Turci (Anatólia)

Turci (modrá farba), 6. stor. po Kr.

Turci patria pod turkické národy, ktoré pôvodom pochádzajú zo strednej Ázie a prvé zmienky máme o nich od byzantských spisovateľov zo 6. stor. po Kr. Išlo o nomádske kmene jazykovo a rasovo príbuzné Hunom, Avarom, starým Bulharom, Starým Maďarom, Tatárom a Mongolom. Byzantskou ríšou boli často využívaní ako žoldnieri. Mnohí Turci slúžili vo vojskách arabských kalifov, kde zároveň prestúpili na islam. Tak vznikli Seldžuckí Turci, ktorí ovládli byzantské územia Palestíny a mnohé časti Malej Ázie, čo viedlo ku križiackym vojnám. V roku 1204 však križiaci dobyli kresťanskú Byzantskú ríšu. Turci ostali usadení na mnohých územiach strednej a východnej Malej Ázie, na západe prežil grécky štát, nástupca Byzancie Nikajské cisárstvo. Sila Seldžuckých Turkov bola definitívne potlačená ich príbuznými Mongolmi. V 13. stor. sa zároveň vytvorila tzv. Osmanská dynastia, ktorú založil Osman I. Gazi, Turek z maloázijskej Bitýnie, ktorý zároveň založil národ Osmanských Turkov. Osmani postupne ovládli všetky maloázijské územia novovzniknutej Byzancie, zaútočili na Balkán a v roku 1453 dobyli Konštantinopol, čím padla Byzantská ríša, ktorej nástupcom sa stala práve Osmanská ríša. V 13. a 14. stor však v Malej Ázii nežilo veľa tureckých rodín a po zničení Byzantskej ríše bolo turecké obyvateľstvo len slabou menšinou. Väčšina maloázijského obyvateľstva bola tvorená Grékmi (takmer 80%), ďalej tu žili najmä Arméni, Asýrčania a v menšej miere Kurdi, Lazi a Židia. Gréci, Arméni, Asýrčania a Lazi boli ortodoxní kresťania, Kurdi boli zoroastristi. Medzi 16.-17. stor začína veľká islamizácia gréckeho a arménskeho obyvateľstva Malej Ázie, väčšina z nich kvôli mnohým výhodám (napr. nižšia daň) dobrovoľne prestupovala na islam a stratila svoj jazyk v prospech turečtiny. Tak už začiatkom 18. stor. ostali kesťanskí Gréci len na maloázijských pobrežiach a vo vnútrozemských veľkomestách. Navyše sa toto islamizované obyvateľstvo miešalo so sem presídlenými arabskými moslimami, či odvedenými janičiarmi z rôznych oblastí Osmanskej ríše. Samotní osmanskí sultáni boli už od 14. stor. rôzneho etnického pôvodu. Osmanská dynstia mala turecký, grécky, gruzínsky a francúzsky pôvod, hoci sa hlásila len k tureckým tradíciam.

Moderný Turecký národ sa od doby prvého premiéra Tureckej republiky Mustafu Kemala Atatürka hlási práve ku svojim predtureckým koreňom a snaží sa stotožniť najmä so starovekými civilizáciami Malej Ázie, ako Gréci, Chetiti, Frýgovia či Trójania, hoci niektorí nacionalisti toto spájanie odmietajú. Po výmene obyvateľov s Gréckom a Bulharskom v 20. rokoch 20. stor. prišlo do Turecka mnoho jazykovo rozdielnych moslimov (grécki moslimovia, Arumuni, Slovania, Albánci) ktorí sa tradične považovali za Turkov. Práve začiatkom 20. stor., po rozpade Osmanskej ríše a vzniku Tureckej republiky sa utvoril moderný turecký národ, ktorý už nebol postavený na islame, ako počas osmanskej doby, ale na tureckej národnej identite, sám Atatturk bol ateista. Je však pravda, že Atatturk genocídami na Grékoch a Arménoch a následnej výmene obyvateľov medzi Gréckom a Tureckom v roku 1923 fakticky "očistil" turecko od drvivej väčšiny kresťanov. Niektorí ortodoxní kresťania, tzv. Karamanlidi, boli potomkovia jazykovo poturčených Grékov, teda za materinský jazyk mali turečtinu, no uchovali si grécke náboženstvo. Títo obyvatelia mohli byť teoreticky zakomponovaní do moderného tureckého národa, no boli prinútení odísť do Grécka, spoločne s grécko hovoriacimi Grékmi. Naopak, do tureckého národa boli znova zakomponovaní mnohí moslimovia rôzneho jazykového pôvodu, čo bolo odkazom na osmanskú kultúrnu identitu, kedy by Turci do svojho národa ťažko prijali kresťanov.

Genetická analýza tureckého národa, robená L.L Cavallim Sforzom potvrdila, že moderní obyvatelia Turecka sú hlavne potomkovia pôvodného mediteránskeho starovekého obyvateľstva. Turkický-ázijský pôvod bol objavený len u 10% Turkov, ktorí pochádzajú hlavne z východného a stredného Turecka a líšia sa od väčšinového obyvateľstva mongoloidnými črtami tváre.

Tureckí hudobníci

Turecká kultúra vznikala medzi 14. – 16. stor. Vychádza najmä z pôvodnej byzantskej gréckej kultúry, obohatenej o silné vplyvy od Peržanov, Arabov, Arméncov a Indov. Známe je hlavne turecká osmanská architektúra, ktorá mieša vplyvy byzantské a arabsko-perzské, neskôr aj západoeurópske. Najznámejším osmanským architektom bol Mimar Sinan, poturčený Kapadócky Grék. Známy architekt bol aj Sedefkar Mehmed Agha, pôvodom Albánec. Tradičné osmanské domy pozostávali z kombinácie vkusného dreva a muriva, tento typ bol prevzaný od Peržanov, rovnako ako aj pestré záhrady. Turecká hudba je veľmi rozmanitá a jej pôvod je prevažne byzantský grécky, s prvkami perzskými. Ľudové tance sú tiež prevažne pôvodné byzantské, najznámejšie sú tance Sirto (totožné s gréckym Syrtos, ktorého pôvod je ešte starogrécky), Zeybek (grécke Zembekiko), Kasap Havasi (byzantského gréckeho pôvodu) či Çiftetelli (grécky Tsifteteli), čo je orientálny ženský tanec, spomínaný u mnohých starovekých národov. Tradičné hudobné nástroje boli prevzaté z byzantskej doby a ich pôvod môžeme vystopovať u pôvodných starovekých národov. Sú to strunové baglama, buzuk a kanun. Používa sa aj sláčikové kemenče a európske husle. Z dychových nástrojov sú to zurna a klarinet. Používa sa aj bubon (tumberlek) a krusta. Prevažujú hlavne strunové nástroje, ostatné sú ako sprievod, hoci sa turecká hudba významne líši vzhľadom na geografické lokality. Známym spevákom tradičnej hudby je Neşet Ertaş a speváčka Candan Erçetin. Väčšina Turkov je islamského vierovyznania, do 20. stor. bolo u mnohých národov Osmanskej ríše slovo "Turek" fakticky synonimom pre moslima, preto neexistovali žiadni kresťanskí Turci. Dnes sú kresťania v Turecku hlavne gréckej a arménskej národnosti.

Turečtina patrí k turkickým jazykom a je rodným jazykom väčšiny Turkov. Zapisuje sa latinskou abecedou. Existujú aj menšiny grécky hovoriacich Turkov, v menšej miere albánsky, arumunsky a slovansky hovoriacich.

• turecká kultúra
• Turecko
• turečtina
• turkológia

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Turci (Anatólia)

• Çarkoǧlu, Ali (2004). Religion and Politics in Turkey. Routledge (UK)
• "The Ottoman Music". Tanrıkorur, Cinuçen (Abridged and translated by Dr. Savaş Ş. Barkçin). Retrieved June 26, 2000.