František Votruba

Narodil sa v roľníckej rodine, v desiatich rokoch osirel a odvtedy vyrastal v statkárskej rodine matkinej sestry. Vzdelanie získaval v Chyškách, Tábore, no po skončení šiestej triedy sa musel z finančných dôvodov zamestnať. Pracoval u kníhkupca a nakladateľa Václava Krausa, krátko aj v advokátskej kancelárii, odkiaľ odišiel do Ružomberka. V rokoch 1902 – 1903 pracoval u vplyvného vydavateľa slovenskej literatúry a aktivistu Karola Salvu, v roku 1903 odišiel do Budapešti, kde bol administrátor a s politikom a budúcim česko-slovenským premiérom Milanom Hodžom aj redaktor jeho novín Slovenský denník a neskôr nového v Budapešti vydávaného periodika Slovenský týždenník. Bol aj redaktor pražského časopisu Čas. Po vypuknutí 1. svetovej vojny sa vyhol vojenskej službe odchodom do Českého kráľovstva. Po skončení vojny bol poslanec Revolučného národného zhromaždenia, väčšinu medzivojnového demokratického obdobia, v rokoch 1923 – 1938, bol redaktor a šéfredaktor najčítanejších novín Slovenská politika naklonených Hodžovej konzervatívnej Agrárnej strane (Republikánska strana zemedelského a maloroľníckeho ľudu), v roku 1923 redigoval literárny časopis Prúdy, v rokoch 1922 – 1925 redigoval a vydával časopis Slovenský svet, v rokoch 1923 – 1927 Slovenský týždenník a v roku 1929 Slovenské dielo. S manželkou Štefanou Votrubovou v rokoch 1918 – 1929 redigoval a vydával detský časopis Oriešky a spolupracoval na časopise Vlasť a svet, no jeho meno sa tam neuvádzalo. V roku 1950 mu bol udelený titul Dr. h.c. Univerzity Komenského a od roku 1951 pracoval v Ústave slovenskej literatúry SAV, od roku 1953 bol akademik SAV. Prekladal z viacerých jazykov (nemčina, poľština, ruština, ukrajinčina, lužická srbčina a i.)

V predprevratovom období uverejnil len niečo vyše desiatky básní (najčastejšie pod pseudonymom Andrej Klas). Už jeho prvé básne prinášali osobité a nové umelecké kvality, na prvý pohľad to boli prírodné impresie, ale neboli to len opisy, ale predovšetkým evokácie spomienok, túžby, nostalgie, citového naladenia. Príroda v jeho básniach bola spôsobom náznakového, symbolizovaného vyslovovania vnútorných citových osudov a drám. Jeho špecifikom bola slovanská orientácia. Okrem vlastnej tvorby sa venoval tiež prekladom z nemčiny a slovanských jazykov.

Votruba sa intenzívne venoval literárnej kritike najmä po r. 1908. Stal sa generačným kritikom.[1]