Kórejská ľudovodemokratická republika

Názov Kórea, ktorý sa používa v „západnom“ svete, sa odvodzuje od názvu stredovekého kráľovstva Korjo (고려). Do Európy ho priniesol Marco Polo zo svojich výprav do Číny. V samotnej Kórei (tak na severe ako aj na juhu) sa používa výlučne na označenie obdobia panovania dynastie Korjo (918 – 1392).

V Severnej Kórei sa na označenie štátu používa názov „Čoson“ (조선, Krajina tichého rána), jazyka „Čosono“ (조선어), celého polostrova „Čosonpando“ (조선반도, polostrov Čoson). Je to skrátený tvar od „Čoson mindžudžui inmin konghwaguk“ (조선민주주의인민공화국) čo v preklade znie ako „Ľudovodemokratická republika Čoson“. Tento názov sa odvodzuje od 500 rokov trvajúceho kráľovstva „Čoson“ (1392 – 1897), v ktorom vládla dynastia I (이). Dynastia Kim (Kim Il-song / 김일성 a Kim Čong-il / 김정일) je vnímaný ako pokračovateľ dynastie I.

Pôvodné Kórejské kráľovstvo Čoson, v ktorom do roku 1910 vládla dynastia I, sa v roku 1905 po rusko-japonskej vojne stalo japonským protektorátom. V roku 1910 bola krajina obsadená Japonskom. Po druhej svetovej vojne, kedy skončila japonská okupácia, bolo roku 1948 rozdelené na dve časti – severnú a južnú, oddelené 38. rovnobežkou. V severnej časti sa nachádzala sovietska zóna v južnej americká. V oboch častiach krajiny, mali prebehnúť demokratické voľby, ktoré mali rozhodnúť o budúcom vývoji polostrova. Pod vplyvom Stalina, sa však na severe demokratické voľby neuskutočnili.[1] Tieto časti krajiny postupne vytvorili samostatné republiky.

Komunistický sever – formálne Kórejská ľudovodemokratická republika v júni 1950 napadol pro-západný juh, čím sa začala kórejská vojna. Na stranu juhu sa však postavili krajiny Spoločenstva Spojených národov (OSN), na čele s USA. Tie postupne začali vytláčať komunistov z juhu krajiny, ktorý takmer celý obsadili. Po tom, čo sa vojská OSN dostali blízko Čínskej hranice vstúpila do vojny komunistická Čína, ktorá zatlačila vojská OSN späť približne na pôvodnú hranicu. V roku 1953 sa vojna skončila, ale k podpisu prímeria nikdy nedošlo. Vojnový stav medzi obomi krajinami naďalej trvá.

Severná Kórea pod vedením Kim Il-songa sa opierala o centrálne riadenú ekonomiku, ktorá však vplyvom nezodpovedného vedenia a embarga zo strany západných štátov, viackrát dohnala krajinu na pokraj hladomoru. Jeho syn a nasledovník Kim Čong-il viedol krajinu od roku 1994 do roku 2011. Obdobia nedostatku potravín sa však naďalej v krajine opakovali. Krajina bola na poli zahraničnej politiky naďalej výrazne izolovaná čo najmä zhoršil pád komunistických vlád po roku 1989 v Európe. Počas Kim Čong-ilovej vlády však došlo aj k zbližovaniu s Južnou Kóreu a Japonskom. Tento proces však silne narúšali snahy KĽDR o vývoj vlastného programu jadrových zbraní.[2]

V roku 2011 po smrti svojho otca nastúpil na post hlavy štátu Kim Čong-un.

Až 99,9% obyvateľstva Kórejskej ľudovodemokratickej republiky tvoria Kórejčania. S počtom 23 miliónov sa zaraďuje na 48. miesto na svete. S hustotou zaľudnenia 190 osôb / km² patrí k hustejšie obývaným krajinám na svete – 55. miesto. Tak ako sa menili všetky sféry povojnovej kórejskej spoločnosti, tak sa menilo aj zloženie obyvateľstva.

Najväčšie mestá sú Pchjongjang (okolo 2 miliónov obyvateľov), Käsong (개성), Sinidžu (신의주), Nampcho (남포), Čchongdžin (청진), Hamhung (함흥) a Wonsan (원산).

Z pohľadu náboženskej príslušnosti prevažuje budhizmus a konfucianizmus, v krajine žije aj menší počet kresťanov. Sloboda vierovyznania je garantovaná ústavou.^{[chýba zdroj]}

Povinná školská dochádzka trvá jedenásť rokov a je úplne bezplatná. Nielen výuka a vzdelávacie zariadenia, ale aj učebnice, uniformy, ubytovanie a stravovanie sú poskytované pre študentov bez poplatkov. Školská dochádzka zahŕňa jeden rok predškolskej výchovy, štyri roky základnej školy (ľudovej školy pre deti od 6 do 9 rokov) a šesť rokov stredoškolského štúdia (deti od 10 do 16 rokov), buď v riadnych alebo špeciálnych stredných školách. Vysokoškolské vzdelanie je nepovinné a delí sa na dva typy: akademické a celoživotné vzdelávanie. V krajine sa nachádza vyše 300 vysokých škôl a najvýznamnejšou vysokou školou je Univerzita Kim Ir-sena a Univerzita vedy a technológie v Pchjongjangu.[3] Štát sa tiež stará aj o mimoškolské aktivity detí.

Severná Kórea je jednou z najviac gramotných krajín na svete, miera gramotnosti tu dosahuje vyše 99%.[4]

Severná Kórea má systém národných zdravotných služieb a zdravotného poistenia, ktoré sú ponúkané zadarmo. V roku 2001 Severná Kórea minula 3% svojho hrubého domáceho produktu na zdravotníctvo. Od roku 1950 KĽDR kládla veľký dôraz na zdravotnú starostlivosť, a medzi rokmi 1955 a 1986 sa počet nemocníc zvýšil z 285 na 2401 a počet kliník z 1020 na 5644. Taktiež sú tu nemocnice patriace k výrobným závodom a baniam. Od roku 1979 bol väčší dôraz kladený na tradičnú kórejskú medicínu, založenú na liečbe bylinkami a na akupunktúre.[5]

V 90-tych rokoch sa situácia vplyvom prírodných katastrof a ekonomických problémov zhoršila aj v zdravotníctve, ale v poslednom období sa opäť začína zlepšovať.

Mapa Severnej Kórei

V súčasnosti je Kórejská ľudovodemokratická republika podelená na:

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Kórejská ľudovodemokratická republika