Justinián II.

Justiniánova vláda začala úspešným ťažením proti Arabom (686 – 687). Byzantské vojsko napadlo a vyplienilo Arméniu a potom vtrhlo do Gruzínska a Sýrie. V roku 688 požiadal kalifa Abdulmalika o obnovenie mierovej zmluvy. na ktorej základe Arabi navýšili svoje poplatky Byzantíncom a rozdelili sa taktiež príjmy z Cypru a arménsko-kaukazských oblastí. Cyprus sa stal na ďalších 280 rokov demilitarizovanou nárazníkovou oblasťou, ktorá zostala na dlhý čas ušetrená od búrlivých udalostí byzantsko-arabských vojen.[6]

V tom istom roku (688/689) porazil aj macedónskych Slovanov ohrozujúcich južný Balkán a významný prístav Solún. Pokračoval v politike rozširovania thémskej organizácie. Na Balkáne bola na obranu proti Bulharom a Slovanom zriadená thema Hellas v strednom Grécku a kleistúra Strymón v Macedónsku.[4] Predtým spustošené časti ríše začali osídľovať roľníci a vojaci - stratioti. Búriaci sa Slovania boli z okolia Solúna presídľovali do maloázijskej themy Opsikion, vydrancovanej Arabmi. Do európskej časti ríše a na západné pobrežie Malej Ázie naopak presťahovali lúpežných kresťanských Mardaitov z byzantsko-arabskej hranice v Sýrii a Kilíkie. Keď sa roku 691 cisár pokúsil presídliť aj obyvateľstvo Cypru, vyvolal nový vojnový konflikt s Arabmi.[1][6]

V roku 693 proti Byzancii povstali aj Slovania v Malej Ázii. Slovanský vodca Neboulos (iný prepis Nebulos) sa spojil s Arabmi a po porážke v bitke pri Sebastopole[5] v Malej Ázii sa Byzancia musela stiahnuť z Arménie.[1]

Justinián bol prívržencom koncilovej ortodoxie. V roku 686 usporiadal synodu, ktorá opätovne odsúdila stále živý monotheletizmus a potláčal herézy ako arménske paulikánstvo. Keďže Tretí konštantínopolský koncil neprejednal niektoré disciplinárne ustanovenia, zvolal v rokoch 691/692 synodu/koncil nazvaný podľa kupolovitej sály paláca in Trullo - Trulánsky koncil. Koncil položil právne základy dnešného kresťanského usporiadania na Východe a Pravoslávnou cirkvou je uznávaný ako súčasť šiesteho ekumenického koncilu. Pápež Sergius I. jeho závery (namierené aj proti západným tradíciám) odmietol uznať.[5] Podporoval tiež stavebnú činnosť ako napríklad prestavbu Veľkého paláca. Pre svoj stavebný program avšak potreboval peniaze, čo viedlo k zavádzaniu nových daní.[1][4] Ako prvý cisár zaviedol zobrazovanie Krista na minciach, cisársky portrét sa dostal na zadnú stranu mince.[1]

Pri presadzovaní svojich politických opatrení postupoval despotický Justinián II. veľmi brutálne, čím vzbudzoval stále väčší odpor. Výraznú nevôľu spôsobovala aj tvrdá daňová politika. Situácia vyvrcholila v roku 695, keď bol zosadený stratégom hellaskej thémy Leontiom. Bol mu odrezaný nos (odtiaľ jeho prezývka) a bol poslaný na Krym do vyhnanstva.[1][4]

Na Kryme sa druhýkrát oženil s chazarskou princeznou, ktorá prijala meno Theodora. Chazari avšak Justiniána zradili a ten len vďaka svojej manželke z Krymu včas utiekol.[4][5] Pomoc hľadal v Bulharsku, kde získal podporu bulharského vládcu Tervela. V roku 705 spolu s Bulharmi pritiahol pred Konštantinopol[4] a ľsťou prenikol do mesta, kde od Tiberia III. znovu získal trón. Tervelovi sa Justinián bohato odmenil. Udelil mu titul kaisar dovtedy vyhradený len pre členov panovníckej rodiny a odstúpil mu mesto Zagora, ktoré malo dôležitý strategický význam na zabezpečenie hraníc ich krajiny.[6]

V zahraničnej politike udržiaval následne priateľské vzťahy ako s Bulharmi, tak aj s Longobardami a pápežmi. Pápeža Konštantína I. dokonca prijal v roku 711 v Nikomédii a podporil ho proti vzbure ravennských šľachticov a arcibiskupa.[1]

Inú politiku zvolil proti svojim protivníkom. V krajine v snahe pomstiť sa zaviedol teror. V roku 711 ho možno pomsta pohnala k výprave na Krym. Byzantské loďstvo však proti nemu povstalo a za cisára zvolilo svojho vodcu Filippika. Justinián bol znovu zvrhnutý a na úteku do Malej Ázie bol lapený a popravený.[4][5] Jeho telo bolo hodené do mora a hlava vystavovaná v Konštantínopole a Ravenne.[1]