Modrý Kameň

Jarmočná, Zvolenská, Školská, Poľná, Športová, Pod Hradom, Ďurička, Sklená, Strhárska, Zámocká, Prše, Dolina, Riečky, Dolinská, Agátová, Kvetová, Lipové námestie, Majere, Mariánske námestie, Kvetová, Pánska cesta, Drieňovská, Cintorínska, Úzka

Turecký sultán po smrti Jána Zápoľského († 1540) začal vystupovať ako ochranca jeho rodiny a začal pomaly obsadzovať Dolnú zem a dokonca sa zmocnil aj Budína, neúprosne sa tlačili hore Dunajom obsadzujúc jeden hrad za druhým. V roku 1559 uzavrel kráľ Ferdinand so sultánom mier na osem rokov. Snem rozhodol opraviť za štátne peniaze Modrý Kameň, Divín a ďalšie hrady. V roku 1562 povolal Ferdinand do Krupiny asi 10 tisícové vojsko z roľníkov, baníkov, remeselníkov a zemanov. Vojsku chýbali strelné a ťažké zbrane. Podarilo sa mu síce vytlačiť Turkov z Poiplia, ale pri Sečanoch bolo toto vojsko úplne rozbité. Podľa vtedajších správ to bola po moháčskej najkrvavejšia bitka. A Turci postupovali v dobýjaní ďalej. Mimo ich sféry sa nachádzali ešte hrady Šomoška, Divín a Modrý Kameň. Podľa opätovných uznesení uhorského snemu (naposledy v rokoch 1567, 1568) sa mala zvýšiť obranyschopnosť Modrého Kameňa a Divína – mali sa dostavať objekty pre početnejšie posádky a objekty proti delostreleckej paľbe. Začiatkom júla 1575 budínsky paša zorganizoval ofenzívu na likvidáciu ďalších novohradských oporných bodov. Vojenské sily Novohradského, Sečianskeho a Fiľakovského sandžaku (turecká vojensko–správna územná jednotka) posilnili jednotky pašu Mustafu Sokoliho. Dna 17. júla 1575 Turci napadli Modrý Kameň, ktorý po troch dňoch dobyli. Veliteľ Imrich Pribek aj s hŕstkou obrancov ušiel na Divín. Pozadie a priebeh tureckej ofenzívy vyvolalo veľa pochybností a obáv. Boje sa odohrali v čase „mieru“ a navyše v tom čase pri Zvolenskej Slatine táborilo desaťtisícové vojsko pod vedením Šimona Forgáca, no nezasiahlo. Súčasníci podozrievali zo zrady Jána Balassu, ktorý v roku 1575 zomrel, podľa niektorých od žiaľu nad stratou svojich hradov. O dobýjaní hradov Modrý Kameň a Divín sa zachovala ľudová povesť, ktorej rukopis pochádza z roku 1678. Podla povesti Turci vyzvali obkľúčenú posádku Modrého Kameňa, aby sa vzdala, čo posádka odmietla. Tých, čo nepadli, Turci pochytali a pod hradom postínali. V Modrom Kameni zotrvali Turci necelých 20 rokov. Usadili sa na širokom okolí v severnom Novohrade a juhovýchodnom Honte. Celkom zničili blízku dedinu Horné Strháre. V Doline postavili mlyn a v okolí Ipľa chceli pestovať ryžu. Modrokamenský hrad prestavali a vytvorili dvojité opevnenie – premenovali ho na Ikipolanku. Na porade v Tokaji (1591) sa rozhodlo pre bezpečnosť banských miest, o ktoré sa Turci neprestali usilovať, že treba dobyť naspäť hrad Divín alebo Modrý Kameň. Za veliteľa tejto operácie bol určený hlavný novozámocký kapitán Mikuláš Pálfi. Kráľovské vojská obsadením hradov v južnej časti Uhorska, medzi nimi aj hrad Modrý Kameň (15. 12. 1593 – pred odchodom ho Turci vyhodili do povetria), pristrihli rozpínavé turecké krídla. Začalo sa s rekonštrukciami späť získaných hradov, ktoré prebiehali zdĺhavo. Hoci Turkom už dochádzali v Uhorsku sily, podnikali z okupovaných pevností pustošivé nájazdy. K priamym následkom tureckej invázie patrí aj značný úbytok obyvateľstva. Turecké plienenie nevyváži ani kamenný most cez rieku Ipeľ, postavený pri Muli, vysadený gaštanový háj pri Modrom Kameni z roku 1580, ryžové polia v Poltári, rozšírenie tulipánov a niektorých predmetov osobnej spotreby (čižmy, kefa, papuče).

Vo vyvýšenej polohe nad obcou sa nachádza komplex hradu a barokového kaštieľa. Hrad vznikol pravdepodobne v druhej polovici 13. storočia, bezprostredne po pustošivom tatárskom vpáde. Prvá písomná zmienka o hrade pochádza z roku 1278, listina uvádza ako majiteľa hradu istého komesa Petra. V 15. storočí sa na istý čas na hrade usídlili vojská Jána Jiskru z Brandýsa. Na hrade údajne prenocoval aj kráľ Matej Korvín cestou do Zvolena. V roku 1575 bol hrad dobytý tureckými vojskami, ktorí ho držali až do roku 1593, kedy ho cisárska armáda pod vedením Krištofa Tiefenbacha získala späť. Po roku 1664 je hrad opäť v moci Turkov. Turecký cestovateľ Evliya Çelebi ho navštívil v roku 1665, hrad opisuje vo svojom diele Kniha ciest.[5] V roku 1683 do hrad dobytý povstaleckým vojskom Imricha Tököliho. Poškodený hrad už nebol nikdy obnovený.

Majiteľ hradu Gabriel Balaša pristúpil ku stavbe pohodlnejšieho sídla na mieste pôvodného dolného hradu v roku 1730. Tak vznikla súčasná baroková dvojpodlažná stavba na pôdoryse nepravidelného písmena U. Do nádvoria je orientovaný výrazný trojosový rizalit s barokovým štítom. Do komplexu kaštieľa sa vstupuje mostom ponad pôvodnú hradnú priekopu. Súčasťou hmoty kaštieľa je aj baroková kaplnka sv. Anny z roku 1759. Jej jednoduchá fasáda je členená pilstrami a ukončená trojuholníkovým štítom. Nad portálom sa nachádza nika. V interiéri sa nachádza panská empora. Balašovský kaštieľ sa v 19. storočí stal majetkom grófa Forgáča, neskôr Károlyovcov. Posledná majiteľka Gabriela Almássyová ho predala československému štátu v roku 1923.[6]

V súčasnosti sa v kaštieli nachádza Múzeum bábkarských kultúr a hračiek SNM a celý komplex je verejne prístupný. Múzeum bábkarských kultúr a hračiek je špecializované múzeum s celoslovenskou pôsobnosťou, zamerané na dokumentáciu dejín a súčasnosti bábkového divadla, dejín a vývoja detskej hračky, ako aj dejín regiónu, v ktorom sa múzeum nachádza. Kultúrno-umelecké, historické, archeologické a národopisné zbierky, ktoré múzeum v rámci svojej špecializácie zhromažďuje, odborne spracováva a ochraňuje, sú sprístupnené verejnosti formou stálych expozícií, výstav a rôznorodých kultúrnych aktivít, ktoré sa tešia veľkej obľube najmä u detí a mládeže. Zaujímavosťou je historická expozícia zubnej techniky, jediná svojho druhu v strednej Európe, ktorú v priestoroch múzea dlhodobo prezentuje Slovenská komora zubných technikov.

• 
  Barokový kaštieľ
• 
  Vstup do kaštieľa
• 
  Kaštieľ zo strany nádvoria
• 
  Kaplnka sv. Anny
• 
  Interiér kaplnky
• 
  Letecké fotografie hradu
• 

Miestna kalvária bola založená na začiatku 18. storočia grófom Pavlom Balašom. V roku 1855 sa podarilo s finančnou podporou baróna Antona Balašu a zbožných veriacich Kalváriu obnoviť. Plán zastavení kalvárie vypracoval Samuel Lániy, inžinier panstva. Obrazy podľa najlepších vzorov boli namaľované na železné platne v Pešti pod dohľadom Antona Szántofyho, prepošta a neskôr ostrihomského kanonika. Ostatné práce vykonávali modrokamenský robotníci a nádenníci. Krížová cesta bola posvätená v roku 1857 Michalom Kempom, ostrihomským kanonikom, opátom a novohradským hlavným dekanom, za prítomnosti početných svetských pánov a množstva veriacich. Za farára Jána Munkayho roku 1859 bola na kalvárskom vrchu postavená kaplnka ku cti Bolestnej Matky. Obraz do kaplnky daroval Gabriel Pavlík, farár zo Slovenského Medera (Palárikova), maľoval ho maliar Pešky. Obraz predstavuje Bolestnú Pannu Máriu stojacu pod krížom a z kríža vyžarujúci meč zraňuje jej srdce. V rokoch 1862–1864 v priestore medzi Krížovou cestou a kaplnkou Bolestnej Matky bolo postavených 5 zastavení, ktoré zobrazujú: 1. očistec, 2. posledný súd, 3. zmŕtvych vstanie Krista, 4. anjela strážcu a 5. vyobrazuje blahoslavenú Pannu ako Útočište hriešnikov, Obrazy sú dielom Jána Hofrichtera. Hore od Bolestnej Matky na vzdialenosť 100 m vypína sa vo výške 500 m n. m. 6 m vysoký kríž. Kríž bol postavený v roku 1863 na pamiatku veľkého dobrodincu Kalvárie, kardinála Jána Szcitovského, ktorý v roku 1863 poctil Modrý Kameň svojou návštevou.

• 
  Kaplnka Ukrižovania Krista
• 
  Kaplnka Bolestnej Matky
• 
  Zastavenia kalvárie
•