Druhá balkánska vojna

Dňa 17. mája 1913 (30. apríla 1913 starý šlýl) po podpise Londýnskej mierovej zmluvy, ktorá bola konečným výsledkom prvej balkánskej vojny nebola otvorená otázka rozdelenia území medzi spojencami. Dva dni po podpise Londýnskej mierovej zmluvy Srbsko a Grécko (neskôr sa ku nim pridala aj Čierna Hora) podpísali tajnú zmluvu namierenú proti Bulharsku. Napätie medzi krajinami balkánskeho zväzu postupne vyprovokovalo novú vojnu. Okrem toho tzv. Veľké Sily zastúpené Rakúsko-Uhorskom a Nemeckom povzbudzovali Bulharsko, aby sa stalo iniciátorom vzniku vojenského konfliktu, ktorý zničí Balkánsky zväz a oslabí vplyv Ruska na Balkánskom polostrove. Rusko však upozorňovalo, že kto prvý začne vojnu, ten bude niesť aj následky.

Keďže Bulharsko prvú balkánsku vojnu vyhralo, Srbsko sa dožadovalo prehodnotenia záverov bulharsko-srbskej zmluvy podpísanej v roku 1912 a začalo okupovať sporné a nesporné územie Macedónska, kde bývala bulharská menšina. Akékoľvek požiadavky bývalých spojencov Bulharska boli však nesplniteľné, pretože práve Bulharsko sa do veľkej miery zaslúžilo o svoje víťazstvo vo vojne. Ostatné balkánske krajiny teda nemali žiaden nárok na zisk územia.

Bulharský cár Ferdinand I. 16. júna 1913 napadol Srbsko a Turecko. Jeho cieľom bolo prinútiť bývalých spojencov, aby mú vrátili územia v Macedónsku bez toho, aby vyhlásil vojnu. O tri dni neskôr (18. jún 1913) bol jeho rozkaz zrušený, s odôvodnením, že krajina sa môže ocitnúť v politickej izolácii, avšak Srbsko a Grécko začali postupnú ofenzívu proti Bulharsku na celom fronte v Macedónsku.

V období 17. júna 1913 - 8. júla 1913 štvrtá a piata bulharská armáda pod vedením Michaila Savova porazila v Macedónsku srbské vojská. Druhá bulharská armáda sa chystala na útok proti Grécku. Postupne sa do vojny pridala aj prvá a tretia bulharská armáda, ktorá začala operovať v severnom Macedónsku, kde pomáhala svojim kolegom. Kompletná bulharská armáda sa rozhodla zaútočiť. Grécke vojská sa ocitli na pokraji krachu, preto zavolali na pomoc srbskú armádu, ktorá však tiež nemohla nič urobiť. Nový grécky panovník bol preto nútený prosiť o mier.

Rumunsko vstúpilo do vojny 28. júna 1913 okupáciou bulharských území pri mestách Balčik a Tutrakan. Dve jazdecké divízie prešli cez Dunaj, kde sa spojili so srbskou armádou a začali napádať Sofiu. Osmanská ríša začala 10. júla 1913 okupovať svoju niekdajšiu hranicu a pevnosť Odrin. Nad Bulharskom visel mrak katastrofy.

Dňa 4. júla 1913 vláda Stojana Daneva podala demisiu a na poste premiéra ho vystriedal Vasil Radoslavov, ktorého vláda v krajine sa skončila 18. júla 1913. Bulharská armáda bola nútená kapitulovať, hoci nebola porazená. Vasil Radoslavov bol nútený žiadať prímerie.

Výsledkom Druhej balkánskej vojny bola Bukureštská mierová zmluva podpísaná 10. augusta 1913 (Bulharsko ju podpísalo už 23. júla 1913). Zmluva garantovala stratu všetkých území, ktoré Bulharsko nadobudlo v prvej balkánskej vojne. Srbsko a Grécko si medzi sebou podelili časť územia Macedónska. Bulharsku ostalo iba Pirinské Macedónsko a časť Trácka s prístupom k Egejskému moru. Rumunsko získalo oblasť južnej Dobrudže a Osmanská ríša na základe výsledku vojny vrátila Bulharsku časť západného Trácka.

• Prvá balkánska vojna
• Prvá svetová vojna
• Londýnska zmluva (1913)
• Bukureštská mierová zmluva (1913)