Turecko

Turecké územie patrí k najstarším trvalo osídleným regiónom na svete. Najstaršie obydlia vznikli ešte v neolite (Çatalhöyük). Prvou ríšou, ktorá na území dnešného Turecka existovala v staroveku bola Chetitská ríša, približne v dobe od 18. do 13. stor. pred Kristom. Po rozpade ríše Chetitov sa najdôležitejším štátom stala Frýgia, až pokiaľ ju v 7. stor. pred Kr. nerozvrátili kmene Cimmerčanov. Medzi najvýznamnejšie nástupnícke štáty Frýgie patrili Lýdia, Kária a Lýcia. Lýďania a Lýcania hovorili indoeurópskym jazykom, no tento mal aj mimo-indoeurópske prvky, charakteristické pre Chetitov.

Už od 12. stor. pred Kr. bolo západné pobrežie Anatólie kolonizované aiolskými, dórskymi a iónskymi Grékmi. V 8 stor. Gréci kolonizovali celé severné (Pontos) a južné pobrežia. V 6.-5. storočí bola Anatólia dobytá Peržanmi, s ktorými viedli Gréci vojny. Nakoniec Anatóliu dobyl Alexander Macedónsky. Po jeho smrti sa rozpadla na niekoľko helenistických štátov (Bitýnia, Kapadócia, Pergamon a Pontos). Mnoho gréckych obyvateľov sa usadilo v rôznych častiach Anatólie, čo viedlo k helenizovaniu celej oblasti. Tieto štáty nemali dlhé trvanie a do konca 1. stor. pred Kr. všetky ovládla Rímska ríša. Po jej rozdelení, v roku 395 územie dnešného Turecka pripadlo Byzantskej ríše.

Modrá mešita v Istanbule

Už 11. storočia došlo k osídľovaniu tureckým obyvateľstvom. V roku 1299 sa Osman I. stal prvým sultánom Osmanskej ríše, ktorá ako moslimský štát začala ťaženia do Európy, Ázie i Afriky. Sultán ako hlava Osmanskej ríše mal neobmedzenú (absolútnu) moc. Počas tohto obdobia sa väčšina obyvateľov Anatólie gréckeho pôvodu islamizovala a poturčila. Gréci sa udržali iba na pobrežiach, v Kapadócii a vo veľkých mestách, kde žili aj Židia a Arméni.

Osmanská ríša zanikla v roku 1923, kedy Mustafa Kemal Atatürk založil republiku. Ten sekularizoval štát a zaviedol mnohé iné reformy s ďalekosiahlymi dôsledkami. V tomto roku bola podpísaná Grécko-turecká výmena obyvateľov, potom, čo boli grécke vojská porazené. 2 000 000 Grékov opustilo Turecko, naopak do Turecka prišlo približne 500 000 gréckych moslimov, pričom mnohí rozprávali grécky, albánsky či bulharsky, ale v očiach Grékov boli označovaní ako Turci. Turecko sa i napriek tomu potýkalo s ekonomickými a politickými problémami, najmä v druhej polovici 20. storočia. V Turecku žije okolo dvadsať miliónov Kurdov a vzťah tureckej vlády k tejto národnostnej menšine dosiaľ nie je úplne doriešený.

Ďalším problémom súčasného Turecka je neschopnosť vyrovnať sa s vlastnou minulosťou (napríklad turecká vláda donedávna odmietala pripustiť turecký podiel na genocíde Arménov v priebehu 1. svetovej vojny), s náboženskou neznášanlivosťou (namierenou hlavne proti kresťanom žijúcim na území Turecka – Grékom, Arménom…) a nacionalizmom (opäť namiereným proti netureckým národnostiam žijúcim v Turecku – Kurdom a ďalším). Stále nevyriešená zostáva aj otázka severnej časti Cypru, ktorú Turecko de facto okupuje.

Levent, Istanbul

Ľudské práva v Turecku boli subjektom kontroverzie a medzinárodného odsúdenia. Medzi rokmi 1998 a 2008 Európsky súd pre ľudské práva vykonal viac ako 1600 rozsudkov proti Turecku pre porušenia ľudských práv, obzvlášť ohľadne práva na život a zákazu mučenia. Iné oblasti, ako práva Kurdov, žien a slobody tlače, tiež priťahujú kontroverziu. Súčasný stav ľudských práv v Turecku sa javí ako značná prekážka vstupu krajiny do EÚ.[9] Podľa Výboru na ochranu novinárov (VON) zaviedla vláda AKP jedny z najväčších zásahov proti slobode médií na svete.[10] Veľké množstvo novinárov bolo zatknutých kvôli obvineniam z „terorizmu“ a „protištátnych aktivít“ (prípady Ergenekon a Balyoz), zatiaľ čo tisíce ďalších boli vyšetrovaných kvôli „pošpiňovaniu tureckosti“ či „urážaniu islamu“ v snahe zasiať samokorektúru.[10] V roku 2012 identifikoval VON 76 uväznených novinárov, z čoho 61 priamo za ich prácu, čím Turecko predčilo aj krajiny ako Irán, Eritrea či Čína, [10] taktiež 9 uväznených hudobníkov za ich tvorbu znamená pre Turecko 3. Miesto na svete po Rusku a Číne.[11] Bývalý hovorca Ministerstva vnútra USA, Philip J. Crowley, vyhlásil, že USA majú „široké obavy ohľadne trendov zahŕňajúcich zastrašovanie novinárov v Turecku.“[12] Krajina má podľa organizácie Freedom House hodnotenie ‘čiastočne slobodná’.[13]

Turecký právny systém je plne integrovaný s právnym systémom kontinentálnej Európy. Napríklad turecké občianske právo do seba inkorporovalo prevažne prvky švajčiarskeho občianskeho zákonníka a nemeckého obchodného zákonníka. Administratívne právo sa ponáša na francúzskeho náprotivka, trestný zákonník zase na ten taliansky.[14]

Turecko prevzalo princíp deľby moci. V súlade s týmto princípom je súdna moc vykonávaná nezávislými súdmi konajúcimi pre turecký národ. Nezávislosť a organizácia súdov, bezpečnosť funkčného obdobia sudcov a verejných žalobcov, profesia sudcov a prokurátorov, kontrola sudcov a prokurátorov, vojenských súdov a ich organizácia, a práva a povinnosti najvyšších súdov sú všetky regulované v tureckej ústave.[15]

Podľa Článku 142 Tureckej ústavy sú organizácia, povinnosti a jurisdikcia súdov, ich fungovanie a súdne procedúry regulované právom. V súlade s vyššie zmieneným článkom tureckej ústavy a ďalších týkajúcich sa zákonov sa dá turecký súdny systém klasifikovať do troch hlavných kategórií, ktorými sú Súdne dvory, Správne súdy a Vojenské súdy. Každá kategória zahŕňa súdy prvej inštancie a najvyššie súdy. Navyše tu funguje aj Súd jurisdikčných sporov, ktorý zasadá v prípadoch, ktoré nie sú jasne zaraditeľné do jednej z troch kategórií.[15]

Vymáhateľnosť práva v Turecku je vykonávaná rôznymi odbormi (ako Generálne riaditeľstvo bezpečnosti a Generálne veliteľstvo žandárstva) a agentúrami, pričom všetky konali pod vedením premiéra a najmä ministra vnútra. Podľa údajov z tureckého Ministerstva spravodlivosti bolo v novembri 2008 v tureckých väzniciach asi 100 000 ľudí, čo predstavuje dvojnásobný nárast oproti roku 2000.[16]

Potom, ako sa Turecko stalo jedným z prvých členov Rady Európy v roku 1949, podpísalo Ankarskú dohodu o pridruženom členstve v EHS v roku 1963, vstúpilo do colnej únie s EÚ v roku 1995, aby začalo vyjednávania o plnom členstve v únii v roku 2005.[17]

Turecko je zakladajúcim členom Organizácie spojených národov (1945),[18] OECD (1961),[19] OIC (1969),[20] OBSE (1973),[21] ECO (1985),[22] BSEC (1992),[23] D-8 (1997)[24] a G-20 (1999).[25] Turecko bolo členom Bezpečnostnej rady OSN v rokoch 1951-1952, 1954-1955, 1961 a 2009.2010.[26] V septembri 2013 sa krajina stala členom Ázijského kooperačného dialógu (ACD).

V súlade s tradičnou Turecko sa stalo jedným z prvých členov Rady Európy v roku 1949, podalo prihlášku na pridružené členstvo v EHS (predchodcovi EÚ) v roku 1959, aby sa stalo pridruženým členom Ankarskou dohodou v roku 1963. Po dekádach politických vyjednávaní podala krajina prihlášku na plné členstvo v EHS v roku 1987, stala sa pridruženým členom ZEÚ v roku 1992, v roku 1995 vstúpilo do colnej únie s EÚ a boli s nim začaté formálne vyjednávania o prístupe do EÚ v roku 2005.[17] Dnes je členstvo v EÚ považované za štátnu politiku a strategický cieľ krajiny.[27] Turecká podpora Severného Cypru naďalej komplikuje vzťahy s EÚ a ostáva významnou prekážkou vstupu krajiny do únie. [28]

Ďalšia charakteristická črta tureckej zahraničnej politiky je dlhoročná orientácia štátu na strategickú alianciu s USA.[29][30] Spoločná hrozba, stelesnená počas Studenej vojny Sovietskym zväzom, viedla ku členstvu Turecka v NATO roku 1952, čím sa zaistili blízke bilaterálne vzťahy s Washingtonom. Následne Turecko profitovalo z americkej politickej, ekonomickej a diplomatickej podpory, vrátane v kľúčovom aspekte ako prihláška krajiny do EÚ.[31] V prostredí po konci Studenej vojny sa geostrategická poloha Turecka zmenila na jeho blízkosť ku Blízkemu a Strednému východu, Kaukazu a Balkánu.[32]

Nezávislosť turkických štátov od ZSSR v roku 1991, s ktorými Turecko zdieľa spoločné kultúrne a jazykové dedičstvo, umožnila Turecku rozšíriť jeho ekonomické a politické vzťahy hlboko do Strednej Ázie,[33] a tak umožnila dokončenie finančne náročného projektu ropovodu a plynovodu z azerbajdžanského Baku do tureckého prístavu Ceyhan. Ropovod Baku–Tbilisi–Ceyhan je súčasťou tureckej zahraničnopolitickej stratégie, stať sa energetickým privádzačom pre Západ. Turecká hranica s Arménskom však ostáva stále zatvorená za tureckú podporu Azerbajdžanu počas vojny v Náhornom Karabachu.[34]

Počas vlády AKP vzrástol vplyv krajiny v bývalých oblastiach Osmanskej ríše na Blízkom východe a Balkáne, na základe doktríny „strategickej hĺbky“ (termín zaviedol Ahmet Davutoğlu) ako definíciu pre vzrastajúce turecké angažovanie sa v regionálnej zahraničnej politike, nazývané aj neo-osmanizmus.[35][36] Po Arabskej jari v decembri 2010 a rozhodnutiach AKP smerom k podpore istých opozičných skupín v zasiahnutých krajinách sa zhoršili vzťahy s viacerými arabskými štátmi – od začiatku občianskej vojny so susednou Sýriou a po zvrhnutí prezidenta Muhammada Mursího v roku 2013 s Egyptom.[37][38] V roku 2014 Turecko nemalo diplomatické zastúpenie na úrovni veľvyslanca v Sýrii, Egypte a Izraeli. Diplomatické vzťahy s posledne menovanou krajinou sa zhoršili po izraelskom bombardovaní Pásma Gazy.[39][40] Tým pádom ostalo Turecku v Levante (s nedávnymi bohatými nálezmi zemného plynu) iba málo spojencov,[41][42] čo je v priamom rozpore s pôvodnými plánmi vtedajšieho ministra zahraničných vecí a premiéra Davutoğlua na zahranično-politickú doktrínu „žiadnych problémov so susedmi“.[43][44] [45]

Turecko už od päťdesiatych rokov 20.storočia udržiava jednotky v medzinárodných misiách v rámci OSN a NATO, vrátane peacekeepingových misií v Somálsku a bývalej Juhoslávii a podpory koaličných vojsk v Druhej vojne v Perzskom zálive. Turecko má taktiež 36 000 vojakov na Severnom Cypre, hoci ich prítomnosť je kontroverzná,[46] a asistuje Irackému Kurdistanu s bezpečnosťou.[47] Turecko má v rámci americkej stabilizačnej misie v Afganistane a pod NATO patriaceho ISAFu vojakov od roku 2001.[48] Od roku 2003 dodáva Turecko vojenský personál pre Eurocorps a zúčastňuje sa na iniciatíve EU Battlegroups.[49]

Turecké ozbrojené sily sa zaraďujú početne ako druhá najväčšia bojová sila v rámci NATO hneď po Ozbrojených silách USA. Turecko vstúpilo do Aliancie v roku 1952.[50]

Turecké ozbrojené sily pozostávajú z pozemných síl, námorníctva a vzdušných síl. Turecké žandárstvo a Turecká pobrežná stráž operujú pod Ministerstvom vnútra v čase mieru, hoci sú v čase vojny podriadené veliteľstvám pozemných, resp. námorných síl.[51]

Náčelník Generálneho štábu je menovaný prezidentom a bol zodpovedný premiérovi. Rada ministrov je zodpovedná parlamentu za záležitosti národnej bezpečnosti a adekvátnu prípravu ozbrojených síl na obranu krajiny. Možnosť vyhlásiť vojnu a nasadiť turecké vojská v zahraničí či umožniť pobyt cudzích vojsk na území Turecka je plne v rukách parlamentu. [51]

Turecko má po armáde USA druhé najväčšie vojsko v rámci NATO, s odhadom 495 000 nasaditeľných vojakov podľa údajov NATO z roku 2011.[52] Turecko je jedným z piatich štátov NATO, ktoré sú súčasťou politiky zdieľania jadrových zbraní spolu s Belgickom, Holandskom, Nemeckom a Talianskom.[53] Na leteckej základni Incirlik je umiestnených celkovo 90 jadrových zbraní B61, 40 z nich je určených pre potreby Tureckých vzdušných síl, ich použitie však podlieha súhlasu NATO.[54]

Každý zdravý mužský občan Turecka, je povinný slúžiť v armáde v čase medzi troma týždňami a rokom, v závislosti na vzdelaní a lokalite pracoviska.[55] Turecko neuznáva výnimky na základe svedomia a neponúka civilnú alternatívu vojenskej službe.[56]

Cesta Turecka do Európy – a tým i do Európskej únie – začína už vznikom Tureckej republiky 29. októbra 1923, odkedy sa Turecko pokladá za súčasť Európy. Významnejšie pokusy o priblíženie sa však datujú až od doby po skončení 2. svetovej vojny.

• 1948 patrí Turecko k zakladajúcim členským krajinám OECD
• 1952 pristupuje Turecko k NATO
• 1959 podáva žiadosť o členstvo v EHS
• 1964 vstupuje do platnosti asociačná zmluva s EHS, kde sa hovorí o možnosti neskoršieho vstupu Turecka od EHS
• 1987 podáva Turecko žiadosť o plné členstvo v ES
• 1989 je táto žiadosť zamietnutá (nestabilné politické a hospodárske pomery)
• 1996 colná únia s EÚ vstupuje do platnosti
• 1997 sa na samite v Luxembursku EÚ vyslovuje za možné členstvo Turecka v EÚ, ale odmieta udeliť status kandidátskej krajiny
• 1999 na samite v Helsinkách dostáva Turecko status kandidáta na prístup
• 2002 posledná časť veľkej ústavnej reformy požadovanej od EÚ vstupuje to platnosti (zrušenie trestu smrti atď.)
• 2004 nové trestné právo vstupuje do platnosti, v októbri odporúča Európska komisia rokovanie o vstupe, v decembri je oznámený termín rokovania (november 2005) s možným vstupom Turecka do EÚ najskôr v roku 2014.