Pontos

Podľa legendy boli prví Gréci na území Pontu Iásonovi argonauti. V súčasnosti sa predpokladá, že povesť o argonautoch vznikla z pravdivej gréckej výpravy za kolchidským zlatom. Istotne však je doložené, že prví Gréci sa tu usadili v r. 800 pred Kr., teda keď tu iónski Gréci z Milétu založili mesto Sinópi. Kraj teda kolonizoval iónsky kmeň Grékov. V r. 783 pred Kr. bolo na východ od Sinópi postavené ďalšie veľkomesto, Trapezus a tiež Amisos. Potom sa v Ponte usadili ďalší iónski kolonizátori, predovšetkým z Milétu. V starovekom období sa tu hovorilo miestnou formou iónskej gréčtiny. Z Pontu pochádzal aj známy staroveký grécky astronóm, Heraklides. Iné pontské mestá boli Tripolis, Atény, Kerasus, Komana a Kotyora. Následne bol tento grécky kraj ovládaný Peržanmi, ktorých z Anatólie vyhnal Alexander Veľký. V helenistickej dobe tu bolo založené grécke Pontské kráľovstvo. Najslávnejši je kráľ Mithridates, ktorý vyhnal rozpínajúcich sa Rimanov z Anatólie a ovládol aj Atény. Ale jeho armádu porazil rímsky generál Sulla. Následne sa Pontos dostáva pod rímsku vládu. V tejto dobe bol Pontos rozdelený na dve provincie, západná provincia bola Pontus, východ s Trapezuntom patril pod správu provincie Cappadocia. V priebehu rímskej vlády prosperovali všetky mestá Anatólie, pričom Trapezunt sa stal základňou rímskej námornej légie. Cisár Diokleciánus zriadil diecézny systém delenia ríše a zriadil diecézu Pontus, ktorá zahrňovala veľkú časť Anatólie.

Gréci už v 1. stor. konvertovali na kresťanstvo a tak aj v Ponte vznikla silná kresťanská komunita. Pohanské kulty postupne vymizli v 5. stor. Medzi pohanskými bohmi sa tu okrem gréckych kultov vyznával aj kult boha Mithru. Od roku 395 sa Pontos dostáva do Východorímskej (Byzantskej) ríše. Od 6. stor. sa Byzantská ríša stala ríšou Grékov, pričom bol Trapezus dôležitým kresťanským mestom. Stojí tu aj veľkolepá bazilika. Na východe Pontu žil okrem Grékov aj kaukazský národ Lazov, ktorí v minulosti často vzdorovali rímskej moci. V 7. stor. sa k hraniciam Pontu dostávajú Peržania, ktorým sa podarilo prelomiť východnú byzantskú hranicu. Neskôr sa však Grékom podarilo zbaviť sa Peržanov a situácia sa upokojila potom, ako boli porazení Arabi, noví vládcovia Perzskej ríše. Územie Pontu bolo potom rozdelené na viaceré thémy. V Ponte, ktorý tvoril hranice grécko-arabského sveta slúžili veľmi známi byzantskí ťažkoodení kavaléristi, "Akrites", ktorí mali na starosti brániť hranice pred arabskými nájazdmi. Práve o nich bol napísaný najznámejší stredoveký grécky epos, Digenis Akritas. O týchto bojovníkoch sa často spieva aj v pontských ľudových piesňach.

Od 12. stor. prenikajú do Anatólie Turci, ktorí však Pontos vďaka vysokým horám ovládali len krátko. Po páde Byzancie, v r. 1204, tu vzniklo Trapezuntské cisárstvo, slobodný grécky štát. V tejto dobe tu zohrávalo dôležitú úlohu aj mesto Samsunta. Po znovuobnovení Byzancie Trapezuntské cisárstvo nezaniklo, naopak pomáhalo Byzancii a dokonca ju aj prežilo. Turci sa ho zmocnili až v roku 1461, pričom Trapezuntské cisárstvo Komninovcov bolo posledným gréckym štátom.

V Osmanskej ríši bolo postavenie kresťanov ťažšie ako moslimov, preto grécka väčšina anatólskeho obyvateľstva prestupovala na islam. Gréci sa udržali práve v Ponte, časti Kappadókie a v západnej a južne časti Anatólie. Pontskí Gréci odolávali poturčovaniu. Najviac ľudí tu prestúpilo na islam až v 17. stor. Pontos si však ako grécky kraj uchoval vramci Osmanskej ríše viacmnej autonómne postavenie s rôznymi výhodami až do začiatku 20 stor. Najznámejšie mestá boli Synopi, Samsunta, Kerasunta, Amisos, Trapezunta, Argyrupoli, Rašupoli, Amissos, Neokesarea a Atény.

V 18. stor. sa začína formovať grécka národná identita. Tak tomu bolo aj v Ponte. V 19. stor. sa začali predovšetkým v materskom Grécku formovať národné požiadavky. Z týchto udalostí nakoniec vzišla Grécka vojna za nezávislosť, ktorá sa nezaobišla ani bez etnických čistiek na gréckej aj tureckej strane. Situácia sa vyostrila po tom, ako Gréci zmasakrovali 15 000 moslimov v južnom Grécku. Turci nato vyvraždili Grékov v Konštantínopole, na Chiose a aj v Trapezunte. Turci už ďalej od masakrov neupustili. Gréci boli vyvražďovaní v celej Anatólií a hlavne v Ponte. Niekoľko pontských Grékov sa usadilo v Gréckom štáte. Najväčší masaker však prišiel až po zrušení sultanátu, teda po vzniku Turecka. Za touto genocídou stál predovšetkým prezident Mustafa Kemal Atatturk. Pontskí Gréci mali byť systematicky vyvražďovaní, keď grécka armáda napadla Turecko. Všetko sa však skončilo v bitke pri Sakayre v r. 1921, keď Turci zničili grécku armádu. Attaturk potom vyvraždil 50 000 Grékov v Smyrne, potom zaútočil na Pontos, kde taktiež vyvraždil mnoho Grékov. Na rozdiel od Smyrny tu Turci využili inú taktiku. O tejto gnocíde sa totiž svet nemal dozvedieť. Nemala byť preliata ani kvapka krvi. Turci posielali pontských Grékov na pochody smrti do vyprahnutých územií Anatólie, kde ich nechali zomrieť, alebo ich posielali do pracovných táborov, odkial sa už nevrátili. Nastal rýchly útek anatólskych Grékov. Najhoršia bola cesta z Pontu do Grécka, pri ktorej zahynulo mnoho ľudí. Niekoľkí pontskí Gréci ušli do Ruska. Väčšina Grékov sa po 3 000 rokoch z Anatólie vysťahovala. Potom bola podpísaná výmena obyvateľstva medzi Gréckom a Tureckom, pričom Turecko opustilo okolo 2 000 000 etnických Grékov. V Grécku však táto výmena spôsobila veľké ekonomické problémy. Okrem toho bola pontská a kappadócka gréčtina skoro nezrozumiteľná pre Grékov z Grécka a západnej Anatólie, preto sa museli pontskí Gréci fakticky naučiť nový jazyk. Usadili sa predovšetkým v Macedónii, ktorá sa tak mala úplne pogréčtiť. Grécke mená miest a krajov boli premenované do turečtiny. Pontskí Gréci, ktorí dnes v Ponte žijú sú z veľkej časti moslimovia a tak ich predkovia nemuseli Turecko opustiť.