Mimoriadny a splnomocnený veľvyslanec
Mimoriadny a splnomocnený veľvyslanec (angl. Ambassador Extraordinary and Plenipotentiary), skrátene veľvyslanec, je najvyššia diplomatická hodnosť a hlava veľvyslanectva. Sídlom veľvyslanca je veľvyslanectvo. Je členom diplomatického zboru.
Pôvodne sa styky na tejto úrovni pestovali iba medzi veľmocami, no počas 20. storočia sa veľvyslanectvá stali bežnou formou diplomatického zastúpenia. Titul veľvyslanca používajú niekedy aj vysokí úradníci rôznych medzinárodných organizácií, ako napr. OSN.
Veľvyslanci, ktorých si vymieňajú krajiny britského Spoločenstva národov, sa spravidla nazývajú vysokí komisári (high commissioner), čo vyplýva zo skutočnosti, že zastupujú krajiny, ktoré majú (alebo mali) spoločnú hlavu štátu – britského panovníka. Veľvyslanci Svätej stolice (pozor, nie Vatikánu: Svätá stolica prostredníctvom svojich diplomatických služieb zastupuje aj záujmy štátu Vatikán) zas používajú titul nuncius a v mnohých krajinách sú automaticky doyenom diplomatického zboru (jeho služobne najstarším členom). V ďalších krajinách sa doyenom stáva spravidla veľvyslanec s najdlhšou dobou pobytu v danej krajine.
Tak ako iní vysokí diplomatickí zástupcovia, požívajú aj veľvyslanci (a veľvyslanectvá) výsady diplomatickej imunity a exteritorality. Najmä v nedemokratických krajinách to v minulosti viedlo ku konfliktom. Ako príklad je na tomto mieste možné uviesť občanov NDR, ktorí v roku 1989 našli útočisko na veľvyslanectvách SRN vo východnej Európe (v Prahe, Varšave a Budapešti), či v roku 2003, keď občania Severnej Kórey, ktorí hľadali ochranu na rôznych veľvyslanectvách v Pekingu atď.
Veľvyslanec v cudzej krajine reprezentuje hlavu svojho štátu – nie jeho vládu. Od hlavy štátu tiež dostáva tzv. "poverovacie listiny", t. j. dokument pre hlavu prijímajúceho štátu, v ktorom ho hlava vysielajúceho štátu žiada o prijatie veľvyslanca ako svojho zástupcu na jej území. Ešte pred odchodom je potrebné pre veľvyslanca od prijímajúcej krajiny vyžiadať tzv. "agrément", čo je súhlas prijímajúcej krajiny s osobou veľvyslanca. Po príchode do cieľovej krajiny potom veľvyslanec na základe agrémentu požiada o odovzdanie poverovacích listín hlave prijímajúceho štátu (čo niekedy trvá niekoľko týždňov) a až po absolvovaní ceremónie odovzdania poverovacích listín sa stáva oficiálne veľvyslancom vysielajúcej krajiny v prijímajúcej krajine.
Jeden veľvyslanec môže byť akreditovaný aj vo viacerých štátoch. V praxi vtedy zvyčajne sídli v najdôležitejšom z týchto štátov (napríklad slovenský veľvyslanec na Kube má zároveň na starosti aj všetky ostatné štáty Karibiku). Môže tiež nastať situácia, že veľvyslanec je poverený stykmi s niektorým štátom, v ktorom nie je oficiálne akreditovaný (napríklad ešte nestihol odovzdať poverovacie listiny a pod.) V takomto prípade veľvyslanec vyvíja svoju činnosť v danom štáte neoficiálne a nepožíva tam status ani výsady veľvyslanca.