Filip II. (Macedónia)

Filip II. sa narodil ako syn kráľa Amynta III. a jeho ženy Eurydiké. V mladosti žil ako rukojemník v gréckom mestskom štáte Téby v dome vojvodcu Pammena. Počas regentstva Ptolemaia z Aloru ho sem priviedli na utvrdenie spojenectva medzi Macedóniou a Tébami. Až keď sa kráľom stal jeho starší brat Perdikkas III., mohol sa Filip vrátiť z Téb späť do Macedónie.

Keď Perdikkas padol v bitke proti Ilýrom, prevzal Filip v roku 359 pred Kr. regentstvo za svojho neplnoletého synovca Amynta IV. Po dvoch rokoch ho macedónske vojenské zhromaždenie zvolilo za kráľa namiesto príliš mladého Amynta. Na rozdiel od podobných prípadov v minulosti, kedy poručníci dali svojich zverencov zavraždiť, Filip svojmu synovcovi neublížil. Amyntas žil pri macedónskom kráľovskom dvore až do Filipovej smrti v roku 336 pred Kr. Až potom ho odstránil Alexander.

V čase, kedy Filip prevzal vládu, bola situácia Macedónie zložitá: Ilýri zrejme krátko predtým obsadili značnú časť krajiny. Ostatní susedia Macedónie, ako boli Paiónovia, Trákovia alebo grécke obce, ktoré boli spojencami Atén, sledovali vlastné záujmy na úkor oslabeného kráľovstva. Filipovi sa aj tak podarilo zabrániť skaze Macedónie a dokonca dokázal svoju moc v nasledujúcich rokoch rozšíriť. Jeho politika v ďalších dvadsiatich rokoch bola skvelou kombináciou obratnej diplomacie a použitia vojenskej moci, čo prispelo k tomu, že sa Macedónia stala vedúcou mocnosťou Hellady. V čase jeho nástupu na trón bola Macedónia zničenou nejednotnou krajinou. Aj Pella, hlavné mesto kráľovstva, bolo malé, nekultivované hniezdo, ktorého obyvateľstvo sužoval hmyz z bližšie ležiacich močarísk. Pozícia gréckeho hegemóna bola však vtedy prázdna, pretože všetky mocné grécke obce: Sparta, Atény aj Téby, boli vyčerpané vzájomnými, niekoľko desiatok rokov trvajúcimi, krvavými bojmi.

Macedónska falanga

Mocná macedónska šľachta stála v týchto vojnových rokoch jednotne za Filipom. Filipovi sa najprv podarilo zjednotiť a úplne začleniť do svojho systému vlády drobné kráľovstvá v Hornej Macedónii ako Lynkestis alebo Elimiotis, čo sa posledný raz podarilo kráľovi Alexandrovi I. pred viac než sto rokmi. Na rozdiel od Filipa však Alexander I. nebol schopný tieto územia k Macedónii pevne pripútať. Získaním týchto oblastí došlo rovnako k zväčšeniu macedónskeho vojska, napriek tomu pre macedónske budúce úspechy na vojnovom poli boli kľúčové predovšetkým vojenské reformy.

Filip reorganizoval svoju armádu poničenú predchádzajúcimi porážkami. Zo šľachtickej ťažkej jazdy, takzvanej hetairoi (kráľova družina), urobil elitnú silu svojho vojska. Ťažkoodencov (pezhetairoi) zreorganizoval do falangy, disciplinované pešie vojsko vybavené dlhými kopijami nazývanými sarissy. Zraniteľné boky falangy chránila ľahká pechota (hypaspistas) vyzbrojená mečmi a oštepmi. Zároveň bola posilnená koordinácia jednotlivých druhov vojsk, čím sa výrazne zvýšila efektivita macedónskej armády v boji. Mestá, ktoré Filip obliehal, boli namiesto predošlej taktiky vyhladovania ničené obliehacími zariadeniami. V niektorých bitkách na otvorenom poli, ako napríklad v bitke pri Chaironeie, Macedónci uplatňovali rozostavenie kosého šiku (loxé falanx), pôvodne tébsky vynález, ktorý Filip dobre spoznal, počas svojho tamojšieho pobytu. Macedónska armáda sa tak v 4. storočí pred Kr. stala najmocnejším vojskom, aké svet do tých čias videl.

V prvých dvoch rokoch svojho regentstva musel najprv poraziť Ilyrov a Paiónov. Od roku 357 pred Kr. začala pozvoľná expanzia macedónskeho kráľovstva. Filip obsadil grécke obce ležiace na macedónskom pobreží: Dobyl Amfipolis, onedlho Pydnu a na začiatku roku 356 pred Kr. Poteidaiu, ktorú však prenechal chalkidickému spolku. V rovnakom roku porazil ilyrsko-paiónsko-trácku alianciu, podporovanú Aténami, a posunul macedónsku vládu až k Nestu na východe. Dobytím pobrežných miest sa Filip stretol s aténskymi záujmami v oblasti. Pydna bola dokonca priamym spojencom Atén. Avšak tieto prístavy mali pre Macedóncov príliš veľkú hodnotu a Atény boli vtedy zamestnané vojnou so svojimi spojencami, takže nemali čas zaoberať sa záležitosťami na severe Egejského mora.

V roku 356 pred Kr. sa Filip chopil príležitosti a získal pod svoju kontrolu mesto Krenides (neskôr nazývané Filippi). Túto obec ohrozovali Tráci, preto si zavolala na pomoc práve macedónskeho kráľa. Mesto Krenides mu potom dovolilo využívať zlaté bane na hore Pangaion. Ročný príjem týchto dolov - asi 1000 talentov - využíval Filip II. na ďalšie rozšírenie svojho vplyvu. Čiastočne na nájom žoldnierov, čiastočne na obdarovávanie politikov a vyslancov gréckych obcí, čím si ich získaval na svoju stranu. Záležitosti v Trákii sú v nasledujúcom období dosť nejasné. Isté je, že z Kersobleptovej a Amadokovej ríše vytvoril klientské štáty Macedónie, čím si zaistil pokoj na východnej hranici. Filip napadol aj mestá na tráckom pobreží: Abdéru a Maroneu. V roku 354 pred Kr. obsadil Methone, posledné slobodné grécke mesto na macedónskom pobreží s výnimkou obcí združených v chalkidickom spolku. Počas obliehania Methone prišiel Filip o pravé oko.

Potom ako Filip skonsolidoval hranice Macedónie na severe, nasmeroval svoj ďalšiu expanziu na juh, do Tesálie. Tesálske mestá sa vyčerpávali vo vzájomných bojoch o hegemóniu nad touto oblasťou. Vládnuci rod jedného z týchto miest, Aleuovci z Larissy, bol už po desaťročia spriatelený s macedónskym kráľovským rodom. Keď sa na súperovej strane, mesta Fery (Pherai), angažovali Fokovia, obrátili sa Aleuovci na Filipa II. so žiadosťou o pomoc. Filip v roku 352 pred Kr. porazil Fokov v bitke na Krokusovom poli, za čo bol zvolený za doživotného archonta tesálskeho spolku. Tak sa Tesália ocitla pod priamou macedónskou vládou a Filipov vplyv sa rozšíril hlboko na juh až do Stredného Grécka k Termopylskému priesmyku.

V nasledujúcich rokoch sa Filip opäť chopil iniciatívy na severnej hranici a postúpil ďalej východným smerom až k Propontide. Aténske protiopatrenia na zabezpečenie vlastných záujmov v tejto oblasti prišli príliš neskoro. V roku 349 pred Kr. konečne začala ofenzíva proti polostrovu Chalkidiké. Filip zničil mesto Stageira a v roku 348 pred Kr. bola napriek aténskej podpore, o ktorú sa zasadzoval zvlášť aténsky politik a rečník Demostenes (vo svojich útočných politických rečiach proti macedónskemu kráľovi, zvanými filipiky), obsadená metropola tohto spolku, mesto Olynthos.

V roku 346 pred Kr. sa obrátil opäť proti Fokom a definitívne ich donútil ku kapitulácii a potom získal obe hlasy v delfskej amfiktyonii. V tom istom roku bol v macedónskom hlavnom meste Pelle uzatvorený takzvaný Filokratov mier, vďaka ktorému sa Atény stali Filipovým spojencom. Aténska politika v tých rokoch však aj tak zostala pod silným vplyvom Demostena, ktorý s týmto mierom ostro polemizoval a vynakladal všetko úsilie na to, aby posunul Atény k vojne proti Filipovi a čelil tak ohrozeniu slobody gréckych obcí zo strany macedónskej monarchie. Filip bol zatiaľ zamestnaný v Trákii. V roku 342 pred Kr. zosadil posledného miestneho domorodého náčelníka, pripojil celú túto krajinu k Macedónii a podriadil ju macedónskemu stratégovi.

V lete roku 340 pred Kr. obsadil Perinthos a Byzantion, čím sa ohrozilo zásobovanie Atén obilím z Pontu Euxinu (Čierneho mora). Keď Macedónci zajali jednu aténsku flotilu s nákladom obilia, vyhlásili im Aténčania vojnu. Filip zastavil obliehanie oboch miest a vypravil sa na sever zabezpečiť hranice proti Skýtom, ktorí sa v tomto konflikte postavili na stranu Atén.

Na jeseň roku 339 pred Kr. poverila delfská amfiktyonia Filipa vedením štvrtej svätej vojny proti mestám Amfisse a opuntskej Lokride. Atény tento postup interpretovali ako macedónsku agresiu a pod Demostenovým vedením iniciovali vznik takzvaného helénskeho spolku. V bitke pri Chaironeie v roku 338 pred Kr. bolo toto spojenectvo Aténčanov, Tébanov a väčšiny ostatných Helénov úplne rozdrvené. Rozhodujúcim momentom bitky sa stalo masívne nasadenie macedónskej ťažkej jazdy, ktorej velil Filipov syn Alexander. Toto macedónske víťazstvo znamenalo koniec posledného vážneho odporu Helénov proti Macedóncom. S porazenými, zvlášť s Aténami, zaobchádzal Filip aj tak zhovievavo.

Stredné Grécko a Peloponéz získali nové politické usporiadanie. Filipova vláda tak nezostala obmedzená len na Trákiu a Tesáliu. Macedónske kráľovstvo sa stalo rozhodujúcou mocou celého Grécka. Z Filipovho podnetu uzatvorili grécke obce (s výnimkou Sparty) v Korinte v roku 337 pred Kr. všeobecný mier (koiné eiréné), ktorým bol potvrdený status quo ako aj autonómia gréckych obcí. Filip bol vymenovaný za hegemóna a vojenského veliteľa tohto korintského spolku a dosiahol jeho súhlas na vojnu proti Peržanom ako odvetu za zničenie gréckych svätýň počas Xerxovej výpravy v roku 480 pred Kr. V skutočnosti sa ale zrejme Filip snažil dosiahnuť to, aby energiu stále nepokojných gréckych mestských štátov nasmeroval na spoločný cieľ a odvrátil ich tak od protimacedónskych akcií. Výprava súčasne sľubovala bohatú korisť a rozšírenie macedónskeho vplyvu.

Filip mal mať celkom sedem manželiek. Najvýznamnejšou bola tretia z nich princezná z Epiru Polyxena, známa ako Olympias, ktorá bola matkou Alexandra Veľkého a siedma Kleopatra, ktorá jediná mala macedónsky pôvod. Filipove svadby boli súčasťou jeho spojeneckej politiky. Spojenie jednotlivých kráľovských rodov prostredníctvom manželstva totiž najlepšie potvrdzovalo uzatvorené aliancie.

Filip so svojimi siedmimi ženami mal celkom päť detí, z toho tri dcéry a dvoch synov: Alexandra a Arrhidaia, ktorý bol ale slabomyseľný.

Filipove vzťahy k Alexandrovi boli často napäté. Filip chcel zrejme predísť tomu, aby Olympias mala príliš veľký vplyv na ich syna. Na druhej strane Filipovo správanie bolo rozpoltené. Od svojho syna očakával bezvýhradnú lojalitu, aj keď Alexandrovo postavenie ako následníka trónu nebolo celkom isté. Olympias navyše nemala žiadnu zvláštnu pozíciu medzi početnými Filipovými manželkami a jej vplyv spočíval len v tom, že bola matkou pravdepodobného budúceho macedónskeho kráľa. Ostatní Filipovi potomkovia, predovšetkým Alexandrov polovičný brat Arrhidaios, alebo prípadný ďalší Filipov mužský potomok predstavovali hrozbu pre Alexandrov nárok na trón.

Na vzájomnú nevraživosť medzi obomi bratmi poukazuje takzvaná Pixodarova aféra, v súvislosti s ktorou bolo mnoho Alexandrových priateľov poslaných do vyhnanstva. V roku 337 pred Kr. sa Filip oženil s Kleopatrou, ktorá bola neterou macedónskeho šľachtica Attala. Pri oslave potom Attalos urazil Alexandra, keď ho nepriamo označil za bastarda a spochybnil tým jeho následníctvo. Po tejto roztržke, v ktorej sa dokonca sám Filip postavil na Attalovu stranu, odišiel Alexander spoločne so svojou matkou do exilu v Epeiru a v Ilýrii. O pol roka neskôr sa síce vrátil späť do Pelly, napätie medzi otcom a synom však pretrvávalo. Aj cez tieto vzájomné rozpory bol v boji alebo pri správe krajiny Alexander svojmu otcovi vždy nápomocný. Filip ho dokonca určil za veliteľa jazdy pre plánovanú výpravu proti Peržanom.

Macedónia v čase Filipovej smrti

Predtým než sa však Filip mohol vydať na túto výpravu (niektoré vojenské oddiely už pôsobili v Malej Ázii), bol v Aigách zavraždený, počas svadby svojej dcéry s molosským kráľom Alexandrom Epeirským, veliteľom svojej telesnej stráže Pausaniom v lete roku 336 pred Kr.

Mnohí historici špekulovali, či do tejto vraždy nebola zapletená Olympias alebo dokonca aj Alexander. Pravda ale je, že na Filipovej smrti malo záujem mnoho mocných: Boli to Filipom podrobené grécke obce, ale aj perzský veľkokráľ Dareios III., ktorého ríša sa mala stať cieľom plánovanej Filipovej výpravy. Mohli to byť aj niektorí jedinci alebo mocenské skupiny priamo na macedónskom kráľovskom dvore. Z tých antických prameňov, ktoré sú dnes dostupné, nie je možné túto otázku celkom vyjasniť.

S Demostenovým hodnotením Filipa ako vládcu, ktorý chcel svojou nespútanou ctižiadostivosťou olúpiť Helénov o ich slobodu sa nedá nijak zvlášť nesúhlasiť. Súčasne je však potrebné ho uznať za veľkého štátnika a vojvodcu, ktorý pretvoril Macedóniu z archaického kmeňového štátu do rozvinutej monarchii a pripravoval tak cestu k neskoršiemu zrodu helenistického sveta s jeho bohatou kultúrou. Filipovu túžbu, napadnúť Perziu, realizoval až jeho syn Alexander. Úspech, ktorý pritom Alexander dosiahol, nepochybne prekročil aj tie najfantastickejšie a najodvážnejšie Filipove sny.

Oliva, P., Řecko mezi Makedonií a Římem, 2003.

• Filipova Makedonie

• Macedónia