Deľba moci

Verejnú moc delíme (tak ako ju rozdelil Montesquieu vo svojom diele Duch zákonov) na výkonnú moc, zákonodarnú moc a súdnu moc. Je nutné oddeliť predovšetkým zákonodarnú a výkonnú moc. Zákonodarnú moc vykonáva najvyšší zastupiteľský orgán, ktorý je tvorený v pravidelne sa opakujúcich demokratických voľbách. Výkonnú moc vykonáva buď panovník (v monarchiách) alebo prezident (v republikách). V súčasnosti je však vo väčšine štátov výkonná moc v rôznej miere rozdelená medzi hlavu štátu (panovník, prezident) a vládu či kabinet. Súdnu moc v demokratických štátoch v súčasnosti vykonávajú nezávislé súdy. Nezávislosť je zabezpečená najmä tým, že sudcovia sú ustanovovaní natrvalo a výkonná či zákonodarná moc nemôže zasahovať do rozhodovania konkrétnych vecí.

Zásadu nezlučiteľnosti vyjadruje princíp, podľa ktorého každý môže vykonávať svoje funkcie len v rámci jednej moci. Jednoducho povedané, napr. poslanec Národnej rady Slovenskej republiky môže byť zároveň aj poslancom mestského či obecného zastupiteľstva, ale nemôže byť zároveň sudcom. V širšom význame potom napr. sudcovia nemôžu byť členmi politických strán, alebo podnikať.

Nezávislosť mocí znamená, že všetky zložky moci, musia byť navzájom kreačne nezávislé. To znamená že žiadna zložka moci nevytvára iné zložky moci. Tento princíp je všeobecne narušený najmä pri kreácii súdnej moci, kde sudcovia sú spravidla menovaní prezidentom. Sú však menovaní natrvalo, čím sa tento vplyv značne obmedzuje. Princíp nezávislosti mocí na Slovensku sa v praxi narúša zákonom

Samostatnosť mocí znamená, že výkonnú, zákonodarnú a súdnu moc nie je možné hierarchicky usporiadať (neexistujú medzi nimi vzťahy nadriadenosti a podriadenosti), pretože sú navzájom nezávislé a samostatné.

Zásada nezodpovednosti moci znamená, že medzi jednotlivými zložkami moci nemožno uplatňovať ústavno- politickú zodpovednosť. Štátni funkcionári majú zodpovednosť len voči svojim voličom.

Podľa zásady rovnováhy mocí musí medzi jednotlivými zložkami moci existovať tzv. systém bŕzd a rovnováhy mocí (angl. checks and balances). Tento systém zabezpečuje rovnováhu medzi mocami a zabraňuje uzurpovaniu všetkej moci v štáte jednou z jej zložiek. V praxi sa to prejavuje najmä tým, že jednotlivé zložky moci sú nútené spolupracovať. Systém bŕzd a rovnováh :

1. Zákonodárna moc voči súdnej moci (Pôvodnou normotvorbou vymedzuje postavenie moci súdnej)
2. Zákonodárna moc voči výkonnej moci (Brzdí svojou tvorbou práva - normotvorbou, ktorou vymedzuje postavenie moci výkonnej.)
3. Výkonná moc voči súdnej moci (Právo udeľovať milosť a amnestiu)
4. Výkonná moc voči zákonodárnej moci (Právo veta, právo určiť dĺžku a čas zasadnutia, právo rozpustiť parlament a vypísať nové voľby.)
5. Súdna moc voči zákonodárnej moci (Inštitút ústavného súdnictva - ústavný súd posudzuje o. i. súlad zákona s ústavou)
6. Súdna moc voči výkonnej moci (Inštitút správneho súdnictva - preskúmava zákonnosť individuálnych právnych aktov (patria do moci výkonnej))

Do tejto kategórie zaraďujeme také systémy, ktoré čo najdôslednejšie dodržiavajú rovnováhu medzi troma zložkami moci - výkonnou, zákonodarnou a súdnou. Najlepším príkladom je systém ďeľby moci Spojených štátov. Tieto systémy sa zvyknú označovať aj ako prezidentská republika. Týmto pojmom sa však v dnešnej dobe označujú aj štáty s dominantným postavením hlavy štátu v systéme ďeľby moci (najmä niektoré štáty Južnej Ameriky či bývalého Sovietskeho zväzu).

Parlamentarizmus nespĺňa všetky pôvodné predpoklady deľby moci, tak ako ich formuloval Montesquieu, naopak, tento systém je založený na dominancii jednej z mocí a to zákonodarnej, čím priamo odporuje zásade rovnováhy mocí. Parlamentarizmus sa sformuloval na prelome 12. a 13. storočia v Anglicku.