Druhá vojna v Perzskom zálive

Iracko-iránska vojna Saddáma Husajna a jeho režim finančne zruinovala. Dlhoval 15 miliárd dolárov Kuvajtu a ďalších 15 miliárd Saudskej Arábii. Ďalšie pôžičky mu boli zakázané. Husajn sa vydal cestou nátlaku na Kuvajt. Začal otvorene provokovať. Tvrdil, že Iraku patrí sporné pohraničné územie s bohatými zdrojmi ropy, že Kuvajt je historicky 19. provinciou Iraku a pod. V lete 1990 neboli iracko-kuvajtské vzťahy pre USA v centre záujmu. Americká zahraničná politika sa už veľa rokov zaoberala islamskou revolúciou v Iráne, ktorá začala zvrhnutím šacha. Irak sa vtedy javil ako vhodná protiváha fundamentalistov. Keď začala Iracko-iránska vojna, USA (ale aj veľa ďalších štátov vrátane Francúzska a ZSSR) Saddáma fakticky podporovalo – dodávkami zbraní, vrátane informácií CIA o pohyboch iránskej armády. Po nejasných vyjadreniach západných diplomatov sa Saddám Husajn odhodlal k vojenskej akcii.

2. augusta 1990 iracké elitné jednotky vtrhli s obrovskou presilou do Kuvajtu. Po krátkom boji ho obsadili. OSN prijalo rezolúciu, ktorá vyzývala Irak, aby sa okamžite stiahol.

3. augusta jordánsky kráľ Husajn navrhoval konferenciu štyroch arabských štátov za účasti egyptského prezidenta Mubaraka, jeho, Saddáma Husajna a za predsedníctva kráľa Fahda zo Saudskej Arábie. Veril, že táto konferencia by mohla presvedčiť irackého diktátora, aby sa bez boja stiahol z Kuvajtu. Rýchle Saddámove odmietnutie jeho arabských priateľov urazilo. Otvorila sa tak cesta k tomu, aby Saudská Arábia súhlasila s umiestnením cudzích vojenských jednotiek na svojom území.

6. augusta Saudská Arábia oficiálne požiadala sily Spojených štátov, aby vstúpili do kráľovstva s cieľom brániť ho. Prvé letky stíhačov odleteli na Blízky východ v ten istý deň. Začala operácia Púštny štít. Jej cieľom bolo zabrániť Saddámovi v ďalšej expanzii. V tom čase vôbec nebolo jasné, či zvíťazí diplomatické či vojenské riešenie krízy.

21. septembra 1990 Saddám Husajn predniesol vyhlásenie Revolučnej veliteľskej rady. V ňom tvrdil, že nie je ani najmenšia možnosť irackého odsunu z Kuvajtu a všetky pokusy vyhnať Irak by viedli k „matke bitiek“. Rada bezpečnosti schválila celkovo 12 rezolúcií odsudzujúcich agresiu Iraku proti Kuvajtu. Vo väčšine z nich spolu prvý raz hlasovalo všetkých 5 stálych členov. Vznikla koalícia 28 štátov, ktorých jednotky sa vydali do ohrozenej oblasti v Perzskom zálive. Súčasťou 300-tisícovej koaličnej armády bola aj československá protichemická jednotka.[1] Faktickým ultimátom pre Saddáma bola rezolúcia Rady bezpečnosti OSN č. 673

17. januára 1991 sa začala operácia Púštna búrka.

Najvyšší veliteľ koaličných síl, generál Norman Schwarzkopf, mal jasný plán. Prvým cieľom musia byť nepriateľské radarové a protiletecké systémy. Nepriateľ nesmie „vidieť“ útočiace lietadlá. Inak hrozia veľké straty.

• 17. 1. 1991 2:38 – z vrtuľníkov Apache, ktoré operujú nízko nad terénom a sú ťažko detegovateľné, bola odpálená baráž rakiet typu Hellfire. Ich úlohou bolo zničiť radary včasného varovania v južnom Iraku
• 3:00 – presne v hodinu H radarom nezachytiteľné bombardéry F-117 začali bombardovať laserom navádzanými bombami telekomunikačné centrum v Bagdade.
• 3:03 – z lodí v Červenom mori a Perzskom zálive štartujú rakety Tomahawk s plochou dráhou letu
• 3:15 – štartujú návnady BQM 74. Najnovšie strely, dokončované v horúčkovitom tempe. Strelu na obrazovkách radarov vidno ako letku bombardérov. Pátrajúce radary sú prezradené a následne zničené
• v piaty deň vojny bola iracká protiraketová obrana vyradená z prevádzky.
• začalo vytrvalé bombardovanie vo dne v noci
• oceľový dážď padal na Irak 43 dní

Po napadnutí Irak zareagoval odpálením rakiet Scud čiastočne na spojenecké základne v Saudskej Arábii, ale hlavne na územie Izraela. Dúfal, že Izrael vojensky zareaguje a to by mohlo viesť k rozbitiu koalície, lebo Arabi by mohli mať problém pokračovať v boji po boku Židov.

Situácia bola nesmierne napätá. Štát Izrael už od svojho vzniku čelil ohrozeniu. Bol schopný – skôr donútený – sa veľa ráz postarať o svoju existenciu so zbraňou v ruke. Nielen účinná obrana, ale aj rýchle strategické protiútoky boli dôvodom, prečo ešte existoval. A teraz dostal de facto ultimátum od svojich spojencov – nechať na svoje mestá dopadať rakety scud a nepodnikať nič. To sa priečilo celej dovtedajšej izraelskej stratégii. Diplomatické rokovania boli veľmi zložité. Misku váh prevážili až americké batérie obranných protiraketových striel Patriot. Nakoniec Saddámov plán nevyšiel. Židovský štát zachoval neutralitu.

Úspech nepriniesli ani obranné či lokálne útočné operácie irackej armády, ktorá bola v plochej púšti veľmi rýchlo rozdrvená najmä leteckými údermi. Husajn sa teda aspoň pomstil zapálením ropných vrtov v Kuvajte a vypustením ropy do mora (aby spôsobil čo najväčšie ekologické škody) a stiahol svoje najlepšie jednotky (najmä Republikánsku gardu) preč, aby sa vyhol ich zničeniu. S ich pomocou potom potlačil povstanie šiitov, ktoré Američania vyprovokovali, bez toho aby mu potom poskytli sľubovanú pomoc. Vojna sa skončila oslobodením Kuvajtu. Američania ani ich spojenci sa neodhodlali k zvrhnutiu Husajna (ku ktorému však nemali mandát od OSN). K tomu došlo až neskôr, v Tretej vojne v Perzskom zálive. Pretože pozemné boje boli vedené predovšetkým v otvorenej púštnej krajine, straty na životoch neboli vôbec také, ako sa pôvodne spojeneckí plánovači obávali. Generál Schwarzkopf už pri svojom menovaní striktne trval na tom, že bojové operácie bude riadiť on so svojim štábom, a nie Biely dom.

Na strane spojencov sa udáva okolo 400 mŕtvych a necelá tisícka zranených, odhady irackých strát sa veľmi rozchádzajú. Najmenšie odhady dochádzajú k 1 500 obetiam, najväčšie uvádzajú až 200 000 obetí, najčastejšie sa uvádza 25 000 až 75 000 obetí medzi vojakmi a niekoľko tisíc medzi civilným obyvateľstvom. Niektoré odhady uvádzajú až 35 000 civilných obetí. Do spojeneckého zajatia padlo asi 71 tisíc príslušníkov irackej armády.

• Vojna v Iraku
• Prvá vojna v Perzskom zálive
• Tretia vojna v Perzskom zálive

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Druhá vojna v Perzskom zálive