Daniel Rapant

Maturoval v Skalici v roku 1917. V rokoch 1918 – 1922 študoval históriu a slavistiku na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity v Prahe. Popritom v rokoch 1919 – 1921 absolvoval Štátnu archívnu školu v Prahe. V rokoch 1922 – 1923 absolvoval študijný pobyt na Sorbonne v Paríži.

Roku 1924 nastúpil do funkcie hlavného župného archivára v Bratislave. 1. júla 1928 sa stal prednostom Krajinského archívu, kde pôsobil až do roku 1933.

Od roku 1933 pôsobil ako mimoriadny profesor česko-slovenských dejín na Univerzite Komenského v Bratislave. V roku 1938 sa stal riadnym profesorom v spomenutom odbore. V rokoch 1938 – 1939 predsedal česko-slovensko-maďarskej komisii pre menšinové otázky. V rokoch 1945 bol rektor UK.

V rokoch 1945 – 1948 bol predseda Historického odboru Matice slovenskej.

Inicioval vznik Slovenskej historickej spoločnosti, ktorej prvým predsedom sa na jar 1946 sám stal.

V roku 1950 dostal od predstaviteľov vtedajšieho režimu zákaz prednášať. Krátky čas pracoval v Univerzitnej knižnici v Bratislave (1956 – 1958), potom odišiel do dôchodku. V roku 1968 sa stal akademikom SAV. Slovenskú historiografiu pozdvihol z vlastivednej polohy na vedeckú úroveň. Jeho dielo predstavuje 25 knižných a pramenných publikácií, veľké množstvo štúdií a článkov. Viedol polemiku s Václavom Chaloupeckým o samostatnosti slovenských dejín do roku 1918, keď za spoločné česko-slovenské dejiny považoval len dejiny Čechov a Slovákov po roku 1918. Venoval sa najmä problematike národného obrodenia. Jeho hlavným dielom v tejto oblasti bol 12-zväzkový dokument, v ktorom sú chronologicky usporiadané všetky udalosti na Slovensku, súvisiace s revolučnými rokmi Slovenské povstanie roku 1848-1849. V III. dieli, pozostávajúcom z troch zväzkov sú uvedené citácie z Hurbanových Rozpomienok, veľmi hodnotná 16 stranová správa kpt. Bórika, ďalej po nemecky písané vojenské hlásenia kpt. Bloudka, novinové články Bloudkovho sekretára, inak moravského novinára Matěja Mikšíčka, výňatky zo životopisu Jonáša Záborského, ďalšie správy, hlásenia, verejné oznamy a podobne. Písal však aj práce týkajúce sa iných historických období, najmä veľkomoravského a stredovekého. Ako prvý vedecky vyvrátil názor o neosídlení prevažnej časti územia Slovenska pred 13. storočím (O Starý Liptov).

Jeho meno nesie Cena Daniela Rapanta.

• Asimilácia odrodilých Slovákov (Mladé Slovensko č. 3-4/1921)
• Národ a dejiny (1924)
• Národ a československá otázka (1925)
• K počiatkom maďarizácie. I. diel. Vývoj rečovej otázky v Uhorsku 1740-1790. (Sp. fil. fak. Bratislava 1927)
• Maďarizácia, Trianion, revízia a demokracia (Prúdy 1930)
• Maďarónstvo Bernolákovo (Bratislava 1930)
• Československé dejiny. Problémy a metódy (1930)
• K počiatkom maďarizácie. II. diel . Prvé zákony maďarizačné 1790-1792. (Bratislava 1931)
• O Starý Liptov (1934)
• Slovenské povstanie v roku 1848-1849, I/1-2—V/1-2 (1937, 1947, 1948, 1950, 1954, 1956, 1958, 1961, 1963, 1967, 1972)
• Pribinov nitriansky kostolík (1941)
• Doba štúrovská (1942)
• Slovenský prestolný prosbopis z roku 1842 (Tranoscius, Liptovský Mikuláš 1943)
• Viedenské memorandum slovenské z roku 1861 (1943)
• Ilegálna maďarizácia 1790-1840 (1947)
• Tatrín. Osudy a zápasy. (1950)
• Sedliacke povstanie na východnom Slovensku roku 1831. I/1-3. (1953)
• Slováci v dejinách (Slovenské pohľady č. 3/1968)
• Logika dejín (Kultúrny život č. 33/1968)