George Gordon Byron

Narodil sa v rozvrátenej aristokratickej rodine, ktorá bola spriaznená s rodom Stuartovcov, ako syn Johna Byrona a Catherine Gordonovej. Vyrastal v škótskom prístave Aberdeen, kam sa jeho matka presťahovala krátko po jeho narodení. Rodičia nežili spolu a jeho otec zomrel, keď mal len tri roky, pričom ich zanechal úplne bez prostriedkov. Hysterická matka ho zahŕňala striedavo prejavmi prehnanej lásky a divokej zúrivosti, a tak vďaka tomu z neho pomaly začal vyrastať samotár. Nakoľko bol od narodenia postihnutý a kríval, jeho veľkou vášňou sa stali knihy. Miloval cestopisy a historické knihy. Jeho pestúnka ho oboznámila so všetkými tradičnými škótskymi rozprávkami a legendami. Ako desaťročný zdedil po bezdetnom strýkovi veľký majetok a titul lorda. Odišiel na svoje panstvo Newstead v Nottinghame a odtiaľ odišiel do školy v Harrow, kde vynikal nad svojimi rovesníkmi športovými výsledkami i duševne. Tam našiel svoju prvú lásku – Mary Chaworthovú, ktorá však jeho city neopätovala. Neskôr odišiel na univerzitu v Cambridge študovať politické právo, a tu našiel i priateľov na celý život, akými boli John Cam Hobhouse, C. B. Davies a C. S. Matthews.

Už v druhom ročníku začal Byron vydávať svoje prvé básnické pokusy pod názvom Hours of Idleness (Hodiny nečinnosti). Zbierka mala medzi jeho priateľmi a medzi študentmi veľký úspech, hoci neskôr vyšla v Edinburghu zdrvujúca kritika, ktorá ho veľmi nazlostila. Reakciou na ňu je jeho satira Anglickí bardi a škótski recenzenti, v ktorej ostro a nespravodlivo kritizoval všetkých významných anglických i škótskych básnikov (Robert Southey, William Wordsworth, Samuel Taylor Coleridge), za čo sa im neskôr ospravedlnil.

Keď dosiahol plnoletosť, mal sa ujať svojho miesta v Snemovni lordov. Anglická mládež nadšene uvítala francúzsku revolúciu v roku 1789, no jakobínsky teror už menej, a počas vlády Napoleona sa v nich rozdúchalo vlastenectvo. V rokoch 1809 – 1811 Byron odcestoval do Portugalska, potom do Španielska, do Grécka a nakoniec do Carihradu, no Grécko bolo tým miestom, ktoré mu napokon úplne počarilo. Do Anglicka sa vrátil až v roku 1811. Aby zabudol na svoj smútok za matkou a jedným z najstarších priateľov – Matthewsom – pripravil vydanie básne v dvoch spevoch, ktorá je zároveň i poetickým denníkom z jeho cesty – Putovanie Childa Harolda, alebo niekedy nazývaná aj Child Haroldova púť. V nasledujúcom roku predniesol v snemovni svoj prvý prejav, ktorý mu priniesol úspech. Bol menovaný do výboru, ktorý menil trest smrti na pokutu alebo väzenie. Tento jeho politický úspech tak trochu zatlačil do úzadia úspech jeho Putovania Childa Harolda. Do tej doby prehliadaný Byron a stal osobnosťou a bol pozývaný do všetkých salónov.

Spoznal Caroline Lambovú, ženu, ktorá sa do neho zamilovala a prenasledovala ho všade, kam sa pohol, dokonca sa i v náznakoch pokúšala o samovraždu, no pre neho bola len jednou z mileniek. Po štyroch rokoch sa stretol so svojou nevlastnou sestrou Augustou, ktorá si s ním, na rozdiel od svojho manžela, dobre rozumela, dokonca až tak dobre, že keď sa jej v apríli 1814 narodila dcéra Elizabeth Medora, bolo veľmi pravdepodobné, že jej otcom bol Byron, ktorý Auguste venoval mnohé zo svojich básní. Začiatkom roku 1815 sa oženil s bohatou dedičkou a nadanou poetkou Annou Izabelou Milbankovou, ich manželstvo však nebolo šťastné. Na rozdiel od Byrona, ktorý zastával názor, že každý z manželov si môže ísť vlastnou cestou, sa rozhodla zachrániť jeho hriešnu dušu, čo sa jej však nemohlo podariť. Byron naďalej udržoval vzťah s mnohými ženami, medzi nimi i s nevlastnou sestrou Augustou, a mal pocit, že ho manželka stále sleduje a obmedzuje. Koncom roka 1815 sa im narodila dcéra Augusta Ada, ale už po mesiaci odišla Annabella k rodičom a požiadala o povolenie k rozluke, s čím Byron musel súhlasiť. Koncom apríla roku 1816 musel Byron kvôli škandálu sprevádzajúcemu jeho rozvod opustiť Anglicko.

Neskôr sa stretol s Claire Clairmontovou, nevlastnou sestrou Mary Godwinovej, vtedy ešte len priateľky mladého anglického básnika Percy Bysshe Shelleyho, s ktorým sa vďaka nej zoznámil, hoci si s ňou neodpustil malý románik. Byron odišiel do Belgicka, kam za nim prišla Claire i so sestrou a Shelleym, a oznámila mu, že je tehotná, no vzťah k nemu to nevylepšilo, ale práve naopak, z jeho záujmu zostala len nechuť. Shelley mu naopak bol sympatický na prvý pohľad. Spolu navštevovali Chillonský hrad, ktorý Byrona inšpiroval k napísaniu básne Chillonský väzeň.

Zo Švajčiarska odišiel najprv do Milána, a odtiaľ cez Veronu do Benátok. Na jar v roku 1818 tam za ním prišli Shelley, Mary i Claire s ich dcérou Allegrou, no Byron bol ochotný sa o dcéru starať, ale jej matku nechcel ani vidieť. V Taliansku Byron spoznal 19-ročnú Terezu, ktorá sa musela vydať za 60-ročného grófa Guiccioliho, a čoskoro sa stala Byronovou milenkou. Tereza po čase požiadala pápeža o rozvod a žila s Byronom. Ten zatiaľ svoju maličkú dcérku Allegru umiestnil do ženského kláštora, a Shelleyovcom napísal, že je to len dočasné.

Postupne sa zhoršovali aj Byronove vzťahy k jeho vydavateľovi Murrayovi, no napriek tomu ešte vydal dielo Kain, ktoré pobúrilo britskú spoločnosť, pretože sa príliš dotýkalo zažitých konvencií. Posledné spevy Dona Juana a Vidinu sna však už vydal John Hunt.

Na jar roku 1822 dostal Byron správu, že jeho dcéra Allegra ochorela, no hoci jej poslal svojho najlepšieho lekára a Shelleyho, Allegra napokon zomrela. Ešte v lete toho roku zomrel aj Shelley, keď sa plavil na svojej malej plachetnici „Ariel“ cez zátoku Livorna. Toskánska vláda nariadila jeho spálenie.

Nedlho po jeho smrti sa Byron s Terezou presťahovali do Janova. Tam pracoval na ďalších spevoch Dona Juana, ale v hĺbke duše cítil, že jeho dni v Taliansku sa končia. Nechcel Tereze ublížiť, ale svoj ďalší život si tam už nedokázal predstaviť, hoci sa nechcel vrátiť ani do Londýna. V roku 1823 sa vážne zaoberal prípravami na pomoc gréckemu povstaniu proti tureckej nadvláde. Začal konať ako politik a diplomat. Keď pristál pri Mesalóngi, priviezol strelivo, lieky i peniaze pre vojakov. O svojom osude si nerobil nijaké ilúzie, prišiel do Grécka zomrieť. Predstavoval si, že zomrie v boji, no vo februári 1823 dostal záchvat podobný mŕtvici. Niekoľko dní na to prechladol a – napriek úsiliu lekárov -zomrel (podľa niektorých zdrojov zomrel na maláriu alebo reumatickú horúčku). Ostala po ňom len jeho nesmrteľná poézia a povesť večného tuláka a rebela.

Byronova poézia sa vyznačuje revolučným duchom, odráža silné citové zážitky, sústreďuje sa na vnútorný svet hrdinu trpiaceho hlbokou melanchóliou. Byronov hrdina pohŕda konvenčnou morálkou, obhajuje spravodlivosť a je pomstiteľom bezprávia. Túžba jeho hrdinov po slobodnom vývoji človeka, túžba utiecť a zároveň aj odhodlanie zúčastniť sa národnooslobodzovacích bojov je pre neho charakteristická rovnako ako búrliváctvo, krajný individualizmus, boj za slobodu národov, titanizmus (hrdina sa cíti silný niesť zodpovednosť za premenu spoločnosti). Romantický hrdina je pre autora prostriedkom na vyjadrenie vlastných názorov a pocitov. Autor sa so svojím hrdinom otvorene stotožňuje. Dielo sa tak stáva romantickou sebavýpoveďou spisovateľa. Aj pri zobrazovaní hrdinov sa zameriaval na vykresľovanie ich duševných stavov. Jazyk literárneho diela obsahuje prvky hovorovej reči, lebo do literatúry boli uvádzané postavy z nižších spoločenských vrstiev. Pokúšal sa prebudiť národné povedomie, preto často vychádzal z minulosti národa. Bohatý prameň podnetov nachádzal spolu s romantikmi v ľudovej slovesnosti. Je tvorcom básnickej poviedky, ktorá okrem deja obsahuje vlastné úvahy a básnikove city. Jej vplyv sa prejavil v slovanskej literatúre (u nás je to napr. Janko Kráľ, Ján Botto, v českej literatúre napr. Karel Hynek Mácha).

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému George Gordon Byron
• Wikicitáty ponúkajú citáty od alebo o George Gordon Byron

• FILIT – zdroj, z ktorého pôvodne čerpal tento článok.