Rudolf Strechaj

Narodil sa v obci Čachtice v okrese Nové Mesto nad Váhom. Absolvoval ľudovú školu a tri roky strednej školy. Chcel študovať učiteľstvo, no pre nedostatok peňazí musel toto štúdium opustiť. Vyučil sa tak za typografa.[2][3] Svoju politickú činnosť začal na regionálnej úrovni v rámci Československej sociálnodemokratickej strany robotníckej. Pre svoj veľký radikalizmus však bol zo sociálnej demokracie vylúčený. V roku 1935 sa preto rozhodol vstúpiť do KSČ. Po vstupe do komunistickej strany bol vyslaný na študijnú cestu do Moskvy. V období existencie vojnového Slovenského štátu bol súčasťou odboja. Za svoju činnosť bol zadržaný už v roku 1939. Vtedy ho však už po krátkom čase prepustili pre nedostatok dôkazov. V auguste 1941 bol znovu zadržaný. Následne bol premiestnený do väzby v Ružomberku. Za svoju činnosť proti režimu bol odsúdený na tri roky, odsedel si 28 mesiacov. Vo väzení sa dokonca zoznámil so svojou budúcou manželkou, ktorá tam pracovala ako dozorkyňa. Po vypuknutí Slovenského národného povstania sa do neho aktívne zapojil. Bol spolupredsedom Revolučného okresného národného výboru v Ružomberku, kde viedol povstanie.

Napriek tomu je zaujímavé, že ešte predtým bol aj členom Hlinkovej gardy a dokonca aj HSĽS-SSNJ.[pozn 1][5] [6] [2] Po skončení druhej svetovej vojny sa z regionálnych politických funkcií postupne prepracoval do vysokej politiky.[7] Už v roku 1945 bol poslancom Národného zhromaždenia. V rokoch 1946 až 1948 pôsobil ako tajomník Okresného výboru KSS v Bratislave. V roku 1948 bol zvolený do Slovenskej národnej rady[8]. V roku 1949 sa stal predsedom Krajského národného výboru v Žiline. Už tu sa prejavil tak, ako bolo pre neho neskôr typické. KSČ v tomto období kládla často nesplniteľné požiadavky na obce v snahe urýchliť kolektivizáciu. Obyvatelia jednej obce z Oravy na protest napísali Strechajovi list, v ktorom mu oznámili, že požadované dodávky nebudú plniť. Strechaj poslal do tejto obce milicionárov, aby prerušili dodávky elektrickej energie, telefónne spojenie a autobusové spojenie s okolím. Obyvatelia obce museli demonštratívne prísť Strechaja prosiť o obnovenie prerušených služieb.[9]

Napriek tomu, že nemal právnické vzdelanie, bol 20. septembra 1951 vymenovaný za povereníka spravodlivosti. Aj v Slovenskej národnej rade bol členom právneho výboru. V čase, keď sa stal najvyšším politickým predstaviteľom justície na území Slovenska, sa už začínali politické procesy proti (aj domnelým) odporcom komunistického režimu. Najvyšší predstavitelia KSČ však kritizovali slovenské súdy ako pomalé a málo výkonné pre potreby týchto procesov. Práve Strechaj bol preto vybraný, aby v tomto smere zjednal nápravu. Vďaka jeho vplyvu už v decembri 1952 zaznievala v Prahe úplne opačná kritika, a to, že slovenské súdy išli "nad rámec" a počínali si až príliš horlivo, dokonca až nezákonne[pozn 2]. V roku 1952 schválila česko-slovenská vláda zákon o reorganizácii súdov v krajine. Na Slovensku bol za novú organizáciu súdov a prokuratúry zodpovedný práve Strechaj. Práve pod dohľadom Strechaja sa z prokuratúry stal prísne monokratický orgán centrálne podriadený generálnemu prokurátorovi, ktorý bol zodpovedný priamo vláde. Keďže generálny prokurátor sídlil v Prahe, znamenalo to posilnenie centralizácie štátu. Keďže Strechaj bol verný predstaviteľom centralizmu z Prahy, bol 31. januára 1953 vymenovaný za predsedu Zboru povereníkov. Súčasne bolo (dočasne) zrušené Povereníctvo spravodlivosti. O dva mesiace neskôr bol vymenovaný aj do ÚV KSS. V roku 1952 sa stal tiež podpredsedom ÚV Slovenského národného frontu. O tri roky bol už jeho predsedom.[11]

Aj vo svojich nových funkciách rovnako presadzoval všetky politické opatrenia, ktoré boli predtým nariadené ÚV KSČ. Vďaka tomu sa síce formálne menili Zbory povereníkov, no na ich čele bol stále Strechaj. V roku 1954 sa stal súčasťou politického byra ÚV KSS, ktoré nahradilo Predsedníctvo ÚV KSS. Tým sa iba potvrdila jeho pozícia, keďže časť členov bývalého predsedníctva nebola do nového byra pripustená. V tomto období prebiehali boje o moc vnútri ÚV KSS. Z tohto dôvodu sa začalo stále viac spomínať členstvo Strechaja v Hlinkovej garde a HSĽS-SSNJ. Strechajova pozícia však už bola na konci roku 1954 taká silná, že ani táto skutočnosť jeho pozíciu vôbec neohrozila. ÚV KSČ síce najprv žiadal vysvetlenie, no následne vyhlásil tento problém za uzavretý. Následne bol v roku 1954 Strechaj zvolený dokonca do ÚV KSČ a do Národného zhromaždenia ČSR. Na Slovensku vtedy vládla trojica (triumvirát) konzervatívnych komunistov stalinistického zmýšľania, a to Karol Bacílek, Pavol David a práve Rudolf Strechaj. Všetci boli verní spojenci pražského vedenia ÚV KSČ, no napriek tomu nemali medzi sebou dobré vzťahy. Táto trojica sa aktívne podieľala na procese s rozvratnou skupinou buržoáznych nacionalistov na Slovensku. V ňom boli súdení významní slovenskí komunisti ako Gustáv Husák či Laco Novomeský. Strechaj spolu s Pavlom Davidom osobne kontrolovali priebeh tohto procesu, dávali sudcovi Jurajovi Uhrínovi a prokurátorovi Ladislavovi Gešovi pokyny na lístočkoch, kde ich inštruovali, čo a ako majú počas súdu robiť.[12] Známym sa stal Strechajov pokyn sudcovi Uhrínovi, v ktorom bol uvedené: „Drž nakrátko tú sviňu.“ Tento pokyn bol mierený k osobe Gustáva Husáka a možnostiam jeho obhajoby. Tento pokyn bol dokonca určitý čas aj súčasťou súdneho spisu, keďže Juraj Uhrín ho nechal z neznámeho dôvodu vo svojom stole v súdnej sieni.[13][14] Predsedom Zboru povereníkov zostal až do zániku tohto zboru v roku 1960. Počas jeho predsedania tomuto zboru však postupne úplne upadol jeho vplyv a reálny význam, keď sa stal iba nástrojom formálneho schvaľovania rozhodnutí z Prahy. Ústava Československej socialistickej republiky v roku 1960 Zbor povereníkov definitívne zrušila. Strechaj sa na prerokúvaní novej ústavy zúčastňoval a zrušenie Zboru povereníkov obhajoval ako posilnenie úlohy slovenských orgánov. V skutočnosti však tento krok znamenal iba posilnenie centralizácie a praktické zlikvidovanie regionálneho spolurozhodovania na území Slovenska.[15]

11. júla 1960 bol Strechaj vymenovaný za podpredsedu vlády ČSSR pod vedením premiéra Viliama Širokého. 14. júla 1960 sa stal predsedom Slovenskej národnej rady.[16] Zomrel 28. júla 1962 v Prahe na urémiu.[pozn 3] Členovia ÚV KSČ však úmrtie na takúto príčinu nepovažovali za dôstojné. Z tohto dôvodu bola sfalšovaná lekárska práva, kde bola ako príčina smrti uvedená akútna leukémia.[18] Pohreb sa konal v Bratislave.