Karol Šmidke

Jeho otec bol banský technik a keď mal Šmidke dva roky odišiel v roku 1899 pracovať do Bosny. V rokoch 1903 až 1910 navštevoval Šmidke nemeckú základnú školu, v rokoch 1910 až 1911 obchodnú akadémiu v Dolnej Tuzle, z ktorej ho vylúčili a tak v rokoch 1911 až 1914 sa v Štátnej uhoľnej bani v Kreke (časť Tuzly) vyučil za banského stolára. [1] Keď mal sedemnásť, dobrovoľne narukoval[2] do prvej svetovej vojny a slúžil v námorníctve kde dosiahol poddôstojnícku hodnosť[3]. Až po konci vojny a vzniku prvej ČSR sa v roku 1919 presťahoval do Banskej Štiavnice, kde pracoval ako vyučený banský tesár v šachtách. [3] Od polovice 20. rokov pracoval v rôznych funkciách straníckeho aparátu KSČ v Liptovskom Mikuláši, Trenčíne a Banskej Bystrici. Bol predstaviteľom Zväzu kovorobotníkov v Bratislave a tajomník Červených (komunistických) odborov na Slovensku. V rokoch 1929 až 1930 študoval na Medzinárodnej leninskej škole v Moskve (dištančné štúdium bez nutnosti navštevovania). V roku 1935 bol zvolený za poslanca Národného zhromaždenia za KSČ (v databáze poslancov je uvedený ako Karol Schmidke). V tejto funkcii bol do zákazu a rozpustenia KSČ v decembri 1938. Od januára 1939 bol poverený politickými funkciami na Morave, odkiaľ udržiaval kontakty s ilegálnymi pracovníkmi komunistickej strany na Slovensku.

Z poverenia KSČ 10. augusta 1939 emigroval cez Poľsko do ZSSR. Tam v rokoch 1941 až 1942 navštevoval Vyššiu leninskú školu v Kušnarenkove. Po jej skončení pracoval v Politickom vedení sovietskej armády v Moskve, kde tiež spolupracoval na vysielaní propagandistického vysielača Za slovenskú slobodu. Okrem toho sa pokúšal diskutovať s moskovským vedením KSČ o riešení vzájomných vzťahov Čechov a Slovákov. Navštevoval tiež zajatecké tábory, v ktorých boli internovaní zajatci Slovenskej armády.

Spolu s ďalším Čechom Karlom Bacílkom boli vyslaní 22. júna 1943 z Moskvy cez Poľsko späť na Slovensko. V noci z 22. na 23. júla zoskočili zo sovietskeho lietadla padákom neďaleko Varšavy. Bacílek sa mal postarať o pravidelné rádiotelegrafické spojenie s centrálou v Moskve. Kým Bacílek zlyhal (stratil v Poľsku rádiostanicu), Šmidkemu sa do roka podarilo uskutočniť reorganizáciu KSS, z ktorej sa v nasledujúcich mesiacoch stala dôležitou politickou silou na Slovensku.[1]

Poľskí partizáni ich odprevadili až do Zakopaného. 4. augusta 1943 prekročil s Bacílkom hranice ale do Bratislavy už pricestoval Šmidke sám. Nenašiel na slobode takmer žiadneho významného funkcionára strany. Po jarnom rozsiahlom zatýkaní boli vo väzení, a tak do nového, v poradí už piateho (ilegálneho) ústredného vedenie KSS (neskôr nazývané ako ústredný výbor - ÚV KSS) pribral Husáka a Novomeského, ktorí žili a pracovali legálne. Ešte v auguste sa Šmidke stretol s Husákom a v septembri vytvorili spolu s Novomeským piate ilegálne ústredné vedenie.[1]

Počas svojej činnosti, ktorú bol nútený konať v ilegalite. Žil a pracoval pod falošnými menami (Dušek, Felix, Ochotnický, Petrovský, Potocký, Varecha).

Moskovské vedenie žiadalo od Slovenských komunistov, aby vystupňovali svoju aktivitu v boji proti fašistom, čo sa s veľkou zásluhou Šmidkeho aj podarilo. Šmidke bol signatárom Vianočnej dohody, ktorá v decembri v 1943, ktorá vytvorila ilegálnu SNR, ktorá bola neskôr vedúcim orgánom protifašistického odboja na Slovensku.

Bol vedúcim delegácie SNR, ktorá 4. augusta 1944 odletela do ZSSR, aby so sovietskou stranou prejednala a koordinovala začiatok Slovenského národného povstania (lietadlom ministra obrany slovenského štátu Ferdinanda Čatloša). Na základe rokovaní so sovietskou stranou sa malo realizovať spojenie sovietskych vojsk so slovenskými jednotkami brániacimi časť frontu v Karpatoch. Vzhľadom na to, že rokovania prebiehali zdĺhavo a povstanie vypuklo skôr než bolo možné ho skoordinovať s postupom sovietskych vojsk, a rovnako zlyhalo aj povstalecké velenie, ktoré malo riadiť jednotky na východnom Slovensku, nepodarilo sa dosiahnuť stanovený cieľ a povstalcov spojiť s Červenou armádou.

4. septembra 1944 sa Šmidke vrátil na povstalecké územie, ďalej pokračoval v činnosti ako jeden z dvoch predsedov SNR (druhým bol Vavro Šrobár), zastával i vysoké funkcie v Hlavnom štábe partizánskych oddielov na Slovensku (HŠPO) a Rade na obranu Slovenska. Bol spoluorganizátor zjednocovacieho zjazdu KSS a sociálnej demokracie v Banskej Bystrici, na ktorom predniesol referát a bol zvolený za predsedu zjednotenej strany (17. september 1944). Po prechode povstania do hôr pôsobil v ilegalite v Prešove, Bratislave a Nitre.

Po vojne patril medzi najvýznamnejších slovenských politikov. Vykonával viacero vysokých štátnych a straníckych funkcii. Zúčastnil sa 1. júna 1945 v delegácii SNR rokovania s prezidentom Eduardom Benešom, na ktorom sa riešilo okrem iného postavenie Slovenska v obnovenej republike. Výsledkom rokovaní bola takzvaná Prvá pražská dohoda, ktorá stanovila SNR ako nositeľkou štátnej moci na Slovensku (vládnou, výkonnou aj zákonodarnou, ktorá nie je výslovne daná ústredným orgánom v Prahe). Výkonným orgánom SNR sa stal Zbor povereníkov.

Už 8. apríla 1945 sa stal členom Dočasného Ústredného výboru Komunistickej strany Československa, čím boli predstavitelia slovenských komunistov kooptovaní do celoštátneho vedenia strany. IX. zjazd KSČ (1949) ho v tejto funkcii potvrdil a zotrval v nej do februára 1951. Na Žilinskej konferencii KSS v auguste 1945 bol zvolený za podpredsedu Komunistickej strany Slovenska (predsedom sa stal Viliam Široký). V tejto funkcii zotrval do roku 1950. V rokoch 1945-1951 bol členom Ústredného výboru KSS.

Od septembra 1945 do augusta 1946 pôsobil na poste predsedu 6. Zboru povereníkov (fakticky slovenský premiér). Jeho nástupom na tejto funkcii bol od 16. augusta 1946 Gustáv Husák, takto na vedľajšiu koľaj odsunutý dovtedajší vodca slovenských komunistov, čo súviselo s tým, že vedúcu úlohu v KSS začali preberať funkcionári centralisticky a pro-pražsky orientovaní (Široký, Baštovanský)

V rokoch 1946-1948 bol podpredsedom a v rokoch 1948-1950 aj predsedom SNR. V rokoch 1945-1948 bol predsedom Zväzu slovenských partizánov. V povojnových rokoch sa podieľal na vyjednávaniach o parametroch česko-slovenského štátoprávneho usporiadania. V marci 1947 sa zúčastnil porady českých a slovenských komunistov zvolanej k tejto téme, kde síce v zásade vyslovil súhlas s centralizačnými návrhmi zmenšujúcimi kompetencie Slovenska ale v detailoch sa snažil zachovať určitý manévrovací priestor. Argumentoval aj príkladom sovietskej ústavy z roku 1936 alebo novej ústavy Juhoslávie.

V rokoch 1945-1946 bol poslancom Dočasného Národného zhromaždenia za KSČ. V parlamente zotrval až do parlamentných volieb v roku 1946, potom sa stal poslancom Ústavodarného Národného zhromaždenia za KSČ. V auguste 1945 bol delegátmi národných výborov zvolený za poslanca SNR. Na základe výsledkov volieb roku 1946 bol zvolený opätovne. Mandát v SNR získal aj vo voľbách roku 1948. Zároveň vo voľbách do Národného zhromaždenia roku 1948 sa stal za KSČ poslancom Národného zhromaždenia vo volebnom kraji Banská Bystrica. Na poslaneckom poste v Národnom zhromaždení zotrval formálne až do svojej smrti roku 1952.

Jeho politická kariéra bola zastavená v roku 1950, kedy bol obvinený z buržoázneho nacionalizmu a musel sa stiahnuť z politického života. 31. marca 1950 sa Šmidke najprv vzdal postu vedúceho kádrového oddelenia ÚV KSS. V apríli 1950 Široký ostro kritizoval pre "podliehanie buržoáznemu nacionalizmu" funkcionárov Husáka a Novomeského ale nepriamo aj ďalších vrátane Šmidkeho. Na IX. zjazde KSS konanom v máji 1950 sa už o Šmidkeho údajných zlyhaniach hovorilo otvorene. Šmidke na zjazde vykonal sebakritiku, ale jeho zostup sa nezastavil. Mandátu poslanca SNR sa vzdal v júli 1950.

Vo februári 1951 sa zišiel ÚV KSČ a slovenský komunistický predák Bašťovanský tu prezentoval správu o "odhalenie špionážnej záškodníckej činnosti V. Clementisa a frakčnej protistraníckej činnosti buržoáznych nacionalistov v KSS." O Šmidkem vyhlásil, že dotyčný zabudol na svoj robotnícky pôvod. Navrhol jeho vylúčenie z ÚV KSČ. Vo februári 1951 bol potom skutočne Šmidke uvoľnený z funkcie člena ÚV KSČ. Následne bol odsunutý na nevýznamný post podnikového riaditeľa závodu Tesly Bratislava. V rovnakom období (február 1951) boli Husák a Novomeský zatknutí.

Šmidke zomrel v Bratislave 15. decembra 1952 vo veku 55 rokov za nevyjasnených[2] okolností. Vyhol sa tak Procesu s rozvratnou skupinou buržoáznych nacionalistov na Slovensku v apríli 1954, v ktorom boli Husák a Novomeský odsúdení. Neskôr bol posmrtne rehabilitovaný a 20. januára 1967 mu bol udelený titul Hrdina ČSSR in memoriam.