Boris III.

Druhý predstaviteľ Sasko-cobursko-gothajskej dynastie nastúpil na trón v ťažkom období dejín Bulharska, keď sa cez krajinu prehnali tri vojny a Bulharsko stálo na pokraji ekonomickej katastrofy. Nový monarcha, ktorý od 3. októbra 1918 na tróne vystriedal svojho otca Ferdinanda I. bol mladý a nemal ešte veľa politických skúseností, ale aj napriek týmto nevýhodám sa dokázal s vtedajšou situáciou vo svojej krajine vysporiadať.

V prvých povojnových rokoch krajina prežívala ťažké krízy, v dôsledku ktorých obyvatelia organizovali štrajky a ozbrojené konflikty (1923 – 1925). V tomto období však mladý cár nemá silu, aby krízu zásadnejšie ovplyvnil. Po roku 1926, kedy sa v krajine aj jeho pričinením situácia upokojila, parlamentná demokracia mala dobrú východiskovú pozíciu a viedla štát v súlade s ústavou.

V roku 1934 vypukol ďalší prevrat, po ktorom bola v Bulharsku ustanovená diktatúra fašistického typu. Cárovi sa tentokrát podarilo zasiahnuť a oslabiť moc diktatúry. Od tohto momentu viedol zahraničnú politiku Bulharska fakticky sám. Do veľkej miery sa mu v krajine podarilo zabezpečiť pokojnú situáciu, ktorá bola pre ďalší rozvoj ekonomiky potrebná. Počas svojej vlády k územiu Bulharska pripojil územie južnej Dobrudže a s pomocou nemeckej armády aj Západnú Tráciu. Tărnovská ústava bola však do veľkej miery nečinná a politické strany zakázané po prevrate v roku 1934 sa neobnovili.

Cár Boris III. a Adolf Hitler na stretnutí v Berlíne

V druhej svetovej vojne bolo Bulharsko spojencom Nemecka, čo malo vážne dôsledky. Po jej začiatku cár Boris III. nasmeroval krajinu k členstvu vo zväze krajín osi Rím-Berlín-Tokio s cieľom preusporiadať výsledky Neulskej mierovej zmluvy. S pomocou Berlína Moskvy sa Sofii v roku 1940 podarilo vydobyť si od Bukurešti územie južnej Dobrudže prostredníctvom Krajovskej dohody. Cár odmietol sovietske ponuky na uzatvorenie mierového dohovoru a zmluvy, ktorá by postavila Bulharsko do role vazala Sovietskeho zväzu a naopak umožnil rozšíriť vplyv Nemecka a Adolfa Hitlera na Balkánskom polostrove.

V apríli roku 1941 z územia Bulharska nemecké nacistické vojská napadli Juhosláviu a Grécko, čím bolo Bulharsko fakticky vtiahnuté do vojny. Po skončení bojov na jeho území malo možnosť privlastniť si bulharské etnické obyvateľstvo žijúce v pohraničí Srbska a Bulharska, Vardarského Macedónska a Západnej Trácie, avšak len do konca druhej svetovej vojny (8. máj 1945).

V roku 1943 po tlaku Nemecka Boris III. súhlasil s deportáciou židovského obyvateľstva žijúceho v Bulharsku. Prvá fáza deportácie sa uskutočnila za spolupráce bulharskej diplomacie, avšak druhá bola zastavená pre pretrvávajúcu nespokojnosť národných a cirkevných predstaviteľov krajiny.

Cár zomrel krátko po návrate z návštevy u Hitlera 28. augusta 1943. Pochovaný je v Rilskom kláštore, ale v roku 1944 na príkaz komunistov jeho telo exhumovali a dodnes sa zachovalo iba jeho srdce, ktoré je uložené na mieste jeho pôvodného odpočinku.

Dodnes nie je príčina jeho smrti jednoznačne známa. Vedú sa o nej spory a v Bulharsku kolujú chýry, že bol otrávený vlastnou manželkou na Hitlerovo želanie. Dôkazy však neexistujú. Druhá hypotéza cárovej smrti sa vysvetľuje ako výsledok vzťahov medzi Borisom III. a Hitlerom, ktorý žiadal od cára, aby mu poslal na východný front na pomoc vojská proti Červenej armáde, čo však Boris III. odmietol.

Po jeho smrti ho na tróne vystriedal jeho syn Simeon II..

V roku 1930 sa oženil s princeznou Janou Savojskou (* 1907 - † 2000), dcérou talianskeho kráľa Viktor Emanuel III. Mali dve deti:

• Marija Lujza (* 13. január 1933)
• Simeon II. (* 16. jún 1937)

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Boris III.

• Bobev B. : Úryvky z dejín Bulharska (1878 - 1944), Zefir, Sofia, 1992.