Panslavizmus

Panslavizmus bol politicko-ideologický smer, ktorého hlavný obsah tvorilo úsilie o zjednotenie slovanských národov pod vládou ruského cárizmu "tak, ako všetky slovanské rieky tečú do ruského mora". Vznikol medzi slovanskými národmi koncom 18. storočia a rozšíril sa najmä v 19. storočí. Prívrženec panslavizmu sa nazýval pansláv, pričom výraz „štvaví panslávi“ používali v Uhorsku na označenie národovcov (prevažne evanjelikov) snažiacich sa o vyčlenenie slovenských stolíc z Uhorska.

Slovanské krajiny v Európe

Všeslovanská vlajka schválená na všeslovanskej konvencii v Prahe v roku 1848

Termín panslavizmus použil v Uhorsku po prvýkrát v roku 1826 Ján Herkeľ vo svojom diele Elementa universalis linguae Slavicae.[1]

Predzvesťou politického panslavizmu bola snaha o literárne a kultúrne zjednotenie Slovanov v práci J. Kollára O literárnej vzájomnosti, Kollár bol v tom čase kazateľom evanjelickej cirkvi v Budapešti. Jeho názory našli priaznivú odozvu v cárskom Rusku, ktoré v nich videlo rozšírenie svojej historickej úlohy od záštity všetkých pravoslávnych k zjednoteniu Slovanov vôbec.

Štúrove koncepcie sa počas jeho života menili, od predstavy z r. 1848/49 o Slovenskom okolí na čele so srbským kniežaťom Obrenovičom v rámci Rakúska sa na konci života definitívne priklonil k včleneniu Slovenska do Ruska a prijatiu Slovákmi pravoslávia.[2] Najvýraznejším predstaviteľom panslavizmu na Slovensku v 2. polovici 19. storočia bol Svetozár Hurban Vajanský[3].

Politický panslavizmus ako hnutie priamo ohrozujúce integritu štátu bol v Uhorsku trestným činom (§ 127. uhorského trestného zákona).

Poliaci sa k idei všeslovanskej vzájomnosti pod dominanciou Ruska nikdy nepridali.