A. S. Puškin - človek a básnik. Martin : Matica slovenská 1989, 183 s.
- ŠIMURKA, Jozef: Alexander Sergejevič Puškin. Martin : Matica slovenská, 1987, 105 s.
- TYNJANOV, Jurij Nikolajevič: A. S. Puškin. Praha : Práce 1977, 530 s. [preložila Ludmila Dušková]
- VITALE, Serena: Puškinův knoflík. Praha - Příbram : Euroslavica - Pistorius a Olšanská, 2008. 334 s. ISBN 978-80-85494-86-0, ISBN 978-80-87053-24-9
Iné projekty
- Wikicitáty ponúkajú citáty od alebo o Alexandr Sergejevič Puškin
- Commons ponúka multimediálne súbory na tému Alexandr Sergejevič Puškin
Externé odkazy
- Pushkin.ru: Всероссийский музей А.С.Пушкина; stránka Puškinovho múzea (po rusky)
- Slovanské múzeum A. S. Puškina v Brodzanoch na Slovensku; stránka Puškinovho slovanského múzea v Brozdanoch (po slovensky)