Marica

Marica (bulh. Марица, gr. 'Εβρος – Evros, tur. Meriç) je rieka v Bulharsku, Grécku a Turecku. Ide o najdlhšiu rieku Balkánskeho polostrova.[1][2][3][4][5][6][7] Pramení v pohorí Rila, následne prechádza bulharským územím smerom na východ a juhovýchod. Na úseku 16 kilometrov tvorí bulharsko-grécku hranicu a následne ďalších 185 km grécko-tureckú hranicu. V Edirne mení smer na juh a potom na juhozápad. Vlieva sa do Egejského mora. Hlavné prítoky sú Arda, Strjama, Topolnica a Tundža. Rozloha jej povodia je približne 53 000 metrov štvorcových.[8] Rieka je splavná minimálne po Edirne.[9]

Marica
Марица, Έβρος, Meriç
Rieka
Marica v meste Plovdiv v Bulharsku
Štáty Bulharsko,   Grécko,   Turecko
Prameň Rila
 - poloha Mariški cirkus
 - výška 2 378 m
Ústie Egejské more
 - výška 0 m
Dĺžka 472 km
Povodie 53 000 km² (5 300 000 ha)
Prietok
 - priemerný 110 m³/s
Tok rieky
Tok rieky
Wikimedia Commons: Maritsa
Portál, ktorého súčasťou je táto stránka:
 Geografický portál

Iné názvy

Historické názvy

Najstarším známym menom rieky je názov Euros (starogr. Εύρος) približne zo 7. – 6. stor. pred Kristom. Indoeurópske ewru a starogrécke εύρύs (eurus) v preklade znamenali široký. Pôvodný kmeň slova sa postupom času premenil na br (βρ) a rieka preto niesla v staroveku a stredoveku názov Hébros (starogr. Ἕβρος, iný prepis: Hebros) alebo lat. Hebrus.[10] Dochoval sa aj spis neznámeho autora z obdobia antiky, ktorý spomína, že sa rieka v minulosti ešte pred tým sa nazývala Rombos. V rímskej cestovnej mape zo 4. storočia je zapísaná pod názvom Ebrus a v roku 1154 ju vo svojej práci spomenul arabský geograf pod názvom Marizo.[2] Meno môže pochádzať z názvu hory nachádzajúcej sa neďaleko ústia rieky známej v staroveku ako starogr. Μηρισός alebo Μήριζος – Mérisos alebo Mérizos, po latinsky Merit(h).[10]

Názov v hornej časti toku

V hornej časti toku je rieka Marica známa pod názvom Goľama Marica (bulh. Голяма Марица, doslova Veľká Marica). Názov Marica rieka prijíma potom, čo sa do nej na území Východnej Rily pri horskej chate Marica v nadmorskej výške 1 900 m n. m. vleje jej prítok Prava Marica (bulh. Права Марица).[1]

Priebeh toku

Rieka pramení v bulharskom pohorí Rila (bulh. Рила), v oblasti karu Mariški cirkus (bulh. Маришки циркус) pod vrchom Mančo (bulh. Манчо) 2 770 m n. m.[5][1][7][6] pri skupine vysokohorských jazier Maričini ezera (bulh. Маричини езера)[5][7][6] 5 km východne od Musaly v nadmorskej výške 2 378 m n. m.[6] a tečie sprvu severným smerom, kde najskôr v hornej časti toku preteká najskôr hlbokou úzkou dolinou husto zarastenou ihličnatým lesom[6][1] a neskôr pri meste Dolna Baňa pretína podlhovastú kotlinu Kostenecko-Dolnobaňska kotlovina.[5][1] Neskôr vytvára prielom Momina klisura (bulh. Момина клисура)[5][1] a pri meste Belovo opúšťa pohorie Rila[1] a pokračuje na dlhom úseku východným smerom Hornotráckou nížinou.[5][1] Ešte na území pohoria Rila preteká mestami Dolna Baňa, Kostenec a Belovo,[5][1] neskôr aj mestami Pazardžik, Stambolijski, Plovdiv, Dimitrovgrad, Simeonovgrad, Ľubimec a Svilengrad. Okrem miest sa na toku nachádza aj veľký počet dedín.[1] Vytvára bulharsko-grécku hranicu a pri dedine Kapitan Andreevo (bulh. Капитан Андреево) opúšťa bulharské územie.[5][1] Následne vytvára grécko-tureckú hranicu a popri Edirne pokračuje južným smerom k Egejskému moru, kde vytvára rozsiahlu deltu a v blízkosti mesta Alexandrupoli ústi.[5]

Opis

Je najdlhšou riekou Balkánskeho polostrova.[5][2][3][4] V hornej časti toku tečie hlbokou úzkou dolinou a neskôr vytvára aj roklinu Momina klisura. V rámci jej prietoku Hornotráckou nížinou tečie na väčšej časti toku širokým korytom s dvomi zúženiami – pri dedine Skobelevo a pri meste Charmanli, kde vytvára prielom pod názvom Charmanlijski prolom (bulh. Харманлийски пролом).[1]

Je dlhá 472 km a odvodňuje územie s rozlohou 53 000 km²,[5][7] z toho 2/3 v Bulharsku, 27,5% v Turecku a 6,5% v Grécku.[7][1] Odvodňuje severnú a východnú časť pohoria Rila, takmer celé Rodopy (okrem južných a juhovýchodných častí), takmer celé pohorie Sredna gora‎ (okrem západných a severných svahov podcelku Ichtimanska Sredna gora), väčšiu časť južných svahov Strednej a Východnej Starej planiny ako aj nížiny (tzv. Podbalkánske kotliny) a pahorkatiny (Tundžanská oblasť) v povodí toku.[5][1] Predstavuje centrálnu a západnú časť východoegejského vodozberného povodia.[7]

Vodné stavy sú veľmi premenlivé; v zime a na jar dosahujú až do 240 m³/s, v letnom období výrazne klesá a dosahuje priemerne len 19 m³/s.[5] Najvodnatejšími mesiacmi sú marec a apríl, najmenej vody preteká korytom rieky v auguste.[5][1] Priemerný ročný prietok pri meste Svilengrad je približne 110 m³/s.[5] Prietok znižuje aj odber vody na zavlažovanie, ktoré má veľký význam pre hospodárstvo v Hornotráckej nížine. Povodie rieky Marica je totiž významným poľnohospodárskym regiónom, kde sa pestuje predovšetkým vinič, zelenina, ovocie, tabak a bavlna, ale aj iné poľnohospodárske kultúry.[1] Teplota vody kolíše od 0,5°C v zime po maximálne 27,5°C v letnom období. V minulosti bola Marica často využívaná na splavovanie tovaru na pltiach. V súčasnosti je na mnohých miestach koryto rieky umelo korigované. V doline Marice popri rieke vedie jedna z hlavných dopravných trás – ako železničná tak aj cestná – cez Balkánsky poloostrov, ktorá spája mestá Belehrad, Sofia a Istanbul.[1]

Hlavné prítoky

Pravé

Ľavé

Celkovo sa do Marice vlieva viac ako sto prítokov[4][3] a to prevážne riek z pohorí Stará planina, Rodopy a Sredna gora.[3]

Zaujímavosti
  • Na území Bulharska dosahuje dĺžka toku Marice 321 km[5][2] a má zo všetkých bulharských riek najrozsiahlejšie povodie.[1][2][7][6] Je jednou z najvodnatejších riek Bulharska.[3][2][7][6]
  • Rieka v minulosti niekoľkokrát spôsobila veľké záplavy. Najväčšie povodne zasiahli oblasti povodia Marice v rokoch 1858, 1876, 1897, 1900 a 1957. Naopak napríklad v rokoch 1944, 1952 a 1953 koryto rieky v letných mesiacoch takmer vyschlo.[1]
  • V roku 1205 rieka zmietla vojská križiackeho veliteľa Henricha Flámskeho, ktorý obľahol byzantské mesto Didymoteichon[9]
  • Bulharský vládca Kalojan sa o rok neskôr v snahe o dobytie mesta Didymoteichon pokúsil tok rieky odkloniť[9]
  • V roku 1371 sa pri rieke odohrala bitka medzi Osmanmi a vojskami protitureckej koalície[9]

Galéria
  • pramenná oblasť rieky
  • Marica pri prietoku mestom Plovdiv v Bulharsku
  • Marica pri prietoku mestom Pazardžik v Bulharsku
  • Marica východne od mesta Belovo v Bulharsku
  • Marica v meste Edirne v Turecku
  • Marica na území Grécka
  • v delte Marice v Grécku
  • dobová fotografia Marice pri meste Charmanli v Bulharsku z 30. rokov 20. storočia

Referencie
  1. KIRADŽIEV, Svetlin. Enciklopedičen geografski rečnik na Bălgarija. Sofia : Iztok-Zapad. 2013. 628 s. ISBN 6191521421. S. 344 – 345. (po bulharsky)
  2. RAJČEVSKI, Georgi, Georgi. Plovdivska enciklopedija – šesto preraboteno i dopălneno izdanie. Plovdiv : Izdatelska kăšta „Glas“. 2017. 474 s. ISBN 9789544915537. S. 250. (po bulharsky)
  3. BENKOVSKA, Miroslava; PANGELOV, Bojko. Regionalna enciklopedija na Bălgarija : Plovdiv i Plovdivska oblast. Sofia : Knigoizdatelska kăšta "Trud"; TL "Konsult". 2009. 298 s. ISBN 9789545288807. S. 11. (po bulharsky)
  4. KOLEKTÍV AUTOROV. Enciklopedija Pazardžik. Pazardžik : Obština Pazardžik - Belloprint OOD. 2011. 738 s. ISBN 9789546843081. S. 306 – 307. (po bulharsky)
  5. MIČEV Nikolaj; MICHAJLOV, Cvetko; VAPCAROV, Ivan; KIRADŽIEV, Svetlin. Geografski rečnik na Bălgarija. Sofia : Izdatelstvo "Nauka i izkuzstvo". 1980. 564 s. ISBN 9532672611. S. 307 – 308. (po bulharsky)
  6. RADUČEV, Živko. Rila : geografski rečnik. Sofia : Izdatelstvo "Nauka i izkuzstvo". 1984. 316 s. ISBN 9532622411. S. 163. (po bulharsky)
  7. TILEV, Ivan; LOVČINOVA, Marija; CHADŽIJSKI, Boris; KAJKIEVA, Marija; VARNIKOVA, Diana; NAČEV, Mitko; GOCEV, Dinko. Regionalna enciklopedija na Bălgarija : Pazardžik i Pazardžiška oblast. Sofia : Knigoizdatelska kăšta "Trud"; TL "Konsult". 2011. 250 s. ISBN 9789543981007. S. 16. (po bulharsky)
  8. Maritsa River In: Encyclopedia Britannica [online]. [Cit. 2021-02-03]. Dostupné online. (po anglicky)
  9. HEBROS In: The Oxford Dictionary of Byzantium. Ed. Alexander P. Kazhdan. 1. vyd. New York : Oxford University Press, 1991. 2338 s. ISBN 0-19-504652-8. S. 907. (po anglicky)
  10. GEORGIEV, Vladimir Ivanov. Introduction to the History of the Indo-European Languages. Sofia : Publishing House of the Bulgarian Academy of Sciences, 1981. Dostupné online. ISBN 978-953-51-7261-1. S. 351. (po anglicky)

Iné projekty
  • Commons ponúka multimediálne súbory na tému Marica
This article is issued from Wikipedia. The text is licensed under Creative Commons - Attribution - Sharealike. Additional terms may apply for the media files.