Tărnovská literárna škola

Vznik a miesto Tărnovskej literárnej školy

Vznik a miesto Tărnovskej literárnej školy v kultúre a literatúre počas druhej Bulharskej ríše. Tărnovská literárna škola z druhej polovice 14. storočia často nazývaná Nový Zlatý vek bulharského stredovekého písomníctva je jedným z najpozoruhodnejších javov v kultúre počas druhej Bulharskej ríše. Jej hlavným strediskom bolo Veliko Tărnovo, vtedajšie hlavné mesto Bulharska.

S týmto názvom sú spojené aj literárne diela autorov Evtimija Tărnovského, Kipriana, Joasafa Bdinského, Grigorija Camblaka a Konstantina Kostenečkého. Vznik a rozvoj školy je výsledkom rozvoja rozličných faktorov, z ktorých treba spomenúť rozvoj kultúry a vzdelania za vlády cára Ivana Alexandra, literárnu činnosť athoských mníchov a hesychazmus. Samozrejme, že činnosť tohto duchovného strediska je výsledkom bulharskej literárnej tradície predchádzajúcich storočí, zachovávajúcej dielo slovanských vierozvestcov a ich žiakov, ako aj nezabudnuteľnej postavy jeho organizátora - patriarchu Evtimija.

Vzdelaný panovník Ivan Alexander

Panovanie vzdelaného panovníka, cára Ivana Alexandra, pochádzajúceho z matkinej strany z rodu Asenovcov a z otcovej strany z rodu Terterovcov, trvalo štyri desaťročia štrnásteho storočia – od roku 1331 do roku 1371. Napriek rozporom a pasívnej zahraničnej politike vládcu možno charakterizovať dané obdobie stabilitou a rozkvetom kultúry.

Za osobnej účasti monarchu sa uskutočňujú v hlavnom meste dva antiheretické koncily (v roku 1355 a 1360), ktoré odsúdili prívržencov bogomilov, adamitov, varlaamov a „židovstvašti“ (obdivovatelia judaizmu). Samotný cár štedro podporuje stavbu chrámov a kláštorov a tiež aj zakladateľov oficiálneho kultového písomníctva. S jeho pomocou je vybudovaný kláštor „Svätej Bohorodičky“ v Paroriji a Kilifarevský kláštor, ktoré sa premenia na hesychastické literárne strediská. Darované a obnovené podľa jeho vlastnej vôle sú Bačkovský kláštor, nesebărské kláštory Sv. Bohorodičky Eleusy a Sv. Nikolu, Zografský kláštor a iné, v niektoých z nich sa uchovávajú, tzv. ktitorské portréty (portréty zakladateľov kláštorov).

Marginálie (poznámky k textu) v zachovaných rukopisoch z čias cára Ivana Alexandra svedčia taktiež o cárovej ochrane literátov a literatúry. O vďačnosti monarchovi hovoria predovšetkým dochované pochvalné slová v niektorých písomných pamiatkach. V Pochvale cárovi Ivanovi Alexandrovi – pamiatke, ktorá je predslovom Londýnskeho (Ivan-Alexandrovho) evanjelia z rokov 1355-1356 – je panovník nazvaný „pravoverný, bohabojný, najjasnejší a bohuoddaný samovládca“ a porovnávajú ho s byzantským imperátorom a kresťanským svätcom Konštantínom Veľkým. V nasledujúcej pochvale, zo Sofijského žaltára, je tiež prítomné patriotické cítenie – cár Ivan Alexander je nazvaný „veľkým vojvodcom a cárom cárov“ a spomínajú sa jeho významné vojenské činy voči Byzancii a tureckým podmaniteľom. Ako vojvodca je panovník porovnávaný s Alexandrom Macedónskym – druhým starovekým Alexandrom; a z religióznej zbožnosti – opäť so Sv. Konštantínom – nový Konštantín medzi cármi.

Od čias cára Ivana Alexandra sú zachované jedny z najbohatšie vyzdobených starobulharských kníh, určených pre cársku knižnicu – vatikánsky prepis prekladu Manasievovej kroniky a Londýnske evanjelium.

Hesychazmus

Bulharský patriarchát od svojho obnovenia v roku 1235 sa neprestajne stará o čistotu viery. Oddaní tejto tradícii v polovici 14. storočia sú vysoký klérus v hlavnom meste Tărnovo a cár Ivan Alexander. Vzoprejúc sa heréze razia cestu jednému koľko novému, toľko aj starovekému kresťanskému učeniu – hesychazmu. Hesychazmus (z gr. pokoj) má svoje korene v kresťanskom asketizme – dobrovoľnej zdržanlivosti a trýznení tela pôstom, modlitbami a osamotením. Skúma sa ako návrat k prvotnému obrazu mníšstva a k prvotnému obrazu spôsobu modlitby.

Základom hesychazmu je modlitba srdca. Pomocou rôznych metód sa dosahuje „pozornosť“ ako prvá podmienka skutočnej modlitby, pri ktorej sa myseľ koncentruje „v srdci“, kontroluje sa dýchanie a opakuje sa v mysli tzv. Ježišova modlitba: „Pane, Ježišu Kriste, Synu boží, zmiluj sa nado mnou hriešnym.“

Záujem o hesychazmus narastá potom, ako Gregor Sinajský ho prijíma do svojho systému pustovníctva.Tento systém spočíva v dvoch základných cestách spasenia mnícha. Prvá z nich – „činnosť“ (prax), t. j. bohabojný mníšsky život je len základom, na ktorom sa s hesychastickou modlitbou dosiahne skutočné spojenie s Bohom – „videnie“ (theoria) Táborského svetla. (Podľa tohto učenia sa Boh zjavuje modliacemu sa ako svetlo, tak ako je to opísané v evanjeliách pri premenení Ježiša Krista na vrchu Tábor).

Hlavní predstavitelia hesychazmu zo 14. storočia zhodne prehlasujú, že táto metóda nie je samoúčelná, ale je užitočným prostriedkom, pomocou ktorého človek dosiahne stav „sústredenia“ a je pripravený prijať Božiu milosť.

Gregor Sinajský šíri svoje myšlienky na Athose a v Parorijskom monastieri, ktorý sám zakladá. Parorijský monastier sa nachádza v pohraničnej bulharsko-byzantskej oblasti. Hesychazmus sa mení na vyrovnané učenie, ba dokonca získava spoločenský a politický rozmer v názoroch známeho byzantského teológa Gregora Palamu. Na cirkevných synodách v Konštantínopole obhajuje athoských mníchov, ktorých obvinil Barlaam (grécky mních z Kalábrie) z herézy a z „pupkoumu“ (kvôli sústreďovaniu sa pozeraním na pupok).

Po dišputách, trvajúcich desať rokov, bol v roku 1351 slávnostne uznaný Palamov spis „Tomos Palamu“ a tým aj celé hesychastické hnutie. Gregora Palamu podporovali patriarchovia Filotheos Kokkinos a Kallistos, ako aj cisár Joannes Kantakuzen. Gregor Palamas vnáša do hesychazmu teologický súlad s pravoslávnymi tradíciami týkajúcimi sa božskej podstaty a prírody Táborského svetla.

Do Bulharska preniká toto kresťanské učenie najmä prostredníctvom athoských mníchov a Parorijského monastiera. Zakladateľ Kilifarevského monastiera a učiteľ patriarchu Evtimija – Teodosij Tărnovski je bezprostredným žiakom a spolubojovníkom Gregora Sinajského. Hesychazmus si s cárovou podporou rýchlo získava uznanie aj ako náboženská realizácia, aj ako spoločensko-politický prejav.

Najtvrdšou baštou hesychazmu v Bulharsku sa stáva Kilifarevský monastier, jeho mnísi podporujú protiheretické snemy v Tărnove. Súčasne sa mimoriadne prejavujú v literárnej činnosti, čo sa stáva faktorom potvrdzovania Tărnovskej literárnej školy. Podľa hesychastov presnosť vyjadrenia je zbraňou proti odkloneniu od pravoslávia. A tak ich činnosť leží v základoch nadchádzajúcej jazykovo-pravopisnej reformy, nových prekladov, žánrovej reformy a nového ponímania literárneho obrazu.

Athoské monastiere a bulharské písomníctvo

Duchovný život na Athose počas celého stredoveku neutícha. Veľa faktov hovorí v prospech prítomnosti bulharských mníchov v jednom z najstarších atonských kláštoroch – Veľkej lavre sv. Atanáza Athoského ešte z obdobia Prvej bulharskej ríše, ale najvýznamnejšia je tam bulharská prítomnosť v 14. storočí. V tomto období majú prevahu mnísi bulharského pôvodu v kláštoroch „Sv. Pantelejmon“, „Vatoped“ a „Chilandar“.

Veľký význam pre formovanie Tărnovskej literárnej školy je činnosť starca Jána a jeho spolubratov vo Veľkej lavre (Megisti lavra). Podľa obšírnej poznámky jeho žiaka Metoda sa pod vedením tohto duchovného a za jeho osobnej účasti prekladá veľa diel, ktoré sú následne odovzdané „chrámom v bulharskej zemi“. Medzi prekladmi sa nachádzajú Evanjeliár, Apoštolár, Typikon, Žaltár, Minea, práce sv. Jána Teológa (Evanjelistu), sv. Izáka Sýrskeho a i.

Nevyhnutnosť nového prekladu už skôr preložených kníh spočíva v hesychastickej snahe o presnosť a správnosť voči originálom. Starec Ján má veľa nasledovníkov, spomedzi ktorých sú zachované mená starca Josifa a Zakcheja Filozofa. Preklady kníh uskutočnené na Svätej hore (Athos) sú nazývané aj „správne“ (t. j. opravené) a počas 14. a 15. storočia majú autoritu spoľahlivých náboženských a duchovných prameňov. Činnosť athoského duchovného bola ocenená a aplikovaná v Tărnovskej literárnej škole budúcim patriarchom – Evtimijom, ktorý prežil niekoľko rokov vo Veľkej lavre sv. Atanáza, zúčastnil sa literárnej činnosti a prijal a obohatil jej princípy.

Predstavitelia a nasledovníci Tărnovskej literárnej školy

Najvýznamnejšími predstaviteľmi sídelného literárneho strediska v XIV. storočí sú Evtimij Tărnovski, Kiprian a Grigorij Camblak. Ich činnosť zanecháva trvalé stopy nielen v kultúre a literatúre Bulharska, ale aj v ďalších krajinách, v ktorých nachádzajú oni a ich nasledovníci úkryt pred osmanským nájazdom.

Život

Zakladateľ Tărnovskej literárnej školy je jedným z prvých žiakov sv. Teodosija Tărnovského v Kilifarevskom kláštore, kde okolo roku 1350 vstupuje do mníšskeho rádu. Počas pobytu v Carihrade a na Athose sa zoznamuje s byzantskými duchovnými hesychastmi a s prekladmi bulharských literátov z kruhu starca Jána.

Po návrate do Bulharska, v rokoch okolo skonu cára Ivana Alexandra, zakladá s pomocou svojho nástupcu na trón – Ivanom Šišmanom – kláštor „Sv. Trojica“, kde začína organizovanú redaktorskú činnosť – existujúcej bohoslužobnej literatúry, ale aj nových prekladov v prípadoch, keď existujúce preklady sú veľmi vzdialené od svojho originálu. Potom, ako je Evtimij v roku 1375 zvolený za patriarchu, zavádza do bohoslužobnej praxe „správne“ preklady liturgických textov.

Epocha, v ktorej duchovný sa stáva hlavou Bulharskej cirkvi, je výnimočne ťažká a tragická, ale nevzdáva sa svojho cieľa. Patriarcha sa snaží podriadiť svetskú moc cirkevnej, ale nie z donútenia, ale z náboženského presvedčenia, a preto sa vyhýba konfliktom s vládcom. Jeho zbožnosť a dôslednosť mu zabezpečujú nesmiernu autoritu ako medzi Bulharmi, tak aj medzi ostatnými kresťanmi na Balkáne. Budúci bulharský cirkevný dejateľ sa kategoricky stavia proti heréze a počas obkľúčenia panovníckeho mesta sa prejavuje ako dôstojný duchovný vodca, ktorý neopúšťa svoje stádo. To je aj pravdepodobne príčinou, prečo po obsadení mesta bude do posledných dní vo vyhnanstve v Bačkovskom kláštore.

Dielo

Pôvodné literárne dedičstvo Evtimija Tărnovského je veľmi bohaté. Môže byť rozdelené do štyroch základných skupín, ktoré ako celok sa týkajú oficiálnej kultovej literatúry:

  • životy svätých,
  • pochvalné slová,
  • služby a
  • epištoly.

Charakteristické pre Evtimijovu tvorbu je zbližovanie života svätých a pochvalného slova. Príčinou sú ako vysoké požiadavky hesychastickej literatúry na jazyk a štýl, tak aj kazateľský pátos autora. Táto tendencia sa zreteľne prejavuje v Živote sv. Petky. Približuje sa rečníckemu prejavu plnému poetickosti a citu: „Vitaj, prekrásna nevesta Ježišova, holúbok čistý, pozlátená Svätým duchom, panenská chvála , obyvateľka pustatiny, spolubesedníčka anjelov, raj cností, prekrásny dom čistory!“.

Ďalšími známymi Evtiemovými životopisnými prácami sú Život sv. Ivana Rilského, Život sv. Ilariona Măglenského, Život sv. Filotey, Pochvalné slovo na počesť sv. Konštantína a sv. Eleny, Pochvalné slovo na počesť sv. Nedele.

Zachované sú aj štyri epištoly – po jednej atonskému mníchovi Kiprianovi (budúcemu Kyjevskému metropolitovi) a hungarovlašskému metropolitovi Antimovi a dve hieromníchovi Nikodimovi Tismenskému. Tieto diela prevyšujú svojím zámerom a stvárnením úlohu prostej korešpondencie. Napriek tomu, že odpovedajú na reálne otázky súčasníkov, nesú znaky hlbokej reflexie a bohatého štýlu autora, ktoré ich mení na vzor bulharskej stredovekej epištolárnej literatúry.

Metropolita Kiprian

Literárna tvorba Evtimija Tărnovského nezostáva uzavretá v hraniciach Bulharska. Prerastá hranice krajiny nielen v dôsledku ťažkého historického údelu bulharskej ríše, ale aj pre svoj rozsiahly kultúrny program krajiny a sa prenáša od jeho žiakov a nasledovníkov do srbských, vlašských a ruských zemí.

Jedným z najpozoruhodnejších šíriteľov tohto vplyvu je súčasník a nasledovník Evtimija Tărnovského – Kiprian (okolo 1330 – 16. september 1406). Pochádza z aristokratického tărnovského rodu Camblakovcov (je strýkom Grigorija Camblaka) a učí sa spolu s budúcim patriarchom v Kilifarskom kláštore pri Teodosijovi. Spolu s Evtimijom navštevuje Carihrad a prežije desať rokov na Athose.

V roku 1374 sa stáva osobným vyslancom byzantského patriarchu Filoteja v Rusku a v ďalšom roku je vysvätený za metropolitu Kyjevského a celej Rusi. Avšak na svoj post nastupuje sotva v roku 1390 po smrti moskovského kniežaťa Dmitrija Donského dlho vzdorujúcemu bulharskému duchovnému, ktorého ustanovuje Carihrad. Napriek tomu, že je duchovným otcom iného národa, nezabúda na svoju zotročenú vlasť.

Čoskoro po páde Tărnova navrhuje patriarchovi ešte stále neobsadeného Carihradu, aby na začiatok roku 1397 zvolal do Ruska snem, ktorý by uskutočnil úniu so Západnou cirkvou. Takým spôsobom by „Gréci, zjednotení so západnými husármi, získali pomoc v boji proti Turkom“. Kiprian ako hlava Ruskej cirkvi prenáša Evtiemovu tvorbu do slovanskej krajiny. Organizuje a zúčastňuje sa „opravovania“ bohoslužobných kníh podľa tărnovských pravopisných princípov, uvádza nové preklady, prekladá novú liturgiu.

Metropolita zostavuje Index zakázaných kníh (Kiprianov index) a píše cyklus pôvodnej tvorby o prvom moskovskom metropolitovi Petrovi – životopis, službu, pochvalné slovo a kánon. Kiprian je autorom aj osobných epištol a poučení o liturgických otázkach – Poučenia Novgorodskému duchovenstvu, Poučenie Pskovskému duchovenstvu, Odpovede igumena (predstaveného pravoslávneho kláštora) Afanasija.

Grigorij Camblak

Jednou z najzaujímavejších postáv v kultúrnej histórii stredovekého Bulharska je Grigorij Camblak. Prejavuje sa ako literát, verejný činiteľ a dejateľ na cirkevnom poli. Jeho činnosť je spojená s obranou zotročených balkánskych národov a s prínosom pre rozvoj bulharskej, srbskej, vlašsko-moldavskej a rusko-ukrajinskej literárnych tradícií.

Život

Predpokladá sa, že Grigorij Camblak sa narodil medzi rokmi 1364 a 1369 v sídelnom meste Tărnovo. Vznešený rod, ku ktorém patrí, sa usídlil v Bulharsku, pričom pravdepodobne pochádza z Byzancie alebo Vlašska – čím sa vysvetľuje nezvyčajné znenie jeho priezviska. Základné vzdelanie získava u Evtimija, ktorý ho zasväcuje do sveta kníh, vzdeláva ho, aby sa stal dobrým rečníkom a vzbudzuje uňho patriotizmus. Grigorij Camblak výslovne poznamenáva, že ho vychovala bulharská cirkev.

V mladosti sa pravdepodobne stáva mníchom v jednom z tărnovských kláštorov, a potom sledujúc tradičnú cestu stredovekých spisovateľov a cirkevných dejateľov pokračuje vo svojom vzdelávaní v kláštore na Svätej hore nasledujúc príklad Evtimija a svojho blízkeho príbuzného metropolitu Kipriana.

Neskôr ho osud zaveje do najtvrdšej bašty pravoslávia – Carihradu, kde zostáva určitý čas v službách tamojšieho patriarchu. Na samom konci XIV. storočia Grigorij Camblak je igumenom v Dečanskom kláštore v Srbsku, z ktorého pod jeho vedením sa stáva uznávané literárne stredisko.

Na začiatku XV. storočia (1401-1402) je Camblak ako vyslanec Carihradského patriarchátu metropolitným kazateľom v kostole „Sv. Ján Krstiteľ“ v moldavskom hlavnom meste Sučava. Existuje hypotéza, podľa ktorej v roku 1403 je ustanovený za igumena v kláštore „Njamcu“, ktorý založili Bulhari.

V polovici roku 1406 Grigorij Camblak odchádza do Moskvy navštíviť svojho strýka – moskovského a všeruského metropolitu Kipriana, ale cestou sa dozvie o smrti svojho príbuzného a zamieri do Carihradu, kde sa čoskoro stáva igumenom Plinairského kláštora. S pomocou litovského kniežaťa Vitovta Camblak zaujíma metropolitský post v Kyjeve. Následne sa v čele delegácie, v ktorej je 300 ľudí, duchovných aj svetských, zúčastňuje na sneme v Kostnici (1414-1416), kde obhajuje spojenie pravoslávnej a katolíckej cirkvi pod pápežovou zvrchovanosťou, aby sa zabezpečil spoločný európsky postup pred nastupujúcimi tureckými podmaniteľmi. Grigorij Camblak umiera v roku 1420 počas zúriacej v Kyjeve morovej epidémie.

Dielo

Politické udalosti sú príčinou, prečo Grigorij Camblak prežije väčšiu časť života mimo svojej vlasti a to je jeho osobná tragédia. Avšak tie isté okolnosti ho menia na jedného z najvýznamnejších šíriteľov bulharského vplyvu spoza hraníc zotročeného domova. To predurčuje obrovský význam jeho práce. Je významnou osobnosťou, výnimočne vzdelaným, talentovaným a produktívnym spisovateľom, zanechávajúcim ďalším pokoleniam veľmi rozsiahlu tvorbu, v ktorej majú miesto všetky žánre stredovekej literatúry.

V oblasti hagiografie Grigorij Camblak zostavil Život Stefana Dečanského, Mučenie Ivana Nového Sučavského (Belihradského) a Rozprávanie o prenesení ostatkov sv. Petky Tărnovskej z Vidinu do Belehradu. Slávnostnú rečnícku prózu predstavujú Smútočná reč za Kiprianom, Pochvalné slovo Evtimijovi, Pochvalné slovo sv. Dmitrijovi Solúnskemu, Pochvalné slovo sv. mučeníkovi Georgiovi a množstvo slávnostných rečí – o Kvetnej nedeli, o Nanebovstúpení, o Premene Pána a o Nanebovzatí Pána. Z učiteľskej orátorskej prózy sú známe besedy Grigorija Camblaka o pôste, milodaroch, o sťatí hlavy Jána Krstiteľa.

Hymnografiu reprezentujú služby o Stefanovi Dečanskom a Ivanovi Novom Sučavskom, ako aj stichiry o sv. Petke Tărnovskej. K vymenovanému je potrebné pridať aj reči Grigorija Camblaka - „Vyznanie viery“ prednesenej pri nástupe na metropolitný trón v Kyjeve, reč pred snemom v Kostnici, v ktorej vystupuje na ochranu zotročených balkánskych národov. Všetky tieto práce načrtávajú sformovanosť charakteru jedného nadaného literáta, ktorý nielen pokračuje v odkaze svojho učiteľa Evtimija, ale ho aj tvorivo zveľaďuje.

Grigorij Camblak dosahuje pôsobivosť obrazov, ktoré umelecky stvárňuje vpisujúc ich do kontextu historických udalostí. Prejavuje sa ako novátor, keď ako prvý sa pokúša psychologicky charakterizovať literárne postavy a zaraďuje do svojich diel scény, v ktorých národ je hlavným hrdinom. Toto všetko, ako aj dosiahnutá plastickosť obrazu, jazykové a štýlové bohatstvo a tvorivý prístup pri sledovaní predpísanej normatívnej poetiky žánrov, určuje dôležité miesto Grigorija Camblaka v dejinách bulharskej literatúry.

Pozri aj
This article is issued from Wikipedia. The text is licensed under Creative Commons - Attribution - Sharealike. Additional terms may apply for the media files.